sep 22

Pár dní v Ekvádore

pridal v Amerika, Ekvádor

Zvedaví ľudia z celého sveta v húfoch prichádzajú do Ekvádorských Ánd, aby sa pokochali pohľadom na nádherné sopky. Mnohí jednotlivci i celé skupinky sa na spiace sopečné velikány nemôžu vynadívať a ovládne ich neodolateľné nutkanie na niektorý vulkán vyliezť. Nádejní lezci väčšinou prichádzajú z nížin, a preto sa musia pred lezeckým pokusom aklimatizovať – zvyknúť si na riedky vzduch vysoko nad morom, lebo inak môžu vo výšinách nedobre pochodiť. Hlavné mesto Ekvádoru Quito leží vo výške 2800 metrov nad morom a mestečká a dediny v dolinách pod sopkami ležia všetky viac ako tritisíc metrov nad morom.

Turista, ktorý priletí zo svojej nízko položenej domoviny, hneď na letisku pociťuje malátnosť v hlave a ťažobu v hrudníku. Nájdu sa aj takí jedinci, ktorí sa doma, nevysoko nad morom, vyznačujú nadpriemerne svižnou, rezkou a šarmantnou chôdzou, ale tu, tri kilometre nad morskou hladinou a vyššie, sa zrazu iba mátožne pokyvujú. Sú totiž náchylní na horskú nemoc. Títo ľudia by sem radšej ani nemali chodiť.

Predmestie Quita na svahoch sopky Pichincha, Ekvádor

Predmestie Quita na svahoch sopky Pichincha, Ekvádor

V piatok podvečer sa potulujem popri Transamerickej diaľnici, kde som v obci Jamalí vystúpil z autobusu pravidelnej linky z autobusového terminálu Quitumbe na juhu hlavného Quita do okresného mesta Latacunga. Hľadám hostel La Llovizna, ktorý by tu údajne kdesi mal byť. RozhIiadam sa po okolí. Sopku Cotopaxi na druhej strane údolia nevidno, ani dvojicu sopiek Illinizas na mojej strane údolia nevidno, lebo sopky sú k večeru zahalené hustými mrakmi. Kdesi na okolí by mal byť hostel, ale ani ten nevidno, hoci tu dole nie je hmla. V priekope pri ceste sa pasú malé čierne svinky priviazané na povraze. Z dvora občas zašteká hladný pes. Ide ku mne auto a aj akési deti s čiernym psom vychádzajú z dvora ošarpanej haciendy, o ktorej som si chvíľu myslel, že by to mohol byť hostel La Llovizna.

Pani v aute mi radí, aby som sa vrátil na asfaltovú cestu vedúcu do hôr a tam chytil autobus do horskej obce El Chaupi. Hovorí, že autobus má modrú farbu a, že ide každú pol hodinu. Na konci dediny El Chaupi sa nachádza hľadaný hostel La Llovizna. Deti sú zvedavé odkiaľ prichádzam. Hovorím im, že som z Európy, z jednej malej krajiny. Je to blízko Ruska, vysvetľujem. To sa deťom páči. O Rusku už v škole počuli. Som zrazu pre deti veľká atrakcia, skoro ako mimozemšťan. Zvedavo si ma obzerajú. Trocha sa čudujú, že neviem dobre rozprávať, a tak im vysvetľujem, že my hovoríme inou rečou. Najväčšie dievčatko je hneď zvedavé ako sa po rusky povie pes. Poviem jej to. Čierny pes krúti chvostom, vie že je o ňom reč. Dievčatko pekne ruské slovo zopakuje a vzápätí je zvedavé aj na to ako sa povie po rusky kôň, lebo za plotom, na čerstvej pažiti, sa jeden osamelý kôň popása.

Po tejto lekcii ruštiny kladiem otázky ja.

– Kde je sopka Cotopaxi? A kde sú sopky Illinizas?

Deti všetko vedia a malými rukami ukazujú bez zaváhania do mrakov, raz na jednu stranu, potom na druhú.

– A čo je toto za horu? Ukazujem na horu, ktorá nad našimi hlavami trčí z mrakov.

– To je El Corazón, hovorí dievčatko.

Deti so psom potom idú domov dole po asfaltovej ceste do dediny Jamalí a ja hore, do dediny El Chaupi, kde je hostel La Llovizna. O chvíľu už ide aj modrý autobus, spomalí, dvere sa za jazdy so škripotom otvoria. A ja natešene naskakujem. Deti si cestou domov opakujú získané vedomosti z ruského jazyka. Doma hneď povedia svojim príbuzným, čo sa im prihodilo. Stretli hore na ceste akéhosi Rusa, ktorý nevedel dobre hovoriť po španielsky, a naučili sa od neho ruské slová sabáka a lóšaď.

Sopka Cotopaxi ráno, Ekvádor

Sopka Cotopaxi ráno, Ekvádor

Severná brána do Parku Cotopaxi

Ďaľší deň cestujem autobusom z mesta Machachi do obce El Pedregal ležiacej vysoko v horách. Odtiaľ to je už vraj iba šesť kilometrov k severnej, zriedkavo používanej bráne do Národného parku Cotopaxi. Autobus je plný školákov v uniformách. Džavocú, neposedia na svojich sedadlách a vyvádzajú, až kým v šoférovi nevzbĺkne zlosť a prísne detskú svoloč nenapomenie a rumázganie v autobuse na chvíľu nezastaví. Podvečer v obci El Pedregal začína pršať. Peši, v daždi, neveselo postupujem k severnej bráne do Národného parku Cotopaxi. Po pol hodine dážď končí a začína sa poriadny lejak.

Staviam stan v riedkom lese neďaleko brány do parku. Je to nový, kvalitný a nepremokavý stan značky Eureka Solo Spitfire, ale z mrakov, ktoré sa odierajú o bralá a vrcholky stromov parádne leje a počas vztyčovania stanu všetok môj majetok mokne. Spacák je za pár minút nasiaknutý vodou, zisťujem, že v spodnej časti, kde budú odpočívať nohy, je ťažký a studený ako kus mazľavého blata, čo, veru, neveští pokojný a osviežujúci spánok. Na dušu mi sadá strach. Celú noc až do rána budem trpieť, pozorovať ako sa vlečie čas a bezmocne sa sužovať nepríjemnými predstavami, napríklad, ako cez malé dierky zákerne preniká vlhkosť do plastikového puzdra s pasom a dokumentami, ako v tej vlhkosti pomaly hrdzavejú všetky zipsy na mojom tuláckom ruksaku, a ako množiace sa baktérie spôsobujú zápaľ pľúc, pneumatorax a iné nemoci, ktoré nasledujúci deň zaiste privodia zrútenie celého organizmu.

Chvalabohu ráno lejak končí a keď vidím, že obloha je jasnomodrá, víťazne jasám, pobehujem po okraji lesa, pri potoku ukladám mokré šatstvo na skaly, aby ho pooblizovali slnečné lúče a veselo šermujem rukami, aby som rozprúdil krv v stuhnutom tele. Sú to gymnastické cviky, ktoré som bol donútený sa naučiť v Čechách na vojne, kedy som ešte netušil, že si pomocou takýchto cvikov o dvadsaťpäť rokov neskôr rozhýbem kosti na takom odľahlom a vzdialenom mieste ako je malý lesík neďaleko severnej vstupnej brány do Národného parku Cotopaxi ležiaci vo výške asi 3900 metrov nad morom.

Pri závore na hranici národného parku je koliba a v kolibe majú službu dvaja šikovní mládenci. Chcem im dať desať dolárov ako vstupné do parku, ale chlapci peniaz neprijímajú, akoby sa im ten peniaz bridil, čo je dosť divné. Som dospelý, pomerne scestovaný človek, a na cestách som empiricky, čiže na vlastnej koži a peňaženke, zistil a nadobudol presvedčenie, že ľud na celom svete peniaze vášnivo rád prijíma – je to totiž akt sprevádzaný príjemnými emóciami – a neochotne, so smútkom, úzkosťou a obavami sa peňazí vzdáva. Nie je tajomstvom, že tento fiškálny model založený na globálnej chuti peniaze brať a neochote sa ich vzdávať je už celé tisícročia jeden z hlavných motorov ľudského hemženia. Je mi teda, pochopiteľne, spočiatku čudné, že sa títo mládenci zdráhajú peniaz vziať. I akosi podozrievavo na mňa hľadia. Možno ma zazreli ako na úsvite, na okraji lesa jasám, rozhadzujem rukami v akomsi pohanskom tanci, aký ešte nevideli. Možno sa domnievajú, že som prízrak. Veď všetci Američania, Nemci a Švajčiari tu jazdia na veľkých terénnych autách, mestici a indiáni z okolitých fariem sa spokojne nosia na osloch a koňoch.

Kto by tu chodil peši? A ešte takto skoro ráno po divokej noci?

Kde vôbec bola táto bytosť celú noc? Veď ťali blesky, hrmelo, lialo, dvanásť hodín sa tu všetci juhoamerickí čerti ženili. Áno, tá bytosť je určite Prízrak!

Službukonajúci mládenci teda vidia ako zmoknutý Prízrak s opuchnutými očami pomaly vylieza z lesa, mátožne pokyvujúc sa blíži k ich kolibe. Prízrak nemá auto ani koňa. Nevie dobre po španielsky. Nevyzerá ani na to, že by mohol mať nejaké peniaze. Potom síce Prízrak otŕča desať dolárov, ale mládenci sú veľmi opatrní, štítia sa tento, pravdepodobne, nečistý peniaz prijať, a zmoknutý Prízrak s nečistým peniazom v ruke radšej ohľaduplne navigujú na cestu vedúcu do vnútrozemia národného parku, rovno k vulkánu Cotopaxi, ktorý sa postupne vynára z chumáča ľahkých ranných oblakov šantivo poskakujúcich okolo iskriaceho ľadovca na vrchole vulkánu. A napokon, v bezpečnej vzdialenosti od koliby, mládenci tento Prízrak jemne odháňajú. Nech si ide kam chce, len nech sa už nevracia! Pomaly a s úľavou sa mládenci vracajú domov, do koliby, a cestou sa z bezpečnostných dôvodov ani neobzerajú. Boja sa, aby svojimi pohľadmi zbytočne Prízrak nepodráždili a nebodaj neprivolali naspäť ku kolibe.

Horská chata Tombopaxi, Ekvádor

Horská chata Tombopaxi, Ekvádor

Výstup na Illiniza Norte

Výstup na horu Illiniza Norte sa začína na haciende Papa Gayo. Je po raňajkách, lezci dopíjajú kávy, čaje, džúsy a servítkami si utierajú lekvár z kútikov úst, zatiaľčo domorodý horský vodca Luis už čaká na parkovisku pred haciendou a robí si poriadok v kufri terénneho automobilu. Skúsený horský vodca Luis nás cez sedlo medzi dvoma vrcholmi vyhasnutej sopky Illinizas vyvedie na severný vrchol vysoký 5116 m. n. m., a potom nás skratkou, cez skalnú sutinu pod Priesmykom smrti, povedie dole. Chlapec a dievča zo Švajčiarska disciplinovane postávajú na dvore, pripájam sa k nim a zapálene diskutujeme o dobrodružstve, ktoré nás čaká. Švajčiari vedia, čo ich čaká. Minulý rok boli na jednej vysokej hore v Bolívii a doma majú hory naporúdzi každý deň. Vodca Luis hovorí, že ešte jeden člen výpravy chýba. Keď po chvíli konečne chýbajúci člen príde, vzbudí pozornosť svojou garderóbou. Je vystrojený ako na pláž. Krátke nohavice, ľahké plátenné tenisky, voľné tričko vhodné na plážový volejbal alebo diskotéku v nočnom klube. Tento člen výpravy má hlavu holú ako koleno a tá sa mu na úsvite v ekvádorskych Andách elegantne blyští. Holá hlava je očividne vyleštená nejakým dermatologickým elixírom vysokého lesku a kvality. Je to mocný, zdravím kypiaci, vysoký a sebaistý mladík z USA. Vodca Luis krúti hlavou. Horolezcov úbor sa mu vonkoncom nepáči. Varuje nás, že ak niekto bude mať z nejakého dôvodu problémy pri horolezeckom výstupe, akcia sa ruší a všetci ideme naspäť do haciendy. Hľadí pritom na Američanovu plážovú obuv. Američan sa vyhovára, že si myslel, že mu vodca Luis poskytne vibramy. Vraj ho o to žiadal e-mailom. A nie raz! Luis na to nič nehovorí. Posledné slovko v tejto dišpute má Američan. Popod nos si nejasne zamrmle, čosi také ako, že on má takých vibrám päť, či šesť párov, ale všetky nechal v USA a v Afganistane.

Po dohadovaní o výstroji už sadáme do auta a ideme k úpätiu sopky. Okolie už trocha poznám. Prechádzame po známych miestach – najprv transamerická diaľnica, potom dedina Jamalí, ideme popod horu El Corazón do dediny El Chaupi, aj okolo hostela La Llovizna, kde som sa prvý deň aklimatizoval. Ideme aj okolo miesta, kde som deti učil po rusky. Deti sú asi v škole alebo doma, ale svinky pri ceste sa furt pasú. Vypásajú malý kruh, ktorého veľkosť je daná dĺžkou povrazu priviazaného na drevenom kolíku zatlčenom v zemi. Keď svinka kruh vypasie, príde jej majiteľ a kolík presunie na čerstvú pažiť.

Svahy sopky Ruminahui v Národnom parku Cotopaxi, Ekvádor

Svahy sopky Ruminahui v Národnom parku Cotopaxi, Ekvádor

Od hostela La Llovinza ešte auto stúpa po horskej ceste až k parkovisku na mieste zvanom La Virgen. Odtiaľ už peši. Pochod je spočiatku ľahký, ale svah je čoraz strmejší a vzduch nenápadne redne. V záverečnej časti pochodu na horskú chatu v sedle medzi severnou a južnou horou ťažko dychčím. Ide na mňa horská nemoc. Začínam tušiť, že dnes budem mlieť z posledného. Američan v teniskách dýcha zľahka, vtipkuje, žuje žuvačku a veselo poskakuje ako mladý párnokopytník plný chuti do života. V chate Refugio Illinizas si trocha odpočinieme. Zjeme sendviče, nasadíme si na hlavy helmy a cez hmlu ideme do skál, kde ručí víchor. Chodník je neviditeľný, ale zdá sa, že vodca Luis cestu dobre pozná. Na jednom mieste na otvorenom hrebeni sú návaly vetra také silné, že sa švajčiarske dievča – hmotnosťou asi 45 kg – musí plaziť a vodca Luis radšej zlezie o pár metrov dole a svojim telom láme víchor, aby dievča nesfúkol do rokliny. Potom prejdeme na záveternú, východnú stranu hrebeňa, kde je dlhý a strmý stupák. Nemôžem sa poriadne nadýchnuť, nohy ma neposlúchajú a krúti sa mi hlava. Som si istý, že už meliem z posledného, ale keď sa vodca Luis obzrie, aby sa presvedčil, že niekoho nekláti horská nemoc, podávam dobrý herecký výkon – pohotovo si nasadzujem na tvár výraz svetáckej bujarosti a tvrdošijnej ľahostajnosti, aký mal ráno Američan na dvore haciendy počas zaujímavej dišputy o horolezeckom úbore.

Na východnom úbočí lezieme cez skalnú stenu, kde treba dávať pozor na každý pohyb, lebo dole pod útesom zlovestne zíva smrteľná prázdnota vyplnená hustou hmlou. Luis nám potom dopraje krátky oddych a gratuluje nám, lebo sme práve preliezli cez Paso de La Muerte, v preklade Priesmyk smrti. Za Priesmykom smrti zrazu chytám druhý a mocný dych, horská nemoc je mocným dychom porazená, a ja vidím, že už mi asi nič nezabráni vystúpiť na vrchol tejto päťtisícovej hory.

Sme na vrchu. Vodca Luis nám gratuluje. Všade naokolo je hustá hmla. Ako biela káva bez cukru. Takto opísal podobnú hmlu na vrchole škótskej hory Ben Nevis v júli, v roku 2000 jeden prešedivelý Angličan, s ktorým som tam vtedy bezradne stál, a spolu sme hľadeli do bielej tmy.

“Zaujímavý výhľad! Ako biela káva bez cukru,” komentujem výhľad z Illinizas Norte a spolulezci pookrejú. Prirovnanie, ktoré mám požičané od prešedivelého Angličana z Ben Nevisu, sa mojim spolulezcom páči. Aj Američan pookreje, hoci je vážne znepokojený, totiž chce felefonovať frajerke do USA a kamarátovi do Kábulu, ale jeho smartphone nemá signál. Na vrchole nepobudneme dlho. Pýtam sa Luisa koľko krát už bol na tomto vrchu. Hovorí, že asi tristo krát. Pýtam sa ho aj ma iné sopky. Hovorí, že na Cotopaxi bol päťdesiat krát a na hore Chimborazo dva krát. Vrelo mám všetkým odporúča výstup na horu Artisana. Je to podľa Luisa nádherný technický výstup pre fajnšmekrov. Američan sa hneď hlási – chce na horu Artisana vyliezť.

Po návrate na haciendu sa spokojne položím na posteľ a meditujem o výkone.

Som zdrogovaný pocitom úspechu. Zdolal som horu vysokú 5116 metrov nad morom. Je to môj výškový rekord. Nevdojak si spomeniem aj na spisovateľa Iana McEwana, ktorý v jednom rozhovore o knihách, ktoré napísal, odpovedal aj na otázku o svojej záľube peši putovať po lesoch, horách a pustatinách. Spisovateľ Ian McEwan v tomto rozhovore tvrdí, že je horolezec. Podľa McEwana, je horolezec človek, ktorý lezie na vrchy vyššie ako 5000 metrov nad morom. Ležiac na posteli na haciende Papa Gayo sa pri spomienke na túto spisovateľovu definíciu príjemne zachvejem. Táto definícia mi reže. Som podľa tejto definície horolezec.

Napriek tomu, že je väčšina mojich svalov rozžeravená od nadmerného používania, svižne vstávam z postele a dlhými skokmi bežím so svojim tabletom k zadnej terase haciendy, kde je vo vzduchu wifi, napájam sa na Internet a radostne píšem správu spriateleným priaznivcom hôr, oznamujem, že som sa stal horolezec. Objednávam si liter chladeného piva. Čašník skokom ide pre pivo a zakrátko ho už aj skokom nesie k môjmu stolíku na okraji terasy. V tomto krátkom časovom úseku pod vplyvom endorfínov a v očakávaní ešte vyššieho stupňa eufórie, ku ktorému sa pravdepodobne prudko vyšvihnem hneď po prvom mohutnom dúšku piva ešte komponujem stručný a vyvážený dôvetok k správe, ktorým priaznivcov hôr povzbudzujem, aby zvesť o udalosti šírili ďalej.

Správu ľahkým dotykom prsta odosielam. Som zvedavý aké budú reakcie.

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené