dec 31

Plávajúci trh Damnoen Saduak

pridal v Thajsko

V dávnej minulosti bolo prirodzené osídľovanie územia prvými ľuďmi najmä popri brehoch riek. Tak to bolo aj v Siame. Vodné cesty slúžili ako dopravné tepny a centrum hospodárskej činnosti. Lode sa používali hlavne na miestny a regionálny obchod, čo prinieslo tovary na výmenu pre iných ľudí. Taký spôsob života pobrežných spoločenstiev, najmä v povodí rieky Čao Praja, zvýšil počet plávajúcich trhov.

Plávajúce trhy sa po stáročia stali strediskami spoločenstiev v centrálnej nížine Thajska. V období Ayutthaya (1350-1767), kvôli existencii niekoľkých priľahlých kanálov, ktoré boli vhodné na obchodovanie, pomohli získať popularitu pre tento typ trhu.

Plávajúci trh Damnoen Saduak, Thajsko

Začiatkom obdobia Rattanakosín (1782-1868) tento trhový systém bol stále masovo rozšírený. Neskôr sa región rozrastal a Bangkok sa začal rozvíjať, cestné a železničné siete sa čoraz viac stavali namiesto kanálov. To viedlo k tomu, že ľudia sa rozhodli cestovať po zemi namiesto po vode. Niektoré plávajúce trhy boli preto nútené prejsť na zem, niektoré boli zrekonštruované a niektoré boli zatvorené.

Dnes existuje niekoľko plávajúcich trhov v Thajsku a tešia sa z nich hlavne turisti. Najstarší, najväčší a najvýznamnejší plávajúci trh je v Damnoen Saduak, asi 100 km juhozápadne od hlavného mesta Bangkoku. Prichádzame sem na prenajatej toyote so šoférom a na móle sme hneď konfrontovaní s čudnými obchodnými praktikami. Vraj nie je možné, aby sme sa podelili o náklady na prenájom člna s inými turistami, lebo sme prišli v súkromnom aute a preto musíme mať „súkromný čln“ len sami pre seba. Samozrejme ide o províziu pre šoféra, ako inak? Pani na móle na mňa vystrelí astronomickú sumu za hodinovú plavbu, návštevu slonej farmy, tigrov a kokosovej plantáže. Mali sme sa hneď otočiť a odísť, akosi sa nám však nechce. Stlačil som cenu asi na tretinu, aj tak je to veľa. Pani dôvodí, že je hlavná sezóna a keby ešte viac zľavila, šéf ju zabije.

Nechce sa nám handrkovať, tak jej dám jej vysnívané báty a o chvíľu sa už plavíme po špinavom kanáli. Majú tu drevené obchody pevne spojené s brehom, kde predávajú oblečenie, klobúky, suveníry a iné čačky-mačky. Najdôležitejšie veci sa však odohrávajú až v samotnom srdci trhov, kde je vedľa kanála niečo ako „pozemná“ tržnica, môžete vystúpiť a nastúpiť, ale hlavne okolo Vás prechádzajú loďky s obchodníkmi a šikovne kľučkujú medzi loďkami s turistami. Pritom vykrikujú „ako na trhu“, ponúkajú svoje tovary títo budhisti za kresťanské ceny.

Ako prvý si dáme kokos, pani predavačka kokosov nám podá 2 otvorené kusy so slamkou, ale vôbec sa neobťažuje zariadiť, aby sme mohli zjesť dužinu. Ako pokračujeme ďalej, posunkami a gestami sa pýtam a úpenlivo prosím predavačku suvenírov na brehu, aby poradila ako sa dostaneme k nástroju na vyjedenie vnútra kokosu. Pani pohotovo priskočí čo najbližšie k okraju kanála a prostredníctvom ďalšej obchodníčky na člne, čo predáva tuším klobúky, nám posiela krátku kovovú pevnú lyžicu presne na to určenú. Ani jej nestihneme poriadne poďakovať, nieto ešte zaplatiť a náš čln sa rýchlo od nej vzďaľuje. Tento vzácny nástroj na vyberanie dužiny z kokosového orecha nás bude sprevádzať najmenej do konca tohoto pobytu v juhovýchodnej Ázii.

Plávajúci trh Damnoen Saduak, Thajsko

Okrem kokosov tu iní predavači ponúkajú „kokosovú zmrzlinu“, čo je zmrzlina podávaná v prírodnom obale – škrupine z kokosu. Konzumovať zmrzlinu by sme v trópoch neriskovali, preto zdvorilo odmietame. Máme však chuť na ryžové rezance s kúskami pečenej kačky a vyjadrím toto prianie nášmu lodivodovi. Okamžite začne organizovať naše približovanie sa k tomu krátkemu úseku na brehu, kde je vývarovňa prispôsobená na podávanie jedla na lode. Doslova vyženie inú loď s predavačkou manga, ktorá parkuje medzi nami a brehom, vzápätí dve dámy z brehu vystrčia k nám dlhé tyče zakončené hákmi a pritiahnu si nás k svojej jedálni. Chvíľu počkáme a už sa nesie nádoba s kačacími rezancami. Pekne voňajú a ešte sa z nich parí. Zatiaľ Marianka z opačného boku lode zobchoduje veľký strapec miniatúrnych banánov – to sú tie najchutnejšie a najsladšie banány aké existujú. Vezmeme si ich domov do Bangkoku.  

Hodina prejde ako nič a už sme na brehu. Po ceste domov plný zážitkov zadriemem, Marianka vraví, že aj chrápem. Poprosíme šoféra, aby nám zastal na železničnej stanici Hua Lamphong, ktorá je vzdialená len niekoľko minút peši od nášho hotela. Zajtra je Silvester a chceme si kúpiť lístky na vlak do Ayutthaya. Najskôr musíme zistiť, aká úroveň sa skrýva za označením tried 1, 2 alebo 3, preto jednoducho vtrhneme postupne do dvoch odstavených vlakov a povieme si, že 2. trieda stačí.  Dostaneme jednosmerné lístky a miestenky do 2. triedy za dobrú cenu 2 x 240 bátov, čo je spolu asi 13 EUR. Mimochodom, 3. trieda stojí len 20 bátov, teda približne 55 eurocentov a 1. trieda až niečo vyše 1000 bátov za osobu, to je viac ako 30 EUR. Odchod plánujeme na 8:40 ráno.

Zo železničnej stanice si ešte odskočíme taxíkom na Khaosan. Dáme si dobrú večeru, obligátnu masáž nôh, vyobzeráme stánky s pečeným hmyzom a rôznych exotov, čo tu všeličo predávajú. Kúpime si mango a utekáme domov.  

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené