máj 09

Jeden deň na Divokom západe

pridal v Arizona

Cesta z Veľkého kaňonu do mesta Kayenta na severovýchode Arizony vedie cez pustú krajinu, ktorá je za súmraku ešte pustejšia. V zime sú aj v týchto južných končinách dni nečakane chladné, noci dlhé a ešte omnoho chladnejšie. Teplomer v aute večer ukazuje 20 stupňov Fahrenheita.

Potom cesta klesá z 2000 na 1300 metrov nad morom (navigácia Garmin ma informuje o nadmorskej výške v metrickej sústave, lebo som si ju priniesol metrickej z Kanady), teplota pomaly stúpa až na 27 stupňov – to už je informácia vo Fahrenheitoch z palubnej dosky automobilu z požičovne na letisku Mc Carran. Včera skoro ráno bolo tiež okolo 20, dopoludnia sa teplota pohybovala okolo 32, čo je celziová nula, a popoludní stúpla k štyridsiatke, čo je už príjemnejšie, no nie je to teplo, aké by cestovateľ očakával na juhu severoamerického kontinentu, v krajine, v ktorej prevláda červená farba vyvolávajúca predstavu suchej horúčavy vo westernových filmoch.

Japonské auto prispôsobené pre amerického konzumenta tvrdošijne odmieta ukazovať teplotu v Celzioch, nuž si, ako vždy po vstupe na územie Spojených štátov, musím zvykať na Fahrenheity. Ale je to fajn rozptýlenie, nesťažujem sa, pripomína mi to, že opäť kamsi idem a ťaživá rutina všedných dní bude na nejaký čas blahodárne narušená.
V diári si nájdem vzorec vzťahu Celzia a Fahrenheita: F=(Cx2)+30, a podchvíľou si počas šoférovania – keď sa údaj o teplote na teplomeri zmení – prepočet konverzie precvičujem a rýchlo si na F- stupne zvykám.

No už omnoho menej fajn je, že tento rok si musím zvykať aj na to, že nie je dolár ako dolár. Kanadské doláre, ktoré figurujú na mojich výplatných páskach počas celého roka – takže od nich závisí moja životná úroveň – po páde ceny ropy drasticky stratili voči susednému doláru hodnotu, a ja teraz jasne vidím, že lacný benzín ma na tomto výlete vyjde pridraho. A práve sa auto ozýva, chce žrať, symbol nádrže zúrivo bliká. Nádrž bude onedlho prázdna a auto pravdepodobne odmietne pokračovať v jazde.
Na križovatke ciest 160 a 163 však konečne tmu pretínajú svetlá mesta Kayenta. Mitsubishi sa teší, lebo je tu na výber niekoľko benzínových púmp, a tak konečne dostane poriadne nažrať. Kone v motore pod kapotou radostne zaerdžia.

Galón stojí dva doláre, predplatím si kreditkou 30 dolárov, ale do nádrže sa 15 galónov nezmestí, nuž bežím do pokladne pre výdavok. Doláre si zoberiem a drobné nechám pumpárovi. Je to Navajo indián. Väčšina obyvateľov tohto mesta v pustatinách sú Navajovia. Tento Navajo je územčistý a mlčanlivo vykonáva svoju nudnú prácu v malej zaprášenej kancelárii. Pochválim ho, že ma sakramentsky lacný benzín. Úsporným kývnutím hlavy mi Navajo dáva na vedomie, že si ma vypočul a zdvihnutím obočia ma vyprevádza na ďalšiu cestu. Pôsobí dojmom povzneseného človeka, ktorý zbytočne nemrhá energiou na prejavy emócií. A presne taký má pravý Navajo byť.
Navigácia Garmin ma spoľahlivo naviguje do motelu Wetherill Inn, dole v meste, asi míľu na sever od vysvietenej križovaky ciest 160 a 163.
You are arriving to destination, hovorí pani z Garminu, ktorá mi robí na cestách spoločnosť. Pani má čínsky prízvuk, na ktorý som si za pol roka jej pôsobenia v mojom navigačnom systéme už celkom zvykol. Nasťahovala sa do Garminu po poslednom software update a vymenila inú pani, ktorá síce rozprávala čistou angličtinou, ale tón jej hlasu bol občas nepríjemne naliehavý, nervózny, ba až rozkazovačný, nuž som jej hlas tlačítkom ‘mute’ chladnokrvne vypínal, lebo som sa domnieval, že takto by Garmin šoféra nemal znervózňovať.
Pred motelom je iba niekoľko áut.
Ubytujem sa v útulnej izbietke hneď pri recepcii, obchode a jedálni, kde sa už skoro ráno o 7 hodine podávajú raňajky, čo ma teší, lebo som ranné vtáča.

Motel je čistý, zariadenie nové, v jedálni za rohom bude free breakfast, a ani cena 82 dolárov za noc sa mi nezdá privysoká na taký pekný a útulný motel, ale je zima, návštevníkov je málo, a tak mi napadá, že v tejto mimosezóne by predsa len cena mohla byť nižšia. O cene sa tu však nedá dohadovať, trhový mechanizmus cenu presne určil a je treba bez špekulovnia platiť.
Som ranné vtáča, a tak vstávam ešte predtým ako otvárajú miestnosť, kde sa raňajkuje a v mraze sa potulujem sa po okolí sledujúc ako sa noc mení na deň a z čierňavy nehlučne vyskakujú kontúry tohto indiánskeho mesta v pustatinách. Teplomer je v aute, takže presne neviem hodnotu teploty, ale je zaiste menej ako 20, pomyslím si. Už myslím vo Fahreheitoch.
V meste sú iba nízke budovy, nanajvýš dvojposchodové, terén je zvlnený a za motelom smerom na sever vystupujú z tmy bralá, ako predzvesť monumentov z westernových filmov. Wikipedia udáva, že v meste je zákaz podávania alkoholu, lebo je to územie Navajov, kde sa uplatňuje prísna prohibícia.

Mesto je známe predovšetkým kvôli Údoliu monumentov, ktoré sa nachádza severne od mesta na hranici s Utahom. Mesto poskytuje služby pre návštevníkov tejto prírodnej rezervácie, ale hotelov je tu napodiv iba niekoľko, dva či tri sú na križovatke 160 a 163 a tu dole v meste je motel Wetherill Inn. Z reštaurácií je tu Mc Donald, aj Burger King. Sú tu kostoly a motlitebne mnohých kresťanských denominácií. V júli sa tu každoročne koná populárne ródeo a vtedy je tu vraj celkom veselo. Ale bez alkoholu.

Do údolia monumentov odbočuje z hlavnej cesty číslo 163, kúsok za hranicou Utahu, niekoľkomíľová kvalitná asfaltka končiaca na parkovisku pred centrom pre návštevníkov a The View Hotel. Tieto objekty sú už opäť v Arizone, lebo odbočka smeruje juhovýchodne, a po dvoch míľach pretína hranicu štátov.

V strede cesty stojí malá búda, kde sa mýtnikovi z kmeňa Navajov odovzdáva 20 dolárov. Po pár desiatkach metrov sa nad parkoviskom vynárajú slávne siluety troch hlavných monumentov, dvojičky West, East Mitten Butte a Merrick Butte, a popri nich vedie kľukatá, dvojsmerná prašná cesta do údolia, kde sa cesta rozdvojuje a vytvára jednosmerný okruh okolo Rain Gold Mesa.

Skalné útvary sa tu nazývajú Mesa, Butte a Spire. Mesa je stolová hora s najnižším stupňom erózie, butte je skalná veža a spire je tenký vysoký stĺp celkom ohlodaný eróziou. Celá oblasť je asi 1800 metrov nad morom. Podnebie je veľmi suché počas celého roka. Ako vidno, v zime je pustatina iba symbolicky poprášená snehom, lyžiari si tu neprídu na svoje, ale vietor a mráz prenikajúci do kostí pripomína, že je zima, aj napriek skromnej bielej prikrývke.

Po červenej prašnej ceste do údolia sa vo filme Vtedy na západe na bričke trmácala Claudia Cardinale – ako pani Mc Bainová, pôvodne ľahké dievča z Bourbon street v New Orleanse – , na farmu Sweetwater, za svojim írskym novomanželom, aby s ním začala nový, počestný život, no namiesto radostného stretnutia sa na farme dozvedá, že manžel a deti sú zavraždení, vzápätí vidí, že ležia mŕtvi na stoloch ako na márach a ona je teda, sotva mesiac po tajnom sobáši v New Orleansi, čerstvá vdova.

Aj mnohé iné dramatické filmové udalosti sa odohrávali medzi týmito skalami a na ľudoprázdnych cestách križujúcich pustatiny. Režisér John Ford a herec John Wayne tu boli ako doma. Dole v údolí je miesto zvané John Ford’s point, kde režisér natočil mnohé scénky do svojich westernov. Ale aj režisér Ridley Scott s Forrest Gumpom tu zavítali. Forrest Gump bežal po hlavnej ceste z Kayenta do Mexican Hut. Po dlhom behu bol unavený a zarastený, takže už nevyzeral ako Forrest Gump, ba ani ako Tom Hanks. Bol strašne unavený, lebo už bežal tri roky, a tak zrazu prestal bežať a vrátil sa domov do Alabamy. Geena Davisová a Susan Sarandonová si tu zahrali Thelmu a Louisu v kultovom filme Thelma a Louisa. Tom Cruise sa v Mission impossible II škriabe po podobných bralách kdesi v týchto pustatinách južného Utahu. Aj Peter Fonda a Dennis Hopper na svojej Ľahkej jazde zablúdili do týchto fotogenických končín.
Dnes tu filmárov nevidno. Ani návštevníkov nie je veľa, veď je nevľúdna zima, fúka studený vietor, chlad preniká do kostí. Výletníci sú teraz asi radšej na Floride a v Karibskom mori. Pusté pláne medzi monumentami sú jemne poprášené snehom. Dole po ceste sa pomaly pohybujú autíčka zmenšené vzdialenosťou. Na pľaci oproti West Mitten Butte Navajovia predávajú strieborné šperky a nad nimi vlajú americké vlajky s domaľovaným portrétom Geronima. Toto všetko – zaprášené autíčka, Geronimo, Navajovia, strieborné šperky na stoloch – vyzerajú ako scénka z filmu, ktorý je zatiaľ pokľudný, ale ikonické monumenty sú pevnou zárukou, že čosi prekvapivé sa onedlho stane.

Pri Camel Butte sa cesta údolím rozdvojuje a vytvára jednosmerný okruh obchádzajúci Rain Gold Mesa, čo je mohutná stolová hora v geologickom strede údolia. Kúsok opodiaľ je John Ford’s Point, kde si seriózni fotografi rozložili svoje stojany a ticho, ako rybári na veľkú rybu, čakajú na skvelý záber Troch sestier. Na druhej strane Rain Gold Mesa je výhľad na Totem Pole, ku ktorému smeruje rozptýlená skupinka jazdcov na koňoch.

Na miestach s dobrým výhľadom je cesta rozšírená pre parkovanie, ale dnes je tu áut málo, iba pod Elephant Butte stojí predomnou červeným prachom zaprášený zelený Forester. Muž z Foresteru na mňa uprene hľadí a tvrdí, že ma pozná. Muž má fúzy, poznám niekoľko podobných fúzačov, v mihu oka preletím vo svojej pamäti databázu fúzačov – tento fúzač v zaprášenom Foresteri sa tam však nenachádza.
Muž hovorí, že ma včera videl v zelenom autobuse premávajúcom pozdĺž Veľkého kaňonu.
“Nuž to som bol teda naozaj ja,”priznávam sa.
Muž je rád, že sa nemýli. A, že chce mi akurát povedať hello. A tak si hovoríme hello, hello. Obzerám si fúzača, aby som si ho dobre zapamätal.
“Uvidíme sa niekedy inokedy, niekde inde, “hovorím a vzápätí mi vŕta v hlave, čo Fúzača na mne tak upútalo, že si ma v tom plnom autobuse zapamätal. Spomínam si, autobus sa postupne napĺňal, ľudia pristupovali, niektorí vystupovali, prevládala španielska reč. Deti džavotali. Takmer každý svojim spôsobom budil pozornosť. Po dlhom pochode po hrane kaňonu som nehybne sedel na sedadle pri okne.
Azda som budil pozornosť tým, že som nebudil žiadnu pozornosť.

Aj popoludní je chladno, ale slnko povzbudivo vyskakuje z mrakov. Nedám si ujsť príležitosť na potulku po chodníku Wildcat okolo West Mitten Butte, na ktorom v mrazivom počasí niet človiečika. Chodník sa začína pri prvej zákrute na ceste do údolia a hneď klesá na rovinu, z ktorej West Mitten Butte vyrastá.

Dole na planine vietor fúka miernejšie a na záveternej strane je už celkom príjemne. Divoký západ je tu divokejší ako pri pohľade z parkoviska, lebo hotel, autá, a iné rušivé objekty civilizácie zacláňa West Mitten Butte. Planina je porastená kríkmi, trsmi trávy a naokolo je zopár pokrútených stromov zápasiacich o svoj život. Pochod okolo monumentu trvá asi 1 a pol hodiny, s prestávkami na fotografovanie a zamyslenie sa, najmenej 2 hodiny, ak nie viac, lebo je tu čo fotografovať a je o čom premýšlať.
Pár míľ na sever, za hranicou štátov sa zahrýza do blohy zubatá silueta monumentov Big Chief, Stagecoach, Castle Butte, Bear a Rabbitt, známa aj z filmu Vtedy na západe. Tu, niekde na tejto planine v letnej horúčave Henry Fonda – ako zloduch Frank, pácha jednu zo svojich mnohých vrážd. Vyčerpaný chlapec padá na zem a jeho veľký brat v tom momente odvisne na slučke na kamennnej bráne, lebo stráca oporu bratových pliec. Frank a jeho banditi na tento moment dlho čakali, nuž sa radostne kochajú pohľadom na cudzie utrpenie, ktoré sami vyhútali. Chlapec však z prachu vstane a po rokoch sa vráti ako záhadný dospelý muž s harmonikou, ktorý sa hneď hravo postará o vysokú úmrtnosť Frankových chlapov, lebo okrem umenia hrať na harmoniku majstrovsky ovláda aj svoju ručnú zbraň. A napokon Harmonika výstrelom v efektnom streleckom dueli na stavenisku železničnej stanice Sweetwater vymaže Frankov komplex viaccennosti, ktorý predvádzal počas celého filmu a ukončí jeho zločinnú životnú púť.

Dnes v Údolí monumentov nepočuť hudbu Ennia Morriconeho, miesto hudby v skalách na úpätí brala zavíja neviditeľný kojot, zablúdený indiánsky pes, alebo nejaká smutná nadprirodzená bytosť.
Popoludní opúšťam monumenty a smerujem najskôr na sever do osady Mexican Hut nazvanej podľa skalného útvaru za dedinou pripomínajúceho sombrero.

Potom po ceste číslo 190 na juh a po 160 na východ k hraničnému bodu Four Corners Monument, kde sa stretávajú hranice Arizony, Utahu, Colorada a Nového Mexika. Je to jediné takéto miesto v Spojených štátoch, nuž je to obľúbená turistická atrakcia aj napriek odľahlosti a nehostinnosti územia. Uprostred žulovej platne je mosadzný disk s bodom uprostred, ktorý za sto rokov svojej existencie sem prilákal masy zvedavcov. Dnes podvečer tu chlapci divoko poskakujú a hlučne po sebe pokrikujú cez hranice 4 štátov. Šikovné dievčatko robí na mosadznej platni stojku a žne potlesk. Miesto má na ľud magické účinky. Ľudia sem prichádzajú väčšinou zo zvedavosti. Ale, zdá sa, že sem prichádzajú aj smútiaci ľudia, ktorí chcú použiť toto magické a posvätné miesto ako miesto posledného odpočinku pre svojich zosnulých príbuzných.
Tabuľka na parkovisku však upozorňuje, že tu nie je povolené rozptylovať popol z krematórií a vyzýva návštevníkov, aby rešpektovali kmeňové zvyklosti. Ľudia, ktorí sem prídu rozptýliť popol svojich príbuzných môžu byť sklamaní, keď uvidia túto tabuľu, ale nemali by byť, lebo toto upozornenie je na každom prospekte a taktiež na internetových stránkach týkajúcich sa indiánskych rezervácií.

Na pustatiny rýchlo padá súmrak, o 10 minút sa atrakcia pre dnešok zatvára, návštevníci opustia areál a prístupovú cestu Navajo indián zatarasí rampou. Vraciam sa do osady Teec Nos Pos a po moste cez suché riečisko prechádzam z Arizony do Nového Mexika, kde som ešte nikdy v živote nebol. Na pravej strane cesty ma víta posvätná indiánska hora Shiprock, ktorú vidno aj potme, lebo je temnejšia ako noc.

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené