Poznámky z Aljašky

Aljašské mestečko Seward leží na brehu zátoky Resurrection pod strmým svahom hory Mount Marathon, ktorá je každoročne štvrtého júla dejiskom populárneho športového podujatia. Od roku 1915 tu  miestni i svetoví športovci súťažia v behu na vrchol hory ležiaci 3022 stôp nad morskou hladinou, kde sa bežcom odmeria medzičas, lebo cieľ preteku na vrchu nie je – pretekárov po dosiahnutí vrcholu ešte čaká krkolomný beh strmými skalnými sutinami, roklinou, zostup dole stenami vodopádu a na záver beh ulicami mesta.

Lezecká horúčka sa začala stávkou, keď v roku 1909 Gus Borgan, majiteľ obchodu s rozličným tovarom, raz večer v krčme pamätihodne vyhlásil, že žiadny človek nedokáže vyliezť na horu za hodinu a stavil na to 100 dolárov, čo bol v tých časoch určite omnoho väčší peniaz ako dnes. Najrýchlejší lezec James Walters vtedy dosiahol čas 62 minút. Pretek síce vyhral, sto dolárov od Gusa Borgana však nezískal, no i tak sa stal hrdinom a legendou zapísanou v dejinách mesta Seward. V nasledujúcich  rokoch po tejto udalosti hora lákala svojou 60 minútovou výzvou  amatérskych atlétov z radov namorníkov, obchodníkov, poľovníkov a posledných tvrdohlavých zlatokopov, ktorí odmietali pripustiť, že zlatá horúčka na Aljaške sa už skončila. V roku 1915 sa preteky začali organizovať a výsledky  riadne zaznamenávať do knihy.

V súčasnosti je už typický čas výstupu víťazných pretekárov okolo 35 minút a zostup im trvá 10-15 minút. Keby pán Gus Borgan ešte žil, asi by sa dosť čudoval nad výsledkovými listinami posledných desaťročí a iste by ho aj zamrzelo, keby mal zaplatiť každému bežcovi, čo prekonal jeho 60 minútový  limit  sľúbených 100 dolárov, a to aj napriek slušnej inflácii, ktorá hodnotu dolárov blahodárne skresala.

Mount Marathon

O preteky je každý rok obrovský záujem, ale počet pretekárov je obmedzený, a tak väčšina pretekárov je z veľkého počtu žiadateľov vylosovaná. Veteráni, ktorí sa už zúčastnili viacerých ročníkov a dosiahli slušné výsledky, majú podľa pravidiel preteku prednosť. Okrem toho vynikajúci bežci sa dostávajú na štartovnú listinu na základe špeciálneho pozvania.

V roku 2015 sa zúčastnil preteku svetový rekordman Kilian Jornet Burgada, muž nezvyčajných schopností, ktorý už zvíťazil v takmer sto pretekoch a ani tu to nebolo inak. Do cieľa sa dostal v čase 41 minút 48 sekúnd, v novom rekorde, ktorý mohol byť ešte rekordnejší, lebo víťaz sa pred cieľom totiž zastavil, veselo zamával okolostojaciemu davu a až potom pomaly prekročil   cieľovú čiaru. Kilian Jornet Burgada sa nešpecializuje na dĺžku trate, ani na typ terénu, Kilian Jornet víťazí v krátkych technických pretekoch ako je Mount Marathon Race, na 100 míľových  ultamaratónoch a na hory, na ktoré skúsení horolezci lezú dva dni, Kilian Jornet vybehne za niekoľko hodín. Má problém nájsť si rovnocenného súpera. Povráva sa, že pri všetkých tých krkolomných behoch tento človek ešte nemal vyvrtnutý členok.

Na horu Mount Marathon vedie niekoľko chodníkov vyznačených na informačnej tabuli priklincovanej k drevenému plotu na konci ulice Monroe. Vidno tu strmú pretekársku trasu vedúcu z mesta  na horu, pretekársku trasu dole do mesta, juniorskú trasu, dolnú zalesnenú časť križuje niekoľko vychádzkových chodníkov. V spodnej časti mapky je kľukatá biela krivka znázorňujúca trasu cez roklinu a vodopád. Vychádzkový chodník vedúci cez les popod horu sa nazýva Jeep, ale – ako cestovný sprievodca Lonely planet veľmi správne poznamenáva – autom, ani terénnym jeepom,  sa tam nedá jazdiť. Tabuľa vytrčená do chodníka obsahuje okrem schémy chodníkov  aj  text, v ktorom sa ostrými výrazmi zdôrazňuje náročnosť výstupu. Tabuľa je veľká a zámerne zavadzia v ceste, lebo jej  hlavným účelom je  turistickú verejnosť odradiť od výstupu. Výstup nie je zakázaný, ale na tabuli je uvedený kompletný zoznam nebezpečí, ktoré na hore číhajú: strmé skalné sutiny, rokliny, útesy, prudké zmeny počasia, fujavica, blúdenie v hmle, sneh uprostred leta, dážď, chlad, ľad a tak ďalej. Píše sa tam, že záchranári každý rok zasahujú, keď neskúsení turisti uviaznu na svahu, zrania sa pri náročnom výstupe a ešte náročnejšom zostupe. Na tabuli je upozornenie, že v zlom počasí možno treba čakať na záchranu celú noc. Okrem toho tabuľa ďalej varuje, že je pravdepodobné, že si nezodpovedný turista bude musieť celú záchranu zaplatiť. Cena záchrany na tabuli nie je uvedená, ale asi to nebude lacný špás.

V Sewarde je slnečné augustové ráno. Skupinka mužov sa vynára z lesa na konci ulice Monroe. Sú celkom živí a zdraví, nie sú zablatení, zaprášení, ani kolená a lakte nemajú odraté od ostrých skál, všetci sú svieži ako sedmokrásky, lebo na horu Marathon očividne nevystúpili. Potom vylieza z lesa osamelá vysoká žena v športovom úbore.

Pýtam sa jej ako dlho jej trval výstup na horu.

Žena sa na mňa čudne pozerá a hovorí, že tadiaľto cesta na horu nevedie. Je presvedčená, že chodník vedie iba k rezervoáru, a že odtiaľto sa určite na horu nedostanem. Pochod k rezervoáru trvá 25 minút. Viac mi nemá čo povedať. Vidím, že nielen výkričníky a ostré slová na informačnej tabuli, ale i táto osamelá žena  má za úlohu odradiť turistu, ktorý prišiel zďaleka, aby vystúpil na slávnu horu.

Neriadim sa slovami čudnej ženy ani výstrahami na tabuli a plniac svoj plán svižne vbehnem do hustého lesa rozhodnutý vyliezť na vrchol hory a nie len k akémusi neznámemu rezervoáru, ktorý ani na tabuli nie je vyznačený. Chodníkom chvíľu čulo postupujem smerom k vrcholu. Ale nad lesom sa chodník otáča na východ  a na dôvažok sa po piatich minútach stráca  v húštine pichľavého kríčia, čo je nemilé prekvapenie. Chodníky na Aljaške väčšinou nie sú značkované, chodec musí využiť svoje skúsenosti a  ak tie nestačia musí sa spoľahnúť na inštinkt, ktorý však tiež nemusí byť celkom spoľahlivý. Tentokrát  inštinkt ohromne pomáha a po krátkom blúdení krovím sa dostávam pod strmý svah  s kamennou sutinou a odtiaľ vertikálne  postupujem do sedla, za ktorým leží malebná dolina s dvoma jazerami zvaná Marathon Bowl. Dole pri jazere stoja dvaja ľudia a zemenšení vzdialenosťou vyzerajú ako drobné tmavé škvrnky, ktoré sa dostali do bledého  zelenomodrého zátišia akýmsi nedopatrením. Inak na okolí niet nikoho.

V sedle sa začína primitívny chodník Skyline, ktorý už priamo stúpa až na vrchol hory, takže blúdenie v tejto časti odpadá z repertoáru nebezpečí, lenže zrazu fúka stokilometrový vietor, čo je nová  a celkom nečakaná nepríjemná prekážka, veď len  pár desiatok metrov pod svahom  na skalnej stráni bolo tiché bezvetrie  ako doma v kuchyni,  slnko pokojne pražilo na biele skaly a skalný prach zvírený topánkami pomaly a nerušene  padal naspäť k skalám.

Hučiaci vietor duje  priamo od severu, kde sú ľadovce  a vôňu trávnatých svahov a ihličia vystrieda ostrá vôňa večného ľadu, hliny a mokrých skál. Popri chodníku rastú čučoriedky. Plody sú chutné a osviežujúce, ale vetrisko mi nedovolí v pokoji a poriadne sa napásť, rýchlo si natrhám dve hrste fialových plodov a ťazkými krokmi v divom vetre pomaly postupujem k vrcholu v nádeji, že na vrchole ma čaká nejaká veľká odmena. No bezvetrie na samom vrchu sa samozrejme nekoná.

Vietor tam píska svoju divokú aljašskú pieseň ešte mocnejšie. Nikde niet živej duše, aj dole v kotli pod horu, kde pri horských plesách postávali dvaja ľudia je už magické aljašské ľudoprázdno. Chodník pokračuje z vrcholu po úzkom hrebeni ďalej a tam sa nachádza priehlbina, úkryt pred vetrom, kde sa schúlim  ako medveď v brlohu. Z útulného brlohu cez steblá trávy pozorujem  blyštiacu sa hladinu Resurrection Bay, kužele slnečných lúčov prenikajúce cez diery v mrakoch a vyhliadkové lode s turistami, ktorí ochotne platia obrovské  sumy peňazí za obedy  na krytých  palubách týchto plavidiel. Rôzne zdroje sa však zhodujú v tom, že  gurmánsky zážitok na palube lode pri pohľade na šantiace veľryby v pobrežných vodách a burácajúce ľadovce stekajúce z hôr do mora,  určite  za tých pár  stovák dolárov stojí.

Pohľad do mesta

Po odpočinku v skalnom brlohu sa ešte chvíľu potulujem po ľudoprázdnom hrebeni a vo  vetrisku fotografujem hladinu mora hlboko podo mnou, strmé svahy a malebnú kotlinu i mesto Seward zakosílené dole medzi skalnatými svahmi, úzkym pásom lesa a hladinou zátoky. Potom už zostupujem dole, do mesta, no nejdem naspäť po hrebeni chodníkom Skyline, ale vrhám sa dole  pretekárskou trasou, ktorú autori textu na tabuli dole na ulici Monroe turistom jednoznačne a maximálne dôrazne  nedoporučujú. Na tabuli sa píše o fatálnom nebezpečí, tak si radšej dávam veľký pozor, lebo fatálnosť tu v žiadnom prípade nechcem zažiť. Zišli by sa mi rukavice, lebo na zostup sú potrebné všetky končatiny, zišli by sa mi aj pevnejšie kolená a trocha viac guráže na zopár skokov, aby som zakúsil ako chutí skyrunnig. Ale guráž nemám a iba si  predstavujem ako sa víťazi Kilian Burgada  a Emelie Forsberg skokmi rútia   dole svahom a miznú  v meste, čo im trvá asi 10 minút. Za desať minút sa ja dostávam sotva do tretiny skalnej sutiny, zelený pás vegetácie s pevnejšou pôdou je ešte ďaleko. Napokon som na okraji vegetácie, ale ani tu sa postup nezrýchľuje, skôr naopak, lebo nad lesom sa zostupuje roklinou a potom vodopádom, no vodopádu sa už radšej vyhýbam a okľukou idem cez chodník Jeep, kde ľudoprázdno končí. Oproti ide skupinka ľudí a ich domáci pes a potom aj dôchodca podopierajúci sa paličkou. No, tu už som takmer v meste, na konci ulice Monroe, kde stále stojí informačná tabuľa plniac svoj výstražný účel. Zostup mi trval hodinu aj päť minút, čo je namojveru dosť mizerný čas, ale aj tak tu, v cieli, na uliciach mesta, cítim príjemné zadosťučinenie. Na severnej strane Tretej Avenue si kupujem horúcu čiernu kávu,  a v obchode zo suvenírmi na druhej strane ulice tmavomodrú šiltovku so zlatými hviezdičkami predstavujúcimi Veľký voz a Polárku a nápisom Alaska nad Veľkým Vozom. Polárka, ktorá je, ako vieme,  na predĺžení zadných hviezd voza, sa pod nápis nezmestí, a tak svieti v nápise medzi písmenami A a K.

S kávou v ruke sa prechádzam po meste, popod šilt novej aljašskej šiltovky z rohov ulíc, a z otvorených priestranstiev na brehu zátoky dlho hľadím ponad strechy na horu Mount Marathon, na ktorú som dnes vyliezol, a podchvíľou sa zastrájam, že keď prídem domov, sadnem si, a niečo o tejto udalosti napíšem.