mar 14

Najväčšia jaskyňa na svete

pridal v Vietnam

V odľahlej oblasti na vietnamsko – laoskej hranici skrývala džungľa jaskyňu, ktorú začiatkom 90-tych rokov minulého storočia objavil Ho Khanh, lovec z miestnej osady. Často v nej prespával a v roku 2009 sem priviedol expedíciu britských výskumníkov. Tí preskúmali asi 2 a pol míle dĺžky jaskyne a zastavila ich stena z kalcitového bahna, vysoká 200 stôp, ktorú nazvali Veľký vietnamský múr. O rok sa vrátila druhá skupina britských jaskyniarov a podarilo sa im dostať cez stenu bahna. Keď odkryli, čo sa skrýva za stenou, onemeli od úžasu.

Hang Son Dong – Jaskyňa horskej rieky je súčasťou Národného parku Phong Nha-Ke Bang ako ďalších asi 150 jaskýň, chránených vietnamskou vládou pod patronátom UNESCO. Ide o fantastický prírodný úkaz, najväčšiu jaskyňu na svete, čo matka príroda vytvára 3 až 5 miliónov rokov. Len hlavná sieň jaskyne je 5 km dlhá, 200 metrov vysoká a v niektorých miestach jej šírka dosahuje 150 metrov. Jaskynné útvary tvoria výzdobu nebývalých rozmerov, obrovské stalagmity sa tu vyskytujú v skupinách, túto lokalitu nazvali Kaktusová záhrada. Najväčší stalagmit meria na výšku 80 metrov.

DSC_0263

Hang Son Dong je ťažko prístupná, treba sa najskôr dopraviť do srdca národného parku, dediny Son Trach. Ale pozor! Do jaskyne sa bežný turista nedostane, musí si objednať a zaplatiť účasť na týždňovej expedícii, pričom monopol na vstup do tejto jaskyne má jediná agentúra na svete Oxalis a povolenie jej pridelil sám vietnamský prezident. Expedície sa môže zúčastniť najviac 8 platiacich klientov, musia ísť so sprievodcom a 16 nosičmi. Cena takého výletu je 3 000 USD na osobu.

Nemáme toľko času ani peňazí, aby sme si mohli dovoliť týždňovú expedíciu a úprimne povedané, keby bol čas a peniaze, ani by sme až tak netúžili podstúpiť nepohodlie a riziko malárie v divokej vietnamskej prírode, preto si vyberáme radšej inú, ľahšie dostupnú a takmer rovnako veľkú jaskyňu.

Miestnou autobusovou dopravou sa v nedeľu dňa 6.3.2016 predpoludním prepravíme za 10 000 dongov na osobu do 7 km vzdialenej obce Son Trach a pri priehradke, kde sa predávajú lístky na lode do úplne inej jaskyne Phong Nha, sa radíme, ako je možné sa dostať do odľahlej Thien Dong, Rajskej jaskyne. Žiadne autobusy tam nechodia, Taxíky tu prakticky neexistujú. Dohodneme s pani predavačkou lístkov prenájom súkromného auta so šoférom za 800 000 VND. Ide o dosť veľa peňazí, ale auto nás odvezie, kam potrebujeme, počká, kým sa pokocháme a potom nás vezme späť, ide teda o prenájom auta na pol dňa. Pýtam si potvrdenku, no pani zamestnankyňa národného parku nás ubezpečuje, že sa nemusíme báť, šoférom bude jej manžel. Šedá ekonomika spoľahlivo prekvitá.

A naozaj, o 10 minút príde čistá terénna Toyota, vodič síce nevie po anglicky ani zaťať, ale keď niečo chceme, zavolá manželke, ktorá mu našu požiadavku pretlmočí. Cestujeme asi 15 km vidieckou krajinou stredného Vietnamu, najčastejšou prekážkou na ceste tu odrazu nie sú motorky, ale kravy a byvoly. Vyskytujeme sa kúsok západne od slávnej Hočiminovej cesty, ktorá zohrávala dôležitú úlohu v časoch vietnamskej vojny. Vidíme zopár dedín, chudobných príbytkov takmer ako v našich cigánskych osadách na východnom Slovensku. Popri ceste si odfotím kresťanský cintorín. Je úplne iný ako u nás, ako pomníky si tu ľudia stavajú akési domčeky so strieškami, podobne ako Židia. Prechádzame okolo rieky Son, po nej sme sa včera plavili do jaskyne Phong Nha. Naše auto zíde z hlavnej cesty a posledný, asi polkilometrový úsek ide pomaly po strmých serpentínach, až zastaneme na parkovisku pred vchodom do areálu Rajskej jaskyne.

Zaplatíme vstupné a turniket nám plastovú kartičku zožerie, nemáme žiadnu pamiatku. Žiadna mapa neexistuje, musíme sa uspokojiť s tým, čo vidíme. Medzi vstupom do areálu a vstupom do vlastnej jaskyne musíme ísť pešo alebo kyvadlovým turistickým vláčikom asi 1,6 kilometra, my si vyberieme prechádzku, potom hore schodmi alebo chodníkom až tesne pod vrchol hory. Dá to zabrať, pretože je horúčava a vysoká vlhkosť vzduchu tak, ako je v tropickom pralese obvyklé. Po ceste pozorujeme rôzne rastliny, kvety a pekné motýle. Občas nám krížom cez chodník prebehne jašterica. Pod vrcholom hory je vstup do jaskyne Thiem Dong.

Pri vchode je ešte budhistický chrám v prírode. V malom priestore zasadenom medzi skalami je oltár, kde chodia budhisti rozprávať so svojím vyvoleným. Poniže je plocha samotnej svätyne pod holým nebom, na stole dymia tyčinky a tu ukladajú ľudia symbolické dary, najmä ovocie a iné jedlo a nápoje. Hneď za vchodom do jaskyne Marianku šokujú stovky schodov, ktorými zostúpime do veľkej vstupnej siene. Vyzerá to hrozivo, ale potom ide o pohodovú prechádzku.

Jaskyňa má dĺžku až 31 km, ale pre turistov je prístupný „len“ prvý 1 km. Výška jaskyne miestami dosahuje 100 metrov a šírka až 150 metrov, my však až také rozmery nevidíme, tie sú skryté pred zrakom verejnosti a možno len trpezlivo čakajú na sprístupnenie. Už to, čo nám ukazujú, je však ohromujúce a prapodivno – úchvatné, ako hovorí klasik. Vápencové stalagmity, stalaktity a stalagnáty sú rozmerovo úplne niekde inde oproti tomu, čo sme už  vo svete videli. A to poznáme Demänovskú jaskyňu alebo trebárs Luray Caverns v Apalačských horách vo Virginii v USA.

Infraštruktúra vstupu do jaskyne aj riešenie prehliadky je naprojektované s citom a dômyselnosťou, podobným Američanom. K jaskyni je vybudovaná kvalitná prístupová cesta a chodníky, všade sú odpadové koše, na horu ku vchodu do jaskyne sú schody a zároveň aj chodník, keby mal niekto problém so schodami. Pred vchodom do jaskyne je bufet a toalety, ale nepôsobí to rušivo. Vo vnútri sú drevené chodníky asi 1 meter nad terénom, všetko je účelne a vkusne osvetlené.

Je tu zrejme viac ľudí ako v pracovné dni, mladí ľudia, dôchodcovia, aj rodiny s deťmi si vyšli na nedeľnú prechádzku, sviatočne vyobliekaní a v dobrej nálade. Niektorí páni majú obuté kostolné lakovky, dámy lodičky ako do divadla. Viacerí si pohmkávajú alebo bez zábran nahlas spievajú nejakú pesničku. Chcú sa fotiť aj s nami, bledé tváre sú tu stále vzácne, veď ide o novú turistickú lokalitu. Jaskyňa bola otvorená pre verejnosť až v roku 2010, preto ani drvivá väčšina Vietnamcov ju ešte nevidela a ani doteraz neboli v tomto národnom parku.

Híkame, žasneme, sme očarení. Ťažko je to slovami opísať, a ani fotka či video nemôže priniesť celkový obraz robustnosti, či panoramatického výhľadu pri osobnej návšteve. Ide naozaj o svetový unikát. Emócie pri pohľade na vlastné oči ničím nenahradíte. Radíme preto, choďte tam.

Domov do hotela prichádzame unavení, ale výsostne spokojní. Zjeme nejaké dobroty v reštaurácii, dáme si dobre vychladené pivo Saigon a tešíme sa na zajtrajší presun na juh.

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené