okt 02

Mobil

pridal v Slovensko

Kráčam turistickým chodníkom na Hrebienok. Utešujem sa, že spaľujem kalórie nabraté počas vianočných dní. Fabo, kráčajúci spravidla za mnou, fučí ako staručká parná lokomotíva pripravená na odjazd. Vnímajúc krásnu zimnú prírodu podvedome počúvam Faba, ktorý si za hlavnú tému vybral obdobie 6000 rokov pred Kristom až po začiatok nášho letopočtu. Rozprával o tom tak zanietene, že sa nedalo mu neveriť.

Krátka zastávka na kalíštek demänovky, ktorú zajedáme banánmi a mandarínkami. Odolávam zákuskom, veď som predsa prišiel spaľovať kalórie. Po chvíli sa pohýname ďalej. O chvíľu nás míňa kabínka pozemnej lanovky. Pár ľudí v nej na nás uprene hľadí a v duchu si predstavujem, ako sa nám smejú. Tento pocit vychádza z podvedomia, z detských liet, kedy som sa aj ja smial a čudoval ľuďom, ktorí išli pešo.

„Ha, ha, prečo idú pešo,“ – vždy som si pomyslel.

Dnes rozmýšľam práve naopak, prečo sa vezú a nejdú pešo? Tento podvedomý pocit otázok a odpovedí trvá iba pár sekúnd. Po tom, čo sa stratí lanovka z očného kontaktu, som opäť na bode nula, čiže na začiatku nášho letopočtu. Fabo stále fučí a neustále rieši problémy tej doby. Netrvá dlho, ocitáme sa na Hrebienku a po krátkej prestávke sa vydávame k cieľu našej dnešnej vychádzky. Pomyslel som si, že už koľký krát prechádzam týmto chodníkom. Akoby bol vždy iný, s nádhernými, akoby vždy s inými výhľadmi.

Reinerova chata, stretávame chatára pána Petrasa. Vchádzame do chaty, objednávame si naše tradičné nápoje – čaj, varené víno a Tatranky. Sedíme v reinerke sami. Prehodíme s chatárom pár slov, sťažuje sa, že ľudí je málo a ešte aj toho snehu je pomenej. No o chvíľu sa otvoria dvere a vchádzajú dve útle staršie dámy. Vyzerali ako snehové gule, hrubé huňaté čiapky, šál a kožuch posypané padajúcim snehom. Po pozdrave jedna z nich okamžite chŕli objednávku:

„Dva krát varené víno.“ – znie to skoro ako rozkaz, ale po dvoch nádychoch dodáva:

„… prosím.“

Chatár okamžite reaguje pohybom, ktorý sa denne opakuje nespočetne krát. Ja sedím a vychutnávam chuť voňavého čaju. Zároveň pozorujem tieto dve dámy. Zjavne majú málo rúk. V jednej ruke držia lyžiarske palice, čiapku, rukavice, šál. Druhou hľadajú peňaženku. Vrcholom ich malého súkromného chaosu je moment, kedy jednej z nich zapípa mobil a hlási prijatú správu. Je neuveriteľné, čo také malé pípnutie spôsobí. V priebehu niekoľkých sekúnd je tam toľko myšlienok, pohybu, úkonov, čo ja nespravím za niekoľko minút. Naozaj to trvá iba pár sekúnd a panie sedia, jedna z nich s mobilom v ruke a druhá s vínkom vo svojom malom súkromnom priestore. Tá pani s mobilom sedela pri Fabovi a dívala sa uprene na displej mobilu.

„Ja nič nevidím,“ – povedala po chvíli.

„Ani nemôžete, keď máte zarosené okuliare,“ – to už kontroval Fabo.

Pani si dala dole okuliare a Fabo pokračoval v nadviazanom rozhovore.

„No a teraz čítajte nahlas …,“ – znela Fabova nedokončená veta, ktorú pani s mobilom prerušila hurónskym smiechom.

Tá správa bola asi príjemná, pretože pani vyzerala spokojná a šťastná. Konečne si aj ona mohla vychutnať chuť prevareného červeného vína.

Po chvíli odchádzame z chaty. Medzitým pán Petras už vonku hromadí sneh na prípravu snehového betlehemu.

„Snehu je málo, ale betlehem na troch kráľov určite bude,“ – uisťuje nás chatár.

Ja sa pozdravím, prajem šťastné a veselé a  všetko dobré a započujem, ako Hanka na jeho slová reaguje:

„Je kríza, preto je aj stavebného materiálu menej.“

Pán Petras sa málinko pousmial popod svoje bujné fúzy, no neprestával pritom vyhadzovať sneh na obrovskú kopu, ktorú premenia jeho pracovité ruky na snehový betlehem.

Poprad, december 2011

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené