mar 04

Hanoj – motorky, karaoke a čarovný meč

pridal v Vietnam

Do Vietnamu letíme 1. marca 2016 s Aeroflotom, sme milo prekvapení dobrou úrovňou služieb, rušivé sú len symboly kosáka s kladivom na inak slušivých uniformách posádky. A to ešte netušíme, koľko kosákov, kladív a komunistických hviezd si v najbližších dňoch užijeme. Počas pauzy na moskovskom letisku Šeremetevo si dám ruské pivo Baltika za 320 rubľov (necelé 4 €), Marianka je akúsi ruskú polievku Soľanka.

Utrmácaní po dlhom lete ponad celú Áziu, pristávame na letisku v Hanoji. Je príjemných 20 °C. Policajti, úradníci a colníci vyzerajú prísne, presne tak, ako sa patrí na orgány v krajine, kde vládne všeobjímajúca a neomylná komunistická strana a vedomie vlastnej dôležitosti týchto orgánov umocňuje im zverená pečiatka.

Hanoj, Vietnam

Všadeprítomné motorky, Hanoj, Vietnam

Hanojské letisko je moderné a pekné, vyzdobené kvetmi. Pred terminálom čakajú taxíky, dohodneme cenu 20 dolárov, z letiska vedie do centra mesta moderná diaľnica, po 3 pruhy v oboch smeroch. Poprosím taxikára, aby nám zastavil pri zmenárni, vymením 100 dolárov za 22 250 vietnamských dongov. Zaplatím taxikárovi v dongoch podľa údaja na taxametri, čo nakoniec vychádza len 16 dolárov. Je lepšie mať miestnu menu.

Hoci prichádzame do nášho hotela niekoľko hodím pred oficiálnou prihlasovacou hodinou, ľudia v recepcii sú zlatí a vybavia nám izbu skôr. Sme rozbití a ihneď zaspíme. Časový posun oproti strednej Európe je 6 hodín.

Hanoj, Vietnam

Hanoj nemá veľké turistické atrakcie, zato má originálnu atmosféru. Život tu pulzuje vždy zhruba do štvrtej hodiny rannej, vtedy zatvárajú bary, kaviarne a reštaurácie. Ľudia stále behajú hore – dole, najmä na motorkách. Motorky sú všade, behajú aj po chodníku. Strašne sa pretláčajú a predbiehajú, chodec zásadne nemá prednosť ani na priechode pre chodcov, dokonca ani keď má zelenú. Keď prechádzate cez cestu, nesmiete sa pozerať vľavo ani vpravo, vtedy dávajú pozor, keď si ich nevšímate.

Nie sú dotieraví, ako napríklad obchodníci a poskytovatelia služieb v moslimských krajinách. Nemajú v očiach nenávisť a krivdu ako Černosi na juhu USA. V podstate sú príjemní, slušní a družní. Radi vysedávajú v krčmičkách a vývarovniach na ulici s rodinou alebo so skupinou priateľov, jedia a popíjajú. Niektorí hrajú stolové spoločenské hry. Vietnamci milujú japonskú kratochvíľu karaoke, možnosti škriekať, keď to neviete, sú na každom rohu.

Najčastejšie jedlo je hovädzia polievka Pho Bo. Mne to chutí. Je to vývar s kúskami mäsa, rezancami a akousi trávou. Polievku jedia aj na raňajky. Často jedia aj bravčovinu a kuracinu alebo ryby, sú pripravené ako dusené alebo varené s cícerom, k tomu je samozrejme ryža, zelenina a bambusové výhonky. Jeme aj polievku s údenými holubmi – mäso je čierne. Marianka ma upozorňuje, že dosť často počuje z kuchýň kikiríkať kohúty a brechať psy. Kohút na tanieri by nám nevadil, ale zjesť najlepšieho priateľa človeka – to je na nás priveľa.

Prechádzame sa ulicami starého mesta. Jazero Hoan Kiem je opradené starou legendou. V polovici 15. storočia dali nebesá cisárovi Le Loi čarovný meč, pomocou ktorého vyhnal Číňanov z Vietnamu. Po vojne sa objavila obrovská zlatá korytnačka, ktorá uchopila meč a stiahla ho do hlbín jazera, aby ho vrátila pôvodnému majiteľovi. Odvtedy sa jazero volá Ho Hoan Kiem (Jazero vráteného meča). Každé ráno o šiestej cvičia na brehu jazera miestni ľudia taj či. Radi by sme to videli alebo si dokonca s nimi zacvičili, ale úprimne priznávam, že sa nám nechce tak skoro vstávať.

Od jazera na sever je asi kilometer dlhý trh, tzv. Nočný trh. Chceme si kúpiť nejaké tričká a podobné handry, ale z tej obrovskej záplavy tovaru si nič nevyberáme. Nakoniec nakupujeme v normálnom značkovom obchode.

Staré mesto má úzku ulicu, ktorá má v strede železničné koľaje. Niekoľkokrát za deň sa tu zastaví biznis, ľudia musia zbaliť svoje obchodíky a zaliezť do bezpečia budov alebo do susedných uličiek, pretože prechádza vlak. Už som videl všeličo, ale toto je naozaj zážitok.

Hanoj, Vietnam

Na chvíľu sa zatárame do širšieho centra, kúsok od starého mesta. Prechádzame okolo vojenských kasární a strážnik nám nedovolí prejsť po chodníku zvonku okolo kasárenského múru a pošle nás na druhú stranu ulice. S takými maniermi sme sa stretli len v Barme, kde má tiež armáda silné slovo. Stretneme akéhosi dôstojníka a pýtame sa na cestu, nielenže nám nerozumie, ale ešte sa povýšenecky odvráti, ako keby mal zakázané hovoriť s turistami. Veď sme len hlúpi civili.

V Hanoji je aj zopár múzeí, do tých však nemáme čas ani chuť ísť, snažíme sa vysporiadať s časovým posunom a nemôžeme vidieť všetko. Pripravujeme svoju pozornosť na ďalšie zážitky. Zajtra ideme do Halongu.

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené