jún 02

Ľadové medvede tiahnu na sever

pridal v Fínsko

Vždy ma lákal sever. Mám rád prázdnu krajinu bez civilizácie, mám rád poriadnu zimu. A zaujíma ma, aké je to žiť v zemi, kde nevidíte slnko pol roka a potom zase pol roka nezapadne. Čo tam tí ľudia v tej kose robia? A vždy som túžil vidieť naživo polárnu žiaru. Preto ma na jar 2013 potešila Vencova výzva, že by sme sa mohli zúčastniť Majstrovstiev sveta v zimnom plávaní na polárnom kruhu vo fínskom Rovaniemi. Plávať viem dobre, v zime sa do riek a jazier chodím čľupkať už 5 rokov… „Ideeem!“ neváhal som. Do Škandinávie sa chcem vybrať aj na motorke na Nordkapp, aspoň si očeknem, že ako to tam vyzerá.

Všetky papierovačky som nechal na Venca, on ma zaregistroval, bookol letenky, zabezpečil ubytovanie, atď. Iba som mu povedal, napíš ma tam každý deň na nejaký pretek, nech sa nenudím. Ešte aj EKG, krvné obrazy a lekárske vyšetrenia mi vybavil na počkanie. Ďakujem Venco, si mi otcom, ktorého som nikdy nemal…  Tieto testy boli potrebné, aby nás pustili na štart vytrvalostného „endurance“ závodu na 450m. Dozvedel som sa, že mám srdce ako zvon, ideálny tlak, bohovské pečeňové testy, že som ukážkový prípad zdravého jedinca. „Super“, hovorím si, „môžem chľastať, fajčiť a iné neresti robiť aj ďalej.“ :)


Zostrih Santovej TV zo šampionátu :)

Šampionátu predchádzala tvrdá príprava. Teda mala by. Popravde som sa na ňu vykašľal, čo som neskôr aj oľutoval. Chodil som sa skoro každý týždeň namáčať do studenej vody, ktorá túto zimu ani veľmi studená nebola. Taká močka teplá, 4-5 stupňov furt mala. Ako sa blížil odlet do Rovaniemi, vyostril som prípravu a kúpil si plávaciu čiapku. Naposledy som plával na čas, keď som mal 12 rokov v Dukle BB. Tak som víkend pred odletom s Vencom šiel na Senecké jazerá, plávať o tamojší pohár. Vždy som si myslel, že som dobrý plavec, ale zistil som, že ani nie som. Dal som si 100m, to som kraulom ani celé nedoplával, tak som sa zadýchal. Ešte aj Venco, dedo jeden, ma predbehol. Na 750m som si dal za cieľ poraziť chlapíka vo fialovej čiapke. Tak som sa ho držal a nakoniec zdolal a potom som zistil, že je to 60-ročná rozkysnutá dôchodkyňa. A zadýchaná bola menej ako ja. „No si ty športovec!“, hovorím si.

Welcome to Finlandia  :)

Welcome to Finlandia

 

Do Rovaniemi sme odlietali z Budapešti cez Helsinky. Ja, Venco a Jaro. Na letisku sme sa pripojili k štvorici Košických tuleňov, v Helsinkách sa pridal Vojto z Pohronských ľadových medveďov a partia Žilinských tučniakov. Let popisovať nebudem, proste sme leteli. Pobral som zo sedadiel čo najviac grcacích sáčkov. Doma robím vyhliadkové lety na malom lietadle, to sa mi zíde, sem-tam sa mi ľudia počas letu poblijú, tak nech nemusím tepovať. V Helsinkách na letisku sme si dali fínske pivo za 10,-€, „Hmm, hovorím si, „to musí byť kvalita, za tie prachy.“ Popravde oproti nášmu pivu to bol riadny kentus, ale aj tak som si vychutnal každý glg, keď už som za neho toľko vysolil. Linka z Helsínk do Rovaniemi bola plná zimných plavcov z celého sveta. A ešte tam bolo dosť japonských turistov. Neskôr som zistil, že to neboli to Japonci, ale miestni Laponci. Odhalil som to tak, že títo nemali kamery a foťáky na krkoch. V lietadle som omylom sedel vedľa Cecilie z Južnej Afriky. Taká malá, energická a veľmi usmievavá mladá baba. Dal som sa ňou do reči, reku dajme vodku a že kde trénuje, tam predsa veľmi nemrzne. Rozprávala, že v mäsokombináte jej napustia kaďu, nasypú ľadovú drť a tam sa kurýruje. Je diaľková plavkyňa, dokáže zdolať 20km v studenom oceáne v zime a motivuje tým mladých gangstrov v Kapskom Meste, že keď chcú, všetko sa dá dosiahnuť. Podľa vlastných slov sa jej to darí.

Presne takéto hrubé boli steny "plaveckého bazéna"

Presne takéto hrubé boli steny “plaveckého bazéna”

 

V Rovaniemi už krásne mrzlo, slnko sa šuchtalo okolo obzoru, práve sa chystalo zapadať a trvalo mu to dlhšie ako nášmu slovenskému slniečku. Rovaniemi je hlavné mesto Laponska, centrum leží tesne pod polárnym kruhom, má len asi 55 tis. obyvateľov, ale rozlohu Londýna. O priestor vo Fínsku nie je núdza, čo tu nie je jazero, to je les a pomedzi to nejaké domčeky. Páčilo sa mi tu. Zobrali sme si taxi, za 6 km borec pýtal 36,-€. Toto keď budú čítať naši bystrickí taxikári, čo sa prebíjajú že či hocikde v Bystrici za 3,-€, alebo za 2,80€, tak všetci emigrujú do Fínska, hehe. V hoteli, čo ani neviem vysloviť jeho názov, sme sa boli zaregistrovať. Už 2 mesiace pred pretekmi si Venco všimol, že ma zaradili do zlej kategórie, oni si pomýlili moje číslo domu s rokom narodenia, tak som bol zrazu strarší o 30 rokov. Aj im písal, aj mu neodpísali. Tak sme to riešili na mieste s vedúcou organizátorkou Kirsi. Toto bol evidentne človek na mieste, za necelú hodinu dokázala prepísať až jeden údaj v excelovskej tabuľke. „Všetko vybavené,“ vraví, „budete štartovať s dôchodcami, ale klasifikovaný budete medzi svojimi.“ Super, dedov zdolám ľavou zadnou a budem hviezda okamihu! Spolu s nami sa tam registrovala aj Oľga, pekná plavkyňa z Ruska, sprevádzala ju taká stará báryšňa, iba ma postrkovala, že „nuu, davaj molodec, pozvi Oľgu na večeru, pozri ako sa na teba usmieva“, tá by ju aj vydala , keby mohla. Už, už som mal jej kontakt, že ju na rande pozvem, len Venco ma furt ťahá, že „poď ty Don Chuan, spať ideme, ráno máš najťažší pretek!“ „Dobre otec, idem.“ Ubytovanie sme mali cca. 2km od pretekov, taká fajná prechádzka, kopli sme do seba slivovicu na uvítanie a šli spať, ale predtým sme si kopli ešte jednu.

Každá fínska domácnosť má malú saunu

Každá fínska domácnosť má malú saunu

 

Plavecký areál bol postavený na zamrznutej rieke. Do ľadu vysekali 25m plavecký bazén s deviatimi dráhami. Voda mala 0°C a menej, mrzla za pochodu, museli ju víriť veľkými čerpadlami a aj tak tam ráno mali 5cm ľadu. Aj Fíni majú túto zimu teplú, cez noc bolo tak -15°C a cez deň -5 až 0°C. Iné zimy im to koncom marca v noci ide aj pod -30°C. Pravidlá boli jednoduché. Plavec nesmel mať na sebe žiaden odev, okrem plaviek a plávacej čiapky. Pri prsiach bolo zakázané ponárať celú hlavu a boli zakázané otočky pod vodou. Štartovalo sa priamo z vody, nie skokom do bazéna. Rozplavbu som mal medzi prvými, keďže dôchodci majú prednosť. V šatni som sa zoznámil s mojimi súpermi. Žiadne vetché starenky, ale trénovaní chlapi to boli. Všetko Rusi zo Sibíra, čo sú celý život zvyknutí na -50°C v exteriéri a na -20°C v interiéri. Keď som videl takého Koľju Gluškova, to vám bol borec, samý sval a šlacha, darmo že mal 63 rokov. Toho by som ani lopatou neubil. Inak, strašne veselý a srdečný človek, vravel mi ako v Severnom mori trénuje, Bajkal preplával, bežal z Novosibirsku do Soči 14 dní, proste ozajstný ruský medveď. Keď si týchto dedkov porovnám s tou našou mľandravou mládežou odchovanou na videohrách, internete a televízoroch… tak vlastne nič, škoda reči…

Štart medzi dôchodcami :)

Štart medzi dôchodcami :)

 

V prípravnom stane sme strávili až hodinu, lebo pred nami tam jedného plavca vyrútilo, dostal infarkt a odviezla ho sanitka. Bolo mi divné, že po vstupe do vody som nemal taký ten chvíľkový šok ako vždy. Asi ma hrial adrenalín pred pretekami, bol to zvláštny pocit. Po odštartovaní som sa vybral kraulovať a snažil som sa s tým Koľjom aspoň chvíľu udržať tempo, no po nejakých 40 metrov som sa na to vykašľal a začal plávať prsia. Bol som zadýchaný ako kôň, 2 x som sa napil, musel som vyzerať ako pred smrťou, lebo na otočke pri 100m sa ma z brehu pýta potápač, že či „Are you OK?“ a ja som zavzdychal, že ešte hej a funel som ďalej. Ale nebol som veľmi OK, po 250 metroch som nevedel, či mám alebo nemám ruky a nohy, ešte že som ich videl. Teda iba tie ruky. Nohy som nevidel. Hovorím si, „ja idem voooon, ja to serieeem, ja tu skapeeem, však som cítil, ako mi každým pohybom uniká život z tela.“ Ale všetci sa pozerali a reku takú hanbu si nespravím, to tu radšej otrčím kopytá. A zas ten potápač na brehu čumí z gumy: „Are you OK? Hej kurva! OK, OK!“., odpovedám mu a popri tom so sa zase poriadne napil. Okolo bazéna chodili študenti a sitami vyberali kúsky ľadu, čo sa tam v jednom kuse vytvárali. Odplával som to za nejakých 12 minút, čo je príšerný čas, veril by som si na 10 min a pri dobrom rozložení síl by to nabudúce šlo. Všetci dedovia boli odo mňa rýchlejší. Ale aspoň som to prežil, organizátori ma potľapkávali, obúvali mi topánky, ale ani som necítil, či ich mám obuté, tak som sa do sauny vybral naboso. Mali tam dve poľné sauny, normálne stan, v ňom pec a 10 trasúcich sa plavcov s vypleštenými očami. Postupne ma ruky a nohy začali bolieť, to bolo dobré, aspoň som vedel, že ich mám. Tak som sa vybral do palju, horúcej fínskej kade a tam som vegetoval tak hodinu. To už bolo veľmi príjemné. Inak aj teraz po troch týždňoch, keď ťukám tento článok, mám stále stŕpnuté končeky prstov, to mi už asi zostane naveky. Nič ťažšie som nikdy neplával. Keď som už bol poobliekaný a motal sa okolo, zastavila ma mladá Fínka Pipsa, čo tam ako študentka cestovného ruchu pomáhala s organizovaním šampionátu. Že ako mi to šlo. Už sme sa stretli včera v hoteli, bola mi veľmi sympatická. Ale taký som bol vytretý po tom preteku, že ani neviem, čo som jej povedal a šiel bezprízorne ďalej. A to som bol na tom veľmi dobre. Keď som videl, akí zombíci z tej vody vychádzajú, ešte plávajú aj na suchu, ľudí okolo seba nepoznajú, niektorých brali sanitky… Skončil som medzi poslednými vo svojej kategórii, aj som sa hanbil, ale keď sa neskôr iní plavci so mnou bavili a zistili, že som vôbec odplával endurance, tak som žal obdiv, že „You are hero!“ Z 1244 registrovaných plavcov sa na to dala len asi stovka, viacerí to nedokončili, zopár ich odviezla sanitka a ako som sa neskôr dozvedel, jeden to neprežil. R.I.P. :( Odplával Venco, Vojto aj Jaro a ešte sme povzbudzovali Ceciliu. Boli tam iba dvaja Juhoafričania, takže fanklub tejto krajine robili Slováci. Baba plávala ako raketa, dala to za 7:30, strčila do kapsy aj väčšinu chlapov, zobrala medailu a ťahala na autobus do Nórska plávať jednu míľu v Severnom mori. Na facebooku som potom videl, že to dala a neskôr zavesila aj články z juhoafrických novín a jednu reportáž o tejto svojej ceste na druhý koniec planéty.

Slováci boli silní fanúšikovia

Slováci boli silní fanúšikovia

 

My autobusy nemusíme a tak sme šli na panáka, osláviť preteky a flirtovať s mladými študentkami, ktorých tam bolo neúrekom, no proste nejak sa zabaviť. Po 5 minútovej známosti som sa chcel oženiť s Nemkou Isabelou, ale nepodarilo sa to, lebo nebola zrovna sobota a iný deň sa ženiť odmietam. Večer sme s Jarom odbehli do mesta spoznať nočný život. Žiadny sa nekonal. Po ôsmej tu skapal pes, však aj mrzlo ako na polárnom kruhu, kto by tu neskapal. Zašli sme do metalového baru, takmer všetci Fíni sú metalisti, podľa mňa preto tak rýchlo drvia, aby sa v tej zime zahriali. Inak sú to veľmi tichí ľudia, ale keď sa nacicajú, sú to hovadá, rovnako ako Slováci.  V celom Fínsku nie je problém dohovoriť sa anglicky. Je to podľa mňa tým, že filmy vysielajú v pôvodnom znení s titulkami a dabing im pripadá divný. U nás by to tiež tak mohlo byť, mne je tiež divné, že nepočujem Rambov hlas, ale Vajdov. Fíni sú tiež zaujímaví tým, že kašlú na nejaké trendy a luxus,  normálne aj chlapi tu štrikujú svetre a ponožky a potom sa medzi sebou chvália, ako pekne uštrikovali. Nevidel som tu snáď jedinú X5, či Q7, alebo drahého meďáka. Jazdili tu na bicykloch aj v snehu. Pričom životnú úroveň majú možno najvyššiu v Európe. Trochu sa hanbím za tú našu malosť, keď sa naši ľudia zadlžia, len aby mali lepšie auto a väčšiu telku ako sused. Tu sme sa zbratali s pár zaujímavými týpkami. Taký Jalo napríklad ťaží 100 km na sever zlato a len si odskočil na drink. Slovensko poznali z hokeja, ale ani netušili kde je. “A čo tam u vás vlastne robíte? ” pýtali sa. Hovorím: “No nemáme Nokiu, ani Ikeu, ale vaše sekery Fiskars vyvážate s plastovými poriskami, pričom škandinávsky trh má drevené. Je tak? Noo, je. No a hádajte, kto vám tie poriská vyrába a dodáva? No nevieme! No firma jednej mojej známej zo Slovenska (taká pekná usmievavá kočka), keď budete drevo rúbať, slovenský jaseň v ruke držať budete.” “Hmmm”, pokývali uznanlivo, “dobre tie poriská sedia v ruke, naozaj.”  “No a ešte máme najväčšie vydavateľstvo maľovaných máp na svete!”, chválim sa. “Wau!”, nevychádzajú Fíni z úžasu. Ponúkli nás walhalou, to je fínsky sladký alkohol, niečo ako náš Tatranský čaj, len nie taký silný. My sme vytiahli butylku s domácou slivkou, nech Vikingovia ochutnajú poriadne grády. Tam sme popíjali na ulici, aj keď je to prísne zakázané, spievali sme Kone vooz a Hrušky kokotnačky, strašne im to chutilo a keď sa mi vylialo kúsok na zem, takí nešťastní tam stáli, pozerali na tú mláčku a aj by ju vypili, len sa už ani nevládali zohnúť. S alkoholom to tam majú ťažké. Dostať ho len v zriedkavo vyskytujúcich sa likérshopoch, v určitých hodinách a len v pracovné dni. Ak to nestihnete, ste odsúdení piť strašne drahý alkohol v krčmách a baroch. Za 100,-€ sa tam priemerný Slovák nedostane ani do nálady. Fíni z juhu chodia chlastať na estónske lode, ktoré ich potom v náladičke vysypú doma v prístave. No vďaka slivovici sa nám nálada dostavila a spalo sa nám tvrdo a dobre.

Takéto krásne pisoáre majú v rockovom bare

Takéto krásne pisoáre majú v rockovom bare

 

Ráno nás Venco spucoval, že čo sme to za športovci a reprezentanti a že on zatial aj s Vojtom poriadil apartmán a my chlastáme a bordel tu robíme. Venco s Vojtom boli ako náš otec a mama, o všetko sa starali. Vyjadril som im svoju synovskú lásku a rýchlo utekal na štart. Cestou sa mi aj opička z hlavy vyparila. Dnes sa plávali šprinty v prsiach, zase som sa dostal medzi partičku dôchodcov, ktorí ma chválili, ako mlado vyzerám. Odvetil som im, že je to životosprávou a pozitívnym myslením. Šok zo zimy som po vstupe do vody vôbec necítil. Trochu som zaspal pri štarte a stratil asi sekundu. Tých 25m som odbúchal za 23 sekúnd, čo je tiež bieda, ale taká lepšia. Vyliezol som z vody a rozmýšľam, že čo ďalej. Hádam som sa nevyzliekal kvôli tej chvíľke. Zbadal som takú dieru v ľade, tak som do nej skočil na 3 minútky a okolo mňa fotografi, že kúúúl, a že som krejzy a tak… Keď som bol dostatočne schladený, už som mohol aj do tej horúcej kade vliezť. Keď všetci odplávali to svoje, išli sme do reštiky zjesť soba. Bolo to fajn, asi ako náš jeleň krížený s kravou. Pred reštikou som znovu naďabil na usmievavú Pipsu. „Čo z tej baby vyžaruje?“ rozmýšľam. Taká magická kombinácia plachosti a strelenosti zároveň. Keďže som bol hrdina a chcela sa so mnou odfotiť, rovno som ju pozval večer na rande. Súhlasila. A zase ma už len ten Venco ťahá od nej, že „poď, do múzea ideme, furt len tie baby obháňaš…“ V Articu, čo bolo to polárne múzeum som sa dozvedel veľa zaujímavých vecí z histórie, života a kultúry Laponska. Fíni si toho vytrpeli v histórii dosť aby mali vlastný štát, miestami to pripomínalo slovenskú históriu. Aj vypchatého losa som videl, riadne hovädo, s tým by som sa nechcel zraziť v hore. Niektorí z nás už videli za mestom polárnu žiaru, ja som ju z toho baru včera nevidel, tak som im závidel. V múzeu ju však takú ukážkovú dookola premietali na plátno, tak som ju natočil na mobil a šupol na facebook, nech doma závidia. Okamžite som mal plno lajkov a závistlivých komentov, tak som sa chechotal, ako som ich oblbol… :)

Múzeum Articum - podľa fínskej povesti je polárna žiara dlhým chvostom vesmírnej líšky

Múzeum Articum – podľa fínskej povesti je polárna žiara dlhým chvostom vesmírnej líšky

 

Večer som išiel na to rande. Meškal som 6 minút, čo je u presných Fínov celá večnosť. Ale krásna Pipsa tam v tom mraze na námestí stále bola, aj keď povedala že ešte 30 sekúnd a odišla by. Veril som jej, však tá dnes musela pozvaní na rande mať tak zo 10, tak prečo by čakala práve na mňa. Mám to ja furt šťastie v živote… :) Išli sme na pohár vína, prešli sme sa po moste, a potom som sa jej ponúkol, že ju odprevadím domov. Tak sme šli….. šli…. šli….šli… tak 5 kilometrov, normálna prechádzka, vonku -15°C a dievka v kľude, zvyknutá. Ja som sa držal, veď som ľadový medveď. Nos mi však išiel odmrznúť, hovoriť som nevládal. Ale ani nebolo veľmi treba, Fíni toho veľa nenakecajú. Ešteže ma nechala u seba prespať, lebo tú cestu naspäť by som už nechcel absolvovať. Mám to ja furt šťastie v živote… :)

Plavecká aréna v noci

Plavecká aréna v noci

 

Nadránom som sa vybral po veci do apartmánu, psychicky pripravený na dlhú prechádzku. Zastavil pri mne starý dedko, ani po anglicky nevedel, ale bol veľmi ochotný a odviezol ma presne do apartmánu. Mal som hodinu k dobru, tak som sa vyvalil na gauč a chrápal. „Takto sa chodí domov?“ vyčíta Venco. „Veď máš oči nevyspaté, pretek máš o dve hodiny, aký si to športovec, aký reprezentant…“ Hovorím mu „Otec, a ty by si spal pri dievčati s očami svietiacimi ako polárna žiara a srdiečkom teplým ako fínska sauna? No spal, spal? No nespal!“, odpovedám za neho. Trochu som zdriemol a utekal na ďalší pretek. Bol to 25m voľný štýl. Taký som bol okrepený, reku aspoň ma tá voda preberie. Vliezol som do nej a po klaksóne som začal zametať rukami-nohami ako o život. Zaplával som to za nejakých 16 sekúnd, čo vraj nie je zlý čas, asi mi prebdené noci prospievajú. Organizátorka Kirsi to predsa nejak zvrzala a tak som sa medzi dedami ocitol ako strieborný medailista, hneď po Koľjovi. Tieto výsledky hneď kolovali po internete, na Slovensku hotový ošiaľ, že mám medailu. Prebehlo mi hlavou, že nechám ich v tom, zhrabnem medailu a doma ma budú vítať ako Kuzminovú, hehe. Ale potom som si to rozmyslel, veď čo tam po sláve, ruka by ma bolela z autogramov, baby by mi pokoj nedali, no potrebujem ja toto? Tak som na internete tieto výsledky online dementoval, kde sa len dalo.

Táto výsledovka spôsobila omylom na Slovensku vlnu senzácie  :)

Táto výsledovka spôsobila omylom na Slovensku vlnu senzácie :)

 

Na medzinárodnom šampionáte je dobré to, že drvivá väčšina ľudí nevie po slovensky. Tak som chytil moje gitalele a s Jarom sme vyrevúvali Konee vooz, ľudia boli nadšení, tlieskali, tancovali, do klobúka nám hádzali mince. Zarobili sme 2,-€ , dali si kávu a šli autobusom do dedinky Santa Klausa v Napapiri, čo je presne na polárnom kruhu. Trochu ma to sklamalo, lebo žiadny Santa tam nebol, iba zopár polomŕtvych sobov a asi 126 obchodov so suvenírmi. Poslal som odtiaľ svojim deckám a krsňatám listy, ktoré prídu presne na Vianoce špeciálne od Deda Mráza. Večer sme išli na gala dinner, to bola strašná nuda, ale dole sa rozbiehala diskotéka a objavila sa tam Pipsa, tak som sa zase veľmi potešil. Ani neviem, kedy som bol naposledy v bare na didžine, nemám ich rád, ale teraz som sa fajne zabavil. A potom zase 5 km prechádzka… :)

Didžina po gala večeri

Didžina po gala večeri

 

Ráno, ako si kráčam veselo do apartmánu, zase na mňa trúbi dedko zo včera a zase ma zviezol do centra. Nejak lámano sa ma pýta, že čo tu každé ráno robím. „Rakkaus“, odvetil som mu po fínsky. Dedko sa len popod fúzy usmial, asi zaspomínal na mladé časy. Dnes sa plávali prsiarske štafety a bolo to celkom zábavné, v takej uvoľnenej atmosfére. Po dvoch prebdených nociach som si zlepšil oproti piatku čas o viac ako sekundu, tak fajn. Slováci vytvorili tri tímy, ani neviem, ako sme skončili, ale bola sranda. Celkovo sme Slováci na celom šampionáte boli dokonale hluční, bolo nás tam zo 30 a povzbudzovali sme o dušu a nielen našich, sem-tam aj domácich Fínov, či Poliakov. Moderátorom sme boli veľmi sympatickí. A najväčšiu radosť z nich mal zas náš Vojto, vyhlasovali ho tak 100x denne, jeho meno totiž po fínsky znamená “víťaz.” Zvyšok dňa som strávil s Pipsou, ktorú som začal volať Mutu, lebo mala na ruke vytetovanú takú malú rybičku, čo sa tak volá. Ako v každej fínskej domácnosti, aj u nej bola malá sauna a tak sme hrali karty, čítali knižky a tak… Do apartmánu som sa aj tak trochu smutne vracal ráno o štvrtej, ani dedko tam už nebol, nezviezol ma… Už nás čakal ten drahý taxík a viezol na letisko. Po vzlete sa nám naskytol nádherný východ slnka nad širokou a rovinatou fínskou krajinou a potom som chrápal tuhým bohatierskym spánkom až do Budapešti.

Východ slnka nad fínskou krajinou

Východ slnka nad fínskou krajinou

 

Celkovo som veľmi šťastný, že som do toho Fínska išiel, o dva roky bude šampionát v ruskom Ťumene, to už budem aj trénovať, ba možno aj fajčiť prestanem, aby som urobil radosť nášmu otcovi a stal sa dobrým športovcom. No a čo Mutu? Zložil som o nej pesničku, sem-tam si zavoláme, napíšeme a dúfam, že ju ešte niekedy niekde ešte stretnem… :)

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené