feb 08

Amerika lieči

pridal v Florida, USA

Tak sme sa opäť vybrali do Ameriky. V utorok 6. februára 2018 z Viedne cez Zurich spoločnosťou Swiss najskôr letíme takým malým vrtuľovým lietadlom, čo sa volá Bombardier a Marianka vraví, že vyzerá podozrivo a hračkársky, čo počuje dvojica manželov sediaca neďaleko a tiež sa na tom zabávajú. Potom takmer zmeškáme prípoj, lebo lietadlo z Viedne odštartovalo o 15 minút neskôr, poklusom sa presúvame na boarding, aby sme nakoniec zadychčaní nasadli na Airbus A330-300, to je už iná mašina. Pred vstupom do lietadla nám položia len jednu povinnú hlúpu otázku: „Čo budete robiť v Spojených štátoch.“ Odpovedám: „Sme turisti a budeme si užívať.“ Moja odpoveď sa im pozdáva, pretože nás pustia na palubu.

Cesta je dlhá a cattering vo Swissair prekvapujúco slabý – jedlo hnusné a nechodia tak ponúkať ako napr. v Air France alebo KLM, o kávu ich musíš prosiť. Trochu to zachráni švajčiarska čokoláda a švajčiarsky syr, tie majú fakt dobré. Asi hodinu potom, čo sme vzlietli z Zurichu, prichádza k nám letuška s obálkou od Generali s osobným venovaním a fľašou šampanského. To je milé! Poisťovňa Generali mi výlet do Karibiku zariadila ako hlavnú výhru v súťaži.

Let z Zurichu do Miami

Let z Zurichu do Miami

Sme obidvaja akýsi rozbití, ja osobne kašlem ako starý hrniec a výrazne ma pobolieva ľavý lakeť ako dôsledok preťaženia z hokeja (tenisový lakeť – epikondilitída). Marianka len včera dobrala antibiotiká a je slabá ako mucha.

Väčšina letu sa odohráva nad Atlantikom, po opustení francúzskeho Strieborného pobrežia preletíme nad Biskajským zálivom, vidíme Azorské ostrovy a potom už len šírošíry oceán. Až ku koncu sa kdesi pod nami objavia Bermudy a neskôr Bahamy. V Miami pristávame o šiestej večer miestneho času, v strednej Európe je polnoc a väčšina ľudí spí.

Vstup do krajiny cez imigračného dôstojníka trvá asi 2 minúty, vrátane poskytnutia odtlačkov všetkých prstov a skenu tváre. Len ukážeš pas, ESTA je v ich informačnom systéme, nechcú žiadne papiere. A to majú aj automaty, ktoré ťa môžu vybaviť, len sú všetky obsadené, pretože ľudia sa nahrnuli naraz z 2 alebo 3 priletivších veľkých lietadiel. Prebieha to hladko, hoci je to pre nás nové, lebo donedávna sme mali desaťročné víza, čo nám vlani vypršali. Štát Florida, prezývaná Sunshine state nás víta s otvorenou náručou. Je príjemne, teplota 25°C. Sme opäť v Amerike, to je fantastický pocit! Odrazu všetky boľačky odchádzajú, lakeť ma prestáva bolieť, už ani nekašlem.

Požičiavanie auta je osobitný zážitok. V požičovni Alamo ukážem rezerváciu s objednaným autom kategórie fullsize (to je u nás asi vyššia stredná trieda) a s plnou poistkou, pani pri pulte mi oznámi, že má v tejto kategórii k dispozícii autá KIA a NISSAN. Nemám nič proti kórejským a japonským autám, ale sme v USA a trvám na americkom aute. Pani mi predhadzuje za príplatok akési červené športiaky, keď nesúhlasím s navýšením ceny a trochu sa handrkujeme, prikývnem na Nissan. Dosť ma prekvapuje, že nechce odo mňa medzinárodný vodičák, keď jej ho ukážem, vôbec ju to nezaujíma. Neviem prečo som si ho doma vybavoval. Chce normálny slovenský vodičský preukaz, pas a kreditnú kartu.

Zídeme o 3 poschodia nižšie na miesto vyzdvihovania vozidiel a ležérny vysmiaty zriadenec nás pošle do sekcie číslo 5 s informáciou: „Vyberte si hociktoré auto.“ Aké je naše prekvapenie, keď nájdeme asi 20 vozidiel rôznych značiek, vrátane amerických. Akoby nám Amerika vo svojej nekonečnej štedrosti a veľkorysosti ponúkala vstup do rajskej záhrady a my si môžeme vybrať ovocie podľa vône, chuti a farby a nikto nám nič nerozkazuje a ani nás neobmedzuje. Napriek Mariankiným protestom typu „nepotrebujeme autobus“ si presadím krásny vínovočervený DODGE GRAND CARAVAN pre 7 ľudí. Sme síce len dvaja, ale ten pocit šoférovať niečo také nádherné ma napĺňa radosťou. Všetko okrem predných dverí sa otvára a zatvára na diaľkové ovládanie. Pri výstupe z parkoviska len zoskenujú čiarový kód a sme definitívne v Amerike – na kolesách a slobodní.

Naše krásne americké auto

Naše krásne americké auto

Máme vlastnú americkú GPS navigáciu Garmin, čo sme si pred 5 rokmi kúpili v Minessote a treba nám prejsť asi 35 míľ do Florida City,  ktoré je zaujímavé najmä svojou strategickou polohou. Mestečko je vstupnou bránou do dvoch prvotriednych cestovateľských cieľov – do Národného parku Everglades a na spojovaciu cestu Overseas Highway Súostrovia Keys. Obidva ciele sú samozrejme aj v centre našej pozornosti. Zajtra sa chceme dostať až do Key West, uvidíme, čo s nami urobí časový posun, tu je teraz mínus 6 hodín.

Náš hotel sa nazýva Fairway Inn, ale ide v podstate o veľký motel s bazénom a raňajkami. Palmy, okrasné kvety a rybičky, všetko ako má byť. Mám rád ten pocit, keď autom nacúvam na parkovacie miesto tak, že kufor vozidla je vzdialený len 2 metre od dverí našej izby. Potom aj vykladanie vecí je hračka. Štandard motelovej izby v USA väčšinou zodpovedá 3-hviezdičkovému hotelu v Európe. Posteľ pre jedného človeka je široké letisko, aké si na Slovensku nevieme ani predstaviť.

V Amerike všetko funguje dokonale. Keď ponúkajú nejaký tovar alebo službu, nestáva sa, že by to nedodali. Ceny sú nižšie ako u nás a kvalita všetkých tovarov a služieb je spravidla omnoho vyššia ako u nás a väčšinou prekoná očakávanie. Keď zbadáš automat na nápoje (soda machine) hoci aj v zapadákove niekde na púšti a hodíš do neho štvrťdolár, môžeš sa spoľahnúť, že ti z neho vypadne presne to, čo si si objednal. Všetko je oproti nám akési posunuté, nielen východ a západ slnka. A o ľuďoch ani nehovoriac, všetci sú akosi viac v pohode ako u nás. Ideme si kúpiť vodu na neďalekú benzínku Shell a neznámi ľudia, čo tiež bývajú v našom moteli, nás srdečne zdravia. My odzdravíme im a hoci unavení z dlhej cesty, sme hneď lepšie naladení a cítime sa tu opäť ako doma. Všetky zdravotné komplikácie zmizli.

Amerika je opäť naša. Amerika lieči. Keď ju raz spoznáš, musíš sa do nej zamilovať!

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené