jan 02

Maine – konfiškácia amerického jablka a homárie hody

pridal v Maine

V pondelok ráno 19. mája 2008 sa zobúdzam v hotelovej izbe v Quebec City s úplne stuhnutým pravým ramenom. Kĺb ma bolí a neviem pohnúť rukou. Dnes máme naplánované prejsť do USA tak, aby sme prenocovali niekde na polceste do New York City. Zvažujem aj návštevu lekára, to by však zrejme nič neriešilo. Doktor by mi dal nanajvýš nejaké sedatíva a zakázal by mi šoférovať auto a pracovať s ťažkými strojmi, ako býva napísané v príbalových letákoch. Našťastie mám automatickú prevodovku, preto rýchlostnú páku používam len raz za čas a to zvládnem dočiahnuť aj ľavou rukou. Okrem toho mi situáciu uľahčuje aj lakťová opierka, poloha ruky je prijateľná a bolesť už nie je taká prenikavá, len ruka je stuhnutá. Liečim sa tachiónovým silikadiskom, založím si ho do rukáva trička, nasmerovaný na ramenný kĺb.

Rozhodneme sa teda vyštartovať smerom na juh, najskôr rozbitou cestou 73 South, plynule prejdeme na rovnako nekvalitnú 173 South, aby sme zastavili až na hranici s USA, konkrétne medzi kanadskou provinciou Quebec a štátom Maine. Hraničný priechod vonkoncom nie je zapchatý, máme pred sebou len dve autá. Najskôr príde jeden úradník, ukážeme mu pasy. Pýta sa, či vezieme nejaký tovar, prezerá auto a na zadnom sedadle nájde jedno jablko – Mariankin obed. Zatvári sa vážne a povie, že potraviny sa nesmú voziť do USA, preto jablko konfiškuje. Iróniou je, že na jablku je malá nálepka „Vyrobené v Kalifornii“. Vchádzame do budovy colnice, kde je imigračný dôstojník, čo nám opäť kontroluje pasy, odoberie otlačky prstov, dáva pečiatky a má také tie povinné hlúpe otázky: Kam cestujete? Kde budete bývať? Máte peniaze v hotovosti?

Ešte na hranici chcem zavolať do našej požičovne, aby som im oznámil, že prekračujeme americkú hranicu, lebo sme tak boli dohodnutí kvôli zaplateniu border fee, lebo požičovňa je kanadská. Nie je však signál, podarí sa to až zhruba o 10 míľ.

Sme v Amerike! To je úžasne slobodný pocit! Všetko je odrazu iné ako v Kanade. Rozbitú cestu vystrieda dokonale rovná široká vozovka s čerstvo namaľovanými čiarami, povrch je drapľavý protišmykový ako na pretekárskej dráhe. Pritom sme z pohľadu USA v úplnom zapadákove, štát Maine v tejto oblasti tvoria len husté lesy a jazerá, tam kdesi v húštine si dobre žije divá zver, určite je tu veľa medveďov, dosť dlho nevidíme žiadne mesto ani dedinu. Borovicový les o chvíľu vystrieda zmiešaný porast, objavia sa prvé chaty a chalúpky, väčšina z nich je na priečelí alebo na pozemku vybavená nápisom FOR SALE (na predaj), zrejme dôsledok hypotekárnej krízy.

Po chvíli sa pri ceste objaví osamelý obchod s rozličným tovarom, urobíme si zastávku na kávu. Pozeráme si tovary, čo tu majú, všetko lacné a kvalitné. Ponúkajú rôzne praktické veci, ako všetky ponožky po 1 USD za pár, keramický krčah Budweiser za 9 dolárov alebo pevné vysoké topánky do terénu len za 12 dolárov. Keby som bol miestny drevorubač, určite si ich kúpim. V strede obchodu je veľký stôl s termoskami na kávu. Majú obyčajnú (regular), bezkofeínovú, taliansku, francúzsku, extra silnú, kolumbijskú, atď. Načapujeme si strednú veľkosť obyčajnej kávy, čo je asi pol litra a platíme 1 dolár pri pokladni.

Maine, USA

Maine, USA

Pokračujeme ďalej okolo Losej rieky a smerujeme k pobrežiu Atlantiku, chceme sa ubytovať niekde okolo Portlandu. Sme v Novom Anglicku, presnejšie v jeho najsevernejšom štáte. Zastavujeme v jednej z mála otvorených reštaurácií pri hlavnej ceste, hoci kvôli bolesti v ramene nemám veľkú chuť do jedla. Dám si len polievku, Marianka si pochutí na šaláte. Sme spokojní a po 400 km dlhej púti prichádzame do Portlandu, prístavného a najväčšieho mesta v štáte. Zložíme kosti v slušnom hoteli pri diaľnici.

Som trochu otrávený z bolesti ruky, chcem si zlepšiť náladu, preto sa ideme navečerať do hotelovej reštaurácie. Zisťujeme, že tento podnik nenecháva nič dlžný povesti celého štátu Maine, pretože 3 zo 4 homárov, ktoré sa skonzumujú v USA, pochádzajú zo štátu Maine. Na tabuli na stene je zavesený jedálny lístok, všetky položky tvoria homárové menu. Samozrejme, objednáme si homára, menu asi za 30 dolárov pre dvoch. Máme krevetový koktail, polievku, hlavné jedlo homára a kopec zeleniny. Starší čašník je rovnako skvelý profesionál ako je vynikajúce jedlo. Je zdvorilý a nekonečne trpezlivý. Úplne zabúdam na moje zdravotné obmedzenie a poberieme sa spať. Zajtra nás čaká cesta dlhá asi 500 km do Veľkého jablka, ako vraj prezývajú New York City. Uvidíme, čo nás čaká.

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené