Našiel som starého priateľa Pedra

Po šiestich rokoch v roku 2010 som našiel starého priateľa prostredníctvom facebooku. Nemal na svojom konte nič, len e-mail, tak som mu napísal. Vedel som, že môže byť kdekoľvek, má dosť túlavé topánky a cíti sa dobre všade. Žil v Austrálii, na Novom Zélande a v Anglicku. Už za totality pochodil skoro celú Európu so svojím otcom na starej embéčke. Keďže sme počas vysokoškolských štúdií spoločne navštevovali kurz španielčiny, navzájom sa oslovujeme Pedro.

Date: Sunday, February 14, 2010, 4:13 PM

Ahoj Pedro, čo sa neozveš ? Nemám na Teba žiadny kontakt. Napíš mi telefón alebo zavolaj.

February 18, 2010 1:00:26 AM

Hola Pedro,

málokedy som na Slovensku, momentálne som v horách Južnej Dakoty. Ked sa vrátim do Toronta, ozvem sa.

Peter

Date: Friday, February 19, 2010, 8:46 PM

Milý Pedro,

ako dlho uz bývaš v Toronte? Boli sme tam s Mariánkou v máji 2008, videli sme aj Niagarské vodopády, prešli sme okolo jazera Ontario až do Ottawy, Montrealu a skončili sme v Quebec City na hokeji, pozreli sme si posledné 4 zápasy majstrovstiev sveta. Potom sme išli do Nového Anglicka, N. Y., Washington D. C., Philadelphia. Okrem toho sme boli v U. S. A. ešte dvakrát po mesiaci, raz v Kalifornii a naposledy od Washingtonu D. C. cez Blue Ridge Parkway – 465 míľ dlhá cesta po úpätí Apalačských hôr až do Great Smokie Mountains (odporúčame), pokračovali sme do Mississipi Delta, ktorú sme prešli od Memphisu až po New Orleans, potom cez Alabamu do Atlanty v Georgia, na juh cez Charlestone v S. Carolina na Floridu, boli sme až na Key Weste.

Už som sa dosť pochválil, inak sa máme dobre, ale máme veľa práce. Napíš mi niečo viac ako jednu vetu, sme s Mariankou zvedaví, ako Ti život beží.

Drž sa. Pozdravujeme Ťa z Bystričky

Peter s Mariankou

Monday, February 22, 2010 2:49 PM

Ahoj Pedro,

ešte stále sa túlam, už som v Minnesote. Inet poriadne nefunguje, o tri dni budem v Toronte, napíšem nie jednu, ale najmenej 20 viet a pošlem pár obrázkov. Zatiaľ toľko. Pozdravuj Mariánku.

Friday, February 26, 2010 3:46 AM

Ahoj Pedro,

uz som v Toronte. Bol som na cestách, a všade to vyzeralo pusto, lebo je mimo sezóny, pravý opak sezóny. Hotely boli zatvorené, a tie, čo fungovali, fungovali zle, teda aspoň wifi Internet nefungoval poriadne, alebo vôbec. Bol som V Black Hills v Južnej Dakote, trocha si polyžovať a pozrieť sa na prezidentov na Rushmore Mountain, potom aj na Devils Tower vo Wyomingu, kam som sa zastrájal ísť už pred 30-imi rokmi. Žijem v Toronte už 6 rokov, no nie som tu stále, občas som na Slovensku, občas niekde na výlete – raz som bol v Kostarike, a tam som si oprášil španielčinu, čo sme sa spolu učili na SVŠT, raz som bol 5 mesiacov na Novom Zélande, minulý rok 2 mesiace v Anglicku. No v máji 2008, ked ste boli v Kanade, som bol tu. Tak to teda už dosť dlho nie sme v kontakte, ked ste nevedeli, že tu žijem. Živím sa tu ako zemememerač, čo je moje pôvodné povolanie, ku ktorému som sa po 13 rokoch vrátil tu, v Kanade. Nie je to med lízať, ale čo mám robiť, je to moje remeslo. Držím sa svojho kopyta.

Táto cesta do USA bola ťažká, v zime treba mať na cestovanie autom dosť šťastia a trpezlivosti, inak je to utrpenie. No nebolo to najhoršie, iba dva dni bola snehová víchrica, inak boli cesty v celkom dobrom stave. Prešiel som 6 tisíc kilometrov, a teraz je na nejaký čas moja túžba po cestách ukojená. Posielam zopár fotiek.

Peter

Date: Sunday, February 28, 2010, 2:45 PM

Mily Pedro,

aj sme si s Mariankou mysleli, ze si sa zbláznil chodiť v zime po horách na severe USA. Tu počúvame hrôzostrašné historky o snehových búrkach a víchriciach v tých oblastiach. Inak v Toronte pred necelými dvoma rokmi sme neboli dlho, prileteli sme tam z Viedne, ubytovali sme sa v nejakom moteli v Mississagua, trištvrtemiliónovom predmestí Toronta. Na druhý deň sme išli k Niagara Falls, vrátili sme sa späť a druhý deň sme strávili v Toronte. Vyšli sme na televíznu vežu, loďkou sme sa dostali na Toronto Islands. Inak mesto na nás nezapôsobilo bohvieako sympaticky, asi preto, ze ho vlastne nepoznáme, a už vôbec sme nemali možnost spoznať ľudí. Omnoho viac sa nám páčilo na vidieku, cesta okolo jazera Ontario bola úplne malebná, pol dňa sme sa plavili v oblasti 1000 Islands, mali sme obrovské šťastie na počasie, bolo nádherné. Boli sme v skanzene Canadian Village, čo nám trochu pripomenulo skanzen v Martine. Ako mesto sa nám páčila Ottawa, boli sme v parlamente. Montreal je tiež pekný, hlavne centrum, úplne štýlový je Quebec City. Staré mesto nad prístavom pri rieke Sv. Vavrinca, osobitne zóna pre bývanie, a tiež hotelová a nákupná zóna, všade kopa priestoru a všetko má svoje miesto, vládne čistota a poriadok. Ľudia su milí- Ceny v Kanade sú dosť vysoké, asi ako u nás, prekvapili nás rozbité cesty, napr. diaľnica z Montrealu do Quebec City bola úplne otrasná. Ked sme po týždni prešli do USA, kam sme sa dostali južným smerom od QC do štátu Maine, okamžite sme videli rozdiel. Ceny sa znížili na polovicu, cesty boli odrazu dokonalé, káva chutnejsia a vačšia – pijeme large size regular coffey s trstinovým cukrom, mliekom a Marianka si pridáva čokoládu. Keď sme sa po ďalšich dvoch týždňoch vracali do Toronta cez Niagarské vodopády, videli sme najväčší rozdiel. Na kanadskej strane hnusné škatule, dokonca kasína, z ktorých sa máš pozerať na vodopády, úplne pokazili dojem z návštevy úžasného prírodného úkazu. Na americkej  strane s veľkým citom vybudovaný národný park, samá zeleň. Parkovanie na americkej strane je o polovicu lacnejšie ako v Kanade. U Američanov vláčik okolo celého areálu, kedykoľvek môžeš nastúpiť alebo vystúpiť, poplatok na celý deň len 2 doláre, v Kanade nič. Vtedy sme definitívne pochopili jednu vec. Všetci na svete sa chcú podobať na Ameriku, ale nikomu sa to nedarí, preberajú len samé zlé veci, ale dobré nevezmú. Preto milujeme Ameriku. Kanada je oproti USA v podstate taký istý úbohý zaostalý štát ako napr. Slovensko alebo Rakúsko. Nevládnu tam náhodou komunisti? Tvoj pohľad je určite úplne iný ako náš turistický pocit.

Môžeme si zavolať cez skype alebo daj telefónne číslo – do USA a Kanady voláme asi za 10 centov za minútu. Okrem toho si pozri moje blogy na http://petersimko.blog.sme.sk/.

Pozdravujeme Ťa

Peter a Marianka

Wednesday, March 3, 2010 11:29 PM

Ahoj Pedro,

žijem v Toronte už roky a dobre ho poznám, lebo zememeračská práca ma každý deň privádza do rôznych kútov mesta. Poznám mesto asi lepšie ako mnohí Toronťania, čo tu žijú trikrát dlhšie, aj lepšie ako taxikári, lebo práca ma privádza aj do zadných uličiek, zvaných lanes, kam taxíky nechodia, do zadných dvorov zaprataných haraburdami a zastavaných rozpadávajúcimi sa búdami, kde sú uskladnené ďalšie haraburdy. Z kuchýň tiahnu rôzne pachy. Dvory sú posiate psími hovienkami. Ľudia sú škaredí a hašteriví. Všeličo tam hnije. Vidim veľa biedy. Cítim z tých haraburd a búd osudy sklamaných a oklamaných emigrantov. Tušim som jeden z nich, ak si to pripustím, zatiaľ si to nepripúšťam. Toronto nie je pekné mesto, no po rokoch života v meste na kráse nezáleži, do duše sa zhromaždia všelijaké spomienky, a nájdu sa tu miesta, kde sa dá dobre pookriať. Ostrovy, kde ste boli, je jedno z nich. Najradšej chodím na horu Mount Garbage. Ako vieš, v Toronte nie sú kopce, je tu rovina a zopár roklín. Je tu iba táto jedna hora, a aj tá je vyrobená z odpadkov. Odpadky uvalcovali, svahy zatrávnili a uchytili sa tu aj stromy. V zime sa na svahoch lyžujem. Je tam aj vlek, pod vlekom kaviareň a požičovňa lyží. To je tiež pekný paradox: Kto by to bol povedal, že v Kanade sa lyžuje na kope odpadkov? No, samozrejme, Toronto nie je celá Kanada. Pred pár rokmi som bol na lyžovačke vo Whistler, tam, kde bola teraz olympiáda. Stálo ma to desivé prachy. Nuž, ale bolo to iné kafe ako lyžovačka na Mount Garbage v Toronte. Ibaže som si hneď prvý deň vykĺbil rameno, a potom som vysedával v bare Garibaldi, popíjal som pivo a vodku, a cez okno som pozoroval lyžiarov, ktorí si rameno nevykĺbili. Raz som si dal hneď na raňajky deci vodky. čašníčky sa čudovali, že ešte nevideli, že by niekto raňajkoval vodku. Tak som si pomyslel, že vlna ruských výletníkov sem ešte neprišla.

Takže, takto, pomaly ja žijem v Toronte a v Kanade. Pomeral som v Toronte už stovky geometrických plánov, takže to tu mám doslova zmapované. Nie je tu pekne, ale občas vybehnem na vidiek a do iných kútov Kanady. Uz som Kanadu prešiel od východu na západ a spät dvakrát, iba na severe, v Yukone a v Teritóriách, som ešte nebol. Na Niagarské vodopády chodim pravidelne, i keď, ako si si všimol, to čo tam okolo vzniklo, je dokonalý gýč. Aj na to som si zvykol, bol som tam už hádam aj dvadsať krát, a ešte tam pôjdem. Nemôžem sa vynadívať, ako tam tá voda padá a nikdy neprestane. Furt padá, cez deň aj noc. Áno, raz som tam už bol aj o polnoci. Voda padala.

Čo sa týka toho môjho zimného výletu do Wyomingu a Južnej Dakoty – bol to očividný risk. Ale mne sa to stáva, ja totiž cestujem impulzívne. Keď na mňa príde túžba cestovať, idem. Je to ako hnačka. Ked treba ísť, tak treba ísť. Na počasí a ročnom období vonkoncom nezáleží. Možno som sa zbláznil. Niekto sa musí aj zblázniť. Bolo by nenormálne, keby boli všetci normálni.

Tak, keď prídete nabudúce do Toronta, dajte vedieť. Stretneme sa a spolu vystúpime na horu Mount Garbage. Alebo príďte v zime. Zalyžujeme si spolu na kope odpadkov.

Dost bolo zartov. Idem do roboty. Maj sa!

Peter

Date: Saturday, March 6, 2010, 8:32 PM

Mily Pedro,

ďakujem Ti za správu, moje srdce zaplesalo, ked som ju čítal a som rád, že môžeme spolu opät komunikovať, aj keď na diaľku. Pokiaľ sa dobre pamätám, na vysokú školu sme išli študovať z jedného hlavného dôvodu, aby sme nemuseli ísť na dvojročnú vojnu, ja som išiel na strojarinu, Ty na stavebnú fakultu. Zememeračstvo si si vybral kvôli tomu, ze aj pán K. z Kafkovho románu Zámok bol zememeračom, ak sa nemýlim, a mal si predstavu, ze pôjdeš vymeriavať nové železnice do južnej  Ameriky. Preto si sa aj učil po španielsky. Dnes to ľuďom okolo dvadsiatky nič nehovorí, ale boli osemdesiate roky, tu na nás mierili ruské tanky a cestovať sa veľmi nedalo. Ruské tanky síce neskôr odišli, ale ukazuje sa, že sme sa celkom neoslobodili, aj po dvadsiatich rokoch tu vládnu komunisti, čo je však horšie, ľudia si stále neuvedomili, kde je sever, ženú sa za majetkami, keď sa vyberú niekam pozrieť, väčšina ide na dva týždne k stredozemnému moru, kde vylihujú na pláži, slopú a nudia sa. Mňa by asi zožrali mrle. Som rád, že si sa tak rozbehol po svete, najskôr Austrália, potom Kanada. Je rozdiel medzi týmito krajinami? Ako vieš, my sme sa s Mariankou usadili a vedieme naďalej rodinný život. Ked môžeme, tak cestujeme, máme však teraz veľmi veľa práce, rozbiehame nové projekty. Vlani sme boli na hokeji v Berne vo Švajčiarsku, na posledných štyroch zápasoch majstrovstiev sveta. Bývali sme v hoteli na vidieku, ráno nás budili kravy ako bučali a zvonili zvoncami, raňajkovali sme čertvý syr, romantika. Jeden deň sme si urobili výlet okolo Ženevského jazera, celé sme ho obišli, boli sme v Laussane, v Ženeve, v Montreau. Niekoľkými dômyselne poprepájanými železnicami a zubačkami sme vyliezli aj na Jungfraujoch do výšky asi 3500 m, prechádzali sme sa v ľadovych tuneloch a lapali sme po dychu. Bolo tam krásne. Predtým, ako už vieš, sme boli trikrát v Amerike, ale o tom až nabudúce. Napiš zasa niečo. Kde konkrétne bývaš? Si stále sám, alebo niekoho máš? Našiel si si nových priateľov? Čo Ti to vôbec napadlo ísť práve do Toronta? Veď tam musi riadne fúkať vietor a často pršať pri Ontárijskom jazere!

Opatruj sa a zasa napíš.

Peter a Marianka

Date: Saturday, March 13, 2010, 8:32 PM

Peter a Marianka,

bývam na rozhraní Toronta a Mississaugy, v tichom dome, v ukrajinskej rodine z Ľvova. Bývam tu už, s väčšími a menšími prestávkami, štyri roky, takže som už skoro ako člen rodiny, čo mi dáva pocit domova. No, keďže nie som člen rodiny dáva mi to aj pocit, že môžem kedykoľvek odísť, čo tiež nie je zlý pocit. Rozumiem už celkom dobre po ukrajinsky. Mám tu malú izbietku, miesto na parkovanie, kuchynku, internet a káblovú televíziu. Izbietku mám vyzdobenú obrazmi. Sú to väčšinou mazanice, ale sú vlastnoručné, sám som plátna štetcom všakovak pomazal pestrými farbami, pričom som sa neriadil inak ako inštinktami. Za tých 6 rokov, čo žijem v Toronte som nenadobudol nijaký nehnuteľný majetok, a úzkostlivo dbám na to, aby sa ani môj hnuteľný majetok príliš nezväčšil na objem, ktorý by sa nezmestil do troch tašiek. Predminulý rok som musel majetok zredukovať, lebo som sa sťahoval na Nový Zéland. Do troch tašiek sa nezmestili korčule, fén, tlačiareň, 2 stany,
kladivá rôznych veľkostí, malý šikovný krompáčik, ktorý používam pri svojej zememeračskej práci, DVD prehrávač a iné cennosti. Rozdal som to čerstvým emigrantom. Mal som samochod toyota, ten som predal jednomu pakistanskému obchodnikovi. Beťár, nedal mi zaň veľa. Išiel som na Zéland na dlho, plánoval som tam pobudnúť dva, tri roky, ale udrela hospodárska kríza (zrejme niekde niekto podcenil predávkovanie kapitálu; pán Marx, by asi vedel presnejšie povedať, čo sa stalo, no aj on by sa asi mylil), a o pol roka som šmýkal do Kanady, že sa tam vo veľkých mestách ľahšie pretlčiem cez krízu do blahobytu.  Pristál som vo Vancouveri, no bolo mi tam smutno, išiel som ďalej, skúšal som zakotviť v Kelowne, v Goldene v Rockies, potom v Calgary, ale všade ma čosi omínalo. Vo Winnipegu bolo mínus dvadsaťpäť, bola mi zima, tak som išiel do  Thunder Bay s tým, že tam už naisto zakotvím, ale tam bolo mínus tridsaťpäť. Mrzol mi sopeľ v nose. Pobavene som tento jav sledoval. Treba pripomenúť, že som prišiel z južnej pologule, kde bolo plus tridsať. Moje kosti a pokožka si teplo a pohodlie dobre pamätali, posledné týždne som strávil na prekrásnych plážach na poloostrove Coromandel. Takto som sa teda v Kanade vláčil z mesta do mesta, ja a moje tri tašky napakované majetkom. Cestoval som autobusmi, samochod už samozrejme vlastnil Pakistanec alebo niekto, komu ho predal. Bolo mi za samochodom smutno.
Tak som sa vrátil do Toronta, ale ani tam som neostal, zašiel som na dva mesiace do južného Anglicka, na tie miesta, k tým ľuďom, kam som chodieval od roku 98 do 02, a tam mi bolo dobre. Trhal som jahody, ako kedysi, boli tam veselí ľudia. Našiel som tam stratený čas. No a potom som išiel na Slovensko. Bolo to minulý rok – 2009. A tu je zaujímavé, ze som v júli bol v tých drevených kostolíkoch, na východe krajiny, ako o nich píšeš na blogu. Spomínam si najviac na  kostolík v obci Kozany. To by bola sranda, keby sme sa tam boli bývali stretli! Tuším, veľa nechýbalo. Zašiel som ešte ďalej na východ, a na sever do poľských miest Przemysl a Zamosc. A ďalej som už nešiel. Trocha som pookrial a vrátil som sa do Toronta, k mojim Ukrajincom, do svojej izbietky.
Tak som vďaka kríze prešiel kus sveta. Budem na krízu dobre spominať. Teraz už nie je kríza, som v Toronte a makám, lietam ako šarkan, robim ako kôň, smerujem k blahobytu. Driem. A tak sa opäť raz potvrdzuje, že všetko dobré je na niečo zlé.
Peter