Cesta do Mount Isa

Cesta z Longreach do Mount Isa bola dlhá, rovná a ligotala sa pred autobusom ako nekonečný plátok mokrého plechu. Na novej mape Queenslandu, ktorú som si v Longreach pred cestou zadovážil a v autobuse prvýkrát pomaly, uvážlivo a svedomito rozprestrel, pretínala dvojitá čiara cesty queenslandské pustatiny zobrazené na mape žltým rastrom.

V skutočnosti bolo popri ceste riedke, sivé krovie omotané pavučinami spradené obrovskými pavúkmi trpezlivo čakajúcimi na korisť. Na skromnej pastve za krovím sa popásali chudé kravy. Plaché, navidomoči podvýživené, polodivé zvieratá, sa ľakali zvuku motora a zúfalo utekali pred revúcim netvorom do šírej pustatiny.

Rýchlo som sa udomácnil vo svojom dvojsedadle a zanietene som skúmal novú mapu rozvoniavajúcu tlačovými farbami. Zároveň som sledoval zvieratá v buši a podchvíľou som sa pohľadom zoznamoval so spolucestujúcimi. Autobus bol poloprázdny, takže každý mal pre seba celé dvojsedadlo a neskôr, keď prišli na cestujúcich driemoty, sa mnohí všakovak poskladali do svojich dvojsedadlových ulít – krky mali vykrútené, hlavy zakliesnené medzi opierky sedadiel a okenné zárubne, dva, tri páry bosých chodidiel necivilizovane vytŕčali do chodbičky v strede autobusu.

Sivovlasá pani predo mnou nehybne sedela a hľadela na šíre pustatiny. O pár sedadiel bližšie k šoférovi sa chúlil pri okne šťúply muž a nenápadne študoval časopis plný farebných obrázkov -zaiste vhodné a užitočné rozptýlenie na dlhú nudnú cestu cez austrálsky buš.

Šofér ukrytý za prepážkou starostlivo viedol autobus po ligotavom plátku cesty smerom na západ za žeravým kotúčom slnka. Slnečné lúče spočiatku presvecovali a rozpaľovali šoférove pravé ucho vyčnievajúce spoza prepážky, takže sa červenalo ako jedno z kontrolných svetielok na palubnej doske. O pár hodín slnko utieklo za horizont púšte a šoférove ucho stmavlo a stalo sa opäť súčasťou šoférovej hlavy.

Medzi cestujúcimi som nikoho nespoznával, boli to pre mňa všetko noví ľudia. Nebola tam ani holandská bekpakerka, ktorá sa ponevierala po okolí autobusových staníc v Rockhamptone a Emeralde a tri dni cestovala tými istými autobusmi ako ja. Bolo mi ľúto, že ju v autobuse nenachádzam.

Chudé dievča s dlhými opálenými nohami, krátkymi blonďavými vlasmi a pehavým nosom v tieni obruby austrálskeho klobúka v štýle Krokodíl Dundee sa už raz stratilo. Bolo to na zastávke v obci Alpha. Motor už bol naštartovaný a netrpezlivo mrnčal, šofér už druhýkrát počítal cestujúcich, lebo počty nesedeli. Bol najvyšší čas na odchod a ktosi vzadu chýbal. Holandské dievča vtedy napokon pricupitalo s kelímkom čerstvých hranolčekov v ruke a s ospravedlňujúcim úsmevom na malých ústach zamazaných od kečupu sa šikovne prekĺzlo k svojmu miestu na samom konci autobusu.

Vstal som, aby som mal lepší výhľad na všetky sedadlá, ale klobúk ani dievča som tentokát nenašiel. Nebolo tam. Dievča asi ostalo v hosteli pre bekpakerov ukrytom v lesíku oproti veľkej lúke slúžiacej ako vzletová a pristávacia dráha pre malé lietadlá, alebo sa pobralo na juh, či naspäť na pobrežie, alebo… Skrátka, vo Vesmírnych kanceláriách ktosi z neznámeho dôvodu nariadil, aby sa naše cesty rozišli. Zamyslel som sa a pokorne, disciplinovane som sa s touto nepriazňou osudu zmieril.

Zmŕtvychvstanie v Mount Isa

V meste Mount Isa dunela Zem. Počas Veľkej noci mesto úctivo stíchlo, zastavila sa doprava, spomalilo sa ľudské hemženie, ale Zem bez rešpektu k Zmŕtvychvstaniu dunela ďalej, akokeby dunenie bolo neoddeliteľnou súčasťou bytia. Na parkovisku pri katolíckom chráme – moderná stavba zo skla a betónu, pýcha veriacich – sa zhromažďovali autá a onedlho amatérski herci predvádzali pred oltárom a v stredovej chodbe medzi sedadlami najznámejší biblický príbeh.

Kristus v bielych teniskách a v bielom plášti ťarbavo niesol na svojom pleci ťažký kríž. Nenápadne sa zjavil aj vladár Pilát Pontský, vystúpil na podstavec, aby ho bolo dobre vidno aj v zadných radoch a predniesol svoju reč. Bol to sympatický pán. Zdalo sa, že v priateľskej atmosfére, uprostred queenslandských pustatín, sa sympatický Pilát tentokrát odkloní od starého scenára, poslúchne radu manželky, a tu, v meste Mount Isa, ďaleko, preďaleko od Palestíny a Golgoty, väzňa Ježiša Krista jednoducho prepustí na slobodu: “Je nevinný, prepúšťam ho, nech ide domov! Dajte mu pokoj, občania!” Ale nestalo sa tak.

Cez dvere, uprostred napínavého predstavenia, tichúčko vstúpil do chrámu domorodý starec. Našiel si vzadu skromné miestečko a vychutnával umelý chlad šíriaci sa z bzučiacich klimatizačných krabíc umiestnených pod stropom v kútoch chrámu. Starec sa o príbeh nezaujímal, bolo mu jedno čo sa pod oltárom deje. Nezamýšlal sa nad tým, že sa o rade Pilátovej manželky zmieňuje iba jeden evanjelista. Prečo evanjelisti Marek, Lukáš a Ján o manželke Piláta Pontského nepíšu? Pozabudli na to? Alebo im bola táto informácia z nejakého dôvodu podozrivá, či sa im nezdala dostatočne doležitá?

Ani sympatický Pilát z Mount Isa veru nedbal na radu svojej manželky – veď ani nemal na akú. Vyčerpaný posol na pomyselnom koni neprišiel, ani nezaznel z reproduktorov Pachelbelov Kánon, či Largo z opery Xerxes oznamujúc dramatický zvrat, čo by bola to pekná a pôsobivá scénka. Pilát by prekvapujúce posolstvo o prepustení doležitého väzňa na slobodu vzápätí hlasito prečítal. Posolstvo Pilátovej manželky sa ani v Mount Isa do scenára nedostalo.

Domorodému starcovi to bolo jedno. Jeho mysľou sa nepreháňali znepokojivé úvahy o nezrovnalostiach v Svätom Písme. Šuchtavo sa presunul bližšie ku klimatizačnej krabici sálajúcej životodárny chlad. Blížilo sa Zmŕtvychvstanie. Starec v duchu počítal dni, ktoré ho delia odo dňa, kedy obdrží ďalšiu sociálnu dávku a plánoval ako s peniazom naloží. Vonku pred chrámom bezbožne hučala Zem.

Po Veľkej noci

“Čo to v meste Isa stále hučí?”, spýtal som sa na druhý deň v hostinci Boyd oproti knižnici muža, ktorý si priniesol pivo k môjmu stolu na znak, že si chce so mnou trocha pohovoriť. Mesto sa po Zmŕtvychvstaní pomaly prebúdzalo k životu.

“Stroje,”povedal. ”Baňa je síce cez sviatky zatvorená, ale stroje bežia, aby nezachladli,”vysvetlil. Vysvitlo, že pracuje v baniach, tak ako väčšina obyvateľov mesta a rozhovoril sa o svojich mrzutostiach v práci. Mal ťažké srdce na nových, amerických manažérov.

“Privalili sa ako búrka a zaobchádzajú s nami like shit,”povedal a utrel si pot z čela.

“Do pekla s nimi,” mierne sa na barovej stoličke pootočil a hrozivo vztýčeným prostredníkom pichol do vzduchu smerom k banským komínom. Na dôvažok zarecitoval obligátnu spŕšku efektných vulgarizmov a viac sa už k tejto nepríjemnej téme nevrátil.

“Žil som v Brisbane, ale to nebol dobrý život. Ruch veľkomesta, to nie je pre mňa. Ja potrebujem otvorený priestor, slobodu a čistý vzduch. Nie, Brisbane, tam nie je dobrý život. Ak by si v Mount Isa ostal dlhšie, ukázal by som ti nádherné miesta, ktoré poznám len ja. No ak chceš vidieť krásne miesta pri rieke a v pustatine musíš mať poriadne auto, a to ja mám. Terénny špeciál, pohon na všetky štyri. Ukážem ti billabogy s priezračnou vodou, zelené hájiky pri rieke, zlovestné rokliny plné jedovatých hadov. Tam sa romantický človek naozaj cíti dobre.” Oči mal rozžiarené, bolo vidno, že je to nefalšovaný milovník prírody.

”Sú v rieke krokodíly?”vyzvedal som sa.

”Sú, ale iné ako na pobreží, tie naše sú malé a plaché, nežerú ľudí. Sladkovodné.”

“A čo domorodí ľudia, čo sú zač? Ako si tu žijú?” zaujímal som sa.

“Majú svoj životný rytmus, ale ten my nikdy nepochopíme”, povedal a na dúšok vypil pol piva. Na svojich potulkách po Queenslande som domorodých ľudí stretával. Tu a tam som sa s nimi dal do reči. Ich život a postavenie v modernej spoločnosti ma zaujímalo. Bol by som sa rád od tohto muža niečo nové o nich dozvedel, zdalo sa, že budem mať príležitosť, ale v tom sa nečakane zvíril v krčme vzduch a zazneli katastrofické zvuky.

Ktosi komusi udrel päsťou do nosa a ten sa následkom tohto počinu zapotácal a potom už padali v dominovom efekte aj vysoké barové stoličky a veľký stôl. Jednoduché a praktické kusy nábytku narobili poriadny rámus. Reakcia bola pohotová – nehlučne sa zavlnil ťažký záves vzadu za barom a vybehli spoza neho dve mocné ženy. Za pomoci potetovaných bicepsov, ktoré by im mohol závidieť i profesionálny mužský zápasník – wrestler, zdrapli útočníka, nacvičenými hmatmi mu vykrútili ruky, a tak ho vyniesli na rozpálenú ulicu. Ktosi – azda sám potmehúd Stvoriteľ – sa na vysokej bielej oblohe uškrnul. Potom som si s baníkom zahral pool. Hrali sme mlčanlivo. Tri krát som bohužiaľ prehral.

Sviatky skončili a mesto ožilo. V meste bolo sviežejšie ako pred a počas Zmŕtvychvstania, hoci teplota sa stále držala nad 30 stupňami C. Dvere na obchodoch sa otvárali a zatvárali, ľudia sa opäť hnali za svojimi povinnosťami a nevdojak spôsobovali ľahký prievan. Na rohu ulice, pri hoteli Boyd, sa opäť strhla hádka, účastníci hádky zlostne dupali nohami a nasrdene šermovali rukami budiac pozornosť.

Aj knižnicu otvorili. Akýsi nemecký cestovateľ si pri vchode zaparkoval bicykel a išiel sa do klimatizovanej budovy knižnice trocha schladiť, tak ako aj ja. Pristavil som sa pri cestovateľovom dopravnom prostriedku a s úctou som si ho prezeral. Je možné, aby tento dopravný prostriedok prišiel s Nemcom v sedle do Mount Isa po rozpálených cestách? Cestovateľ musel prežiť obrovské utrpenie. Je čudné, že ešte žije. S rešpektom som si prezeral mučiarensky dopravný prostriedok a potom v knižnici som si nenápadne obzeral aj nemeckého dobrodruha. Neoslovil som ho. Vyzeral strnulý a odmeraný, bol nepochybne živý, ale pohyby mal pomalé, úsporné, presné. V nasledujúcich dňoch som Nemca párkrát zazrel na uliciach mesta. Na bicykli nejazdil, iba ho pomaly tlačil vedľa seba, zdalo sa mi, že sa, podobne ako ja, bezcieľne potuluje, tupo hľadel pred seba, na mňa nepozrel ani raz. Čakala ho zrejme dlhá cesta cez púšť, nesmel mrhať silami.

Odchod na pobrežie

Potom sa veľkonočné prázdniny skončili, nasadol som na vlak a po sedemnásťhodinovej ceste som sa ocitol na pobreží v meste Townsville. Pobrežím sa počas mojej neprítomnosti prehnal cyklón Justin. Kúpil som si noviny a prečítal som si článok o vyčíňaní tohto cyklónu. Justin údajne zničil 80 percent úrody banánov, škody na iných plodinách boli nižšie a tak nestáli za zmienku, ale voda z cyklónu znivočila aj stovky domov a kilometre ciest, potrhala elektrické vedenia. A tak ďalej. Škody v článku boli vyčíslené v dolároch. Ktovie či sú tie čísla o napáchaných škodách pravdivé?, pomyslel som si, pozerajúc sa smerom na Great Barrier Reef pod jasnou bezmračnou oblohou.

Cyklón očividne odišiel, rozplynul sa nad morom. V prístave stáli v širokom a dlhom rade džavotajúci výletníci čakajúci na loď, ktorá ich dovezie na Magnetic Island. Bez meškania, inštinktívne som sa pripojil k tejto skupinke veselých ľudí. A biela loď z ostrova už aj prichádzala. Zmocnil sa ma veľmi príjemný pocit. Mnohých by v tej situácii určite napadlo, či to nie je zriedkavý pocit nirvány, o ktorej nás učia východné filozofie.

Teraz, však, po čase, keď spracúvam načmárané poznámky a úzkostlivotivo hľadám opisné slovká, aby som pomocou nich skvelý pocit ešte raz nanovo zakúsil, prikláňam sa skôr k triezvejšiemu názoru, a síce, že to bol iba jednoduchý, psychológiou dobre prebádaný a literárne často spracovaný pocit cestovateľského zadosťučinenia zrodený z pohľadu na blížiacu sa bielu loď, ktorá cestovateľa onedlho odvezie na exotické miesto – Magnetic Island, kde cestovateľ ešte nikdy v živote nebol.