Poznámky z Havaja – pokračovanie

Cesta číslo 11 sa južne od mesta Captain Cook kľukatí  cez sopečné polia vyznačené na mape  hnedým rastrom a opatrené popisným údajom s historickým dátumom, kedy územím  tiekla láva. Láva  v tejto oblasti dávno zatvrdla a vulkanická aktivita sa presunula na druhú stranu ostrova.

Rozorvané, neúhľadné  lávové polia sú  dnes chránené prírodné rezervácie, avšak príroda v týchto  rezerváciach je nevľúdna a ľudskému oku ani trocha nelahodí. Lávové polia pripomínajú buldozérmi darebácky rozryté staveniská, na ktorých sa pomaly uchytáva žltkastá tráva a nízke kríčie s drobnými lístkami  taktiež trpiacimi nedostatkom chlorofylu. Potrvá mnohé stáročia, kým dažde a vietor obrúsia ostré hrany a premenia drsné  lávové polia na užitočné lúky, pasienky alebo príjemné zákutia vhodné na pikniky a víkendové potulky pre zanietených romantikov, pravda, ak sa medzičasom z Mauna Loa nespustí nový potok lávy.

Na miestach s dobrým výhľadom sú pri ceste  pozorovateľne pre zvedavých cestovateľov  s husto popísanými a ilustrovanými informačnými  tabulami. Oblasť medzi Captain Cook a  Vulkanickým národným parkom  patrí k najmenej osídleným oblastiam na ostrove Havaj, čo je očividné a pochopiteľné. Pohľad na drsné lávové polia ľahko privolá predstavu, že láva by sa mohla  po svahoch Mauna Loa opäť kedykoľvek privaliť. Okrem toho je táto oblasť najviac postihnutá vulkanickým smogom zvaným vog a štatistiky hovoria, že obyvatelia dlhodobo žijúci v tejto oblasti   trpia vo zvýšenej miere astmou a inými chorobami dýchacích ciest.

V oblasti na dôvažok nie je pramenistá voda, a tak sú  hlavným zdrojom pitnej  vody zrážky. Oblasť na tejto strane ostrova je suchá a stáva sa, že zrážok je málo, čo je však ľahký problém, lebo na druhej strane ostrova v oblasti okolo mesta Hilo prší päť dní do týdňa a vody je nazvyš. Stačí vyťukať príslušné telefónne číslo, stručne požiadať a dodávka pitnej vody je na ceste, podobne ako pizza alebo hamburger.

Napriek nehostinnosti sú okolité svahy osídlené. Pozemky sú veľké a lacné, niektoré ležia vo výške 1500 m.n.m., odkiaľ  je pekný výhľad na Tichý oceán. Ocean View je aj názov celej oblasti. Mnohí obyvatelia Ocean View sú prívrženci alternatívneho spôsobu života,  ktorí nachádzajú potešenie v súboji s divou a aktívnou prírodou. Nechýbajú im  rušné nákupné centrá, fajnové reštaurácie ani mestský nočný život. Dávajú prednosť opusteným miestam na svahu činnej sopky, medzi lávovými poliami, pod zahviezdenou oblohou.

Starý pán so slameným klobúkom posedáva pri káve v bufete na benzínovej pumpe, falošne si  pospevuje, pokrikmi a gestami budí pozornosť. Poriadne sa nudí, a tak sa chce s okoloidúcimi trocha pozhovárať. Na otázku aké to je, keď sopka chrlí oheň a po svahoch tečie láva má dobre pripravenú a dôkladne premyslenú odpoveď.

„To ja, veru, chlapci, neviem. Ja sa o lávu nezaujímam,“ hovorí potmehúdsky. „Samozrejme, pokiaľ mi netečie do chalupy.“ A  vzápätí ukazuje  na svoju chalupu na druhej strane cesty. Chalupa je pekne vymaľovaná, ale nie je to nová chalupa, stojí tu už určite celé desaťročia a, ako vidno, láva do nej doposiaľ nenatiekla, lebo to by tu chalupa už nebola – nuž sa ujko lávy príliš nebojí, ujko má už svoje roky a neverí, že láva vôbec niekedy do chalupy pritečie.

Potom rozdáva svoje navštívenky, na ktorých je namaľovaný nákladiak s vrtnou súpravou na plošine.  Nákladiak je zaparkovaný za chalupou,  a nad strechu – ako anténa – vyčnieva  horná časť vrtného zariadenia. Ujo sa pýši, že raz vŕtal diery celkom navrchu hory Mauna Kea. Je expert na vŕtanie dier. To je jeho obor, o ktorom je ochotný sa porozprávať. O lávu sa on nezaujíma. Na lávu sú na Havaji iní experti, tí však neposedávajú v bufetoch pri káve, sú  väčšinou sústredení vo Vulkanickom národnom parku, kde majú plné ruky práce.

Veľký počet návštevníkov  tmoliacich sa po múzeu, na vyhliadkach a na parkoviskách sprevádza vrava a všade je čulý ruch. Sopka Kilauea, ktorá je hlavnou atrakciou parku, patrí medzi najväčšie a najnavštevovanejšie sopky na svete a  vibrujúca atmosféra na rozložitej verande strediska pre navštevníkov túto štatistiku potvrdzuje. Okolo makety sopky na verande stojí jedna skupinka návštevníkov, pri nástennej mape druhá a keďže je slnečný deň vytvorili sa okolo uniformovaných rangerov ďalšie  dve skupinky na vyasfaltovanom priestranstve pred budovou strediska.

Rangeri sú výborne pripravení na nával návštevníkov, z ktorých cítiť nutkavý  hlad po vedomostiach. Dnu v budove sa nevytvárajú skupinky, lebo v miestnostiach nie je dostatok priestoru na zhromaždenia, ale šikovní rangeri sú aj tu a stačí ak sa na tvári niektorého návštevníka objaví spýtavý výraz, ranger ochotne  priskakuje a zdvorilo si pýta otázku.

Po úvodnej prednáške sa návštevníci samostatne, alebo po skupinkách presúvajú autobusmi a automobilmi do  múzea Jaggar, ktoré je už na okraji  krátera Kilauea – samozrejme v úctivej vzdialenosti od jazera lávy a sírových plynov. Kamenný a betónový oporný múr je  jasná hranica, za ktorú návštevník nemôže ísť. Okolo krátera vedie cesta zvaná Crater Rim Drive, ale i tá je v tomto čase z  bezpečnostných dôvodov uzavretá. Síra v ovzduší dráždi sliznicu v ústach a v nose a i slušní navštevníci podchvíľou nevdojak smrkajú a odpľúvajú si.

Ľudia si fotografujú kráter, fotografujú sa navzájom v rôznych pozíciach, fotografujú si exponáty v múzeu. Autor tohto článku je vyučený zememerač, a tak si  zo zvyku všíma aj geodetické kontrolné body na opornom múre a mosadzné monumenty s vyrazeným číslom bodu a nadmorskou výškou si na dôvažok zblízka detailne fotografuje, čím budí miernu pozornosť okolostojacich  turistov kochajúcich sa majestátnosťou vulkánu.

Žeravé dno krátera spoza múrika pri  múzeu Jaggar nevidno, iba modrastý dym zlovestne stúpa k oblohe.  Na dne krátera sú kamery a činnosť sopky je  takto neprestajne sledovaná. Kto si počká v blízkosti krátera do večera, určite ho prekvapí purpurový odraz lávového jazera  zrkadliaci sa na čiernej oblohe  nad kráterom.

Od krátera Kilauea vedie na pobrežie 19 míľová cesta s názvom Chain of Craters Road.Cesta  sa kľukatí pomedzi krátery s názvami  ako  napríklad La Manu, Puhimau, Ko’oko’olau, Hi’iaka, ktoré nie je ľahké si zapamätať, a mnohé nie je ľahké ani vysloviť.

Hneď na začiatku  kráterovej cesty sa  oplatí zastaviť, lebo na jednej strane sa nachádza spiaci kráter Kilauea Iki – Malá Kilauea, a na druhej  sopečný výtvor zvaný Thurston tunel, ktorý počas  erupcií slúžil ako ventil na odtok lávy z krátera. Chladnejšia a pomalšie tečúca láva na okrajoch potoka lávy postupom času tvrdla až vytvorila pevnú škrupinu tvoriacu steny tunela. Potom sa kráter upokojil,  riedka láva odtiekla láva, zbytky horniny boli vyplavené dažďovou vodou  a vznikol úhľadný suchý tunel pripomínajúci  200 metrov dlhú banskú štôlňu začínajúcu i končiacu v tropickom pralese.

Infomačna tabuľa okrem iného oznamuje, že na území parku je mnoho takýchto tunelov, cez ktoré  i dnes, v tejto chvíli, tečie žeravá láva. Predstava žeravej lávy môže u jedincov so sklonom ku klaustrofóbii prechádzku tunelom dosť znepríjemniť, ale tunel nie je príliš dlhý, je dobre osvetlený a po pár minútach chôdze vidno koniec tunela, kde sa človiečik postihnutý klaustrofóbiou opäť ocitá na slobode.

Dno krátera Kilauea Iki na druhej strane cesty  vypĺňa suché lávové jazero, cez ktoré vedie široký,  mnohými podošvami vyšlapaný chodník. Z vyhliadkovej terasy Byron Ledge pri parkovisku na hrane krátera je turistický chodník zreteľne viditeľný a takisto aj drobné postavičky pohybujúce sa oboma smermi. V roku 1959 tu striekala  láva do výšky 1900 stôp, čo je doposiaľ najväčšia zaregistrovaná výška gejzíru lávy  a výsledok niekoľkotýždňového besnenia tektonických živlov je kráter Kilauea Iki.

Dnes je prekvapujúco ľahké zísť na dno, prejsť sa po celej dĺžke  krátera, a na druhej strane vyliezť po strmom svahu hore do tropického pralesa a chodníkom vedúcim po hrane krátera sa vrátiť na počiatočné miesto okružnej prechádzky.

I po viac ako 50 rokoch po erupcii je dno krátera horúce a na mnohých miestach prenikajú cez pukliny sírové výpary z horúcich útrob, ale aj tak si tu  nebojácni ľudia z celého sveta zvedavo vykračujú.

Chain of Craters Road pôvodne spájala oblasť Kilauea s malou obcou Kalapana. Dnes na pobreží cesta končí, lebo je zaliata lávou. Autá parkujú popri ceste, lebo nikde nie je vybudované parkovisko, hoci by sa  tu určite   zišlo a miesta pre rozsiahle parkovisko je tu dosť.

Správa parku o stavbe parkoviska možno  uvažuje alebo azda ani príliš neuvažuje, lebo živly sú nevyspytateľné a bola by predsa škoda stavať parkovisko ak ho má onedlho zaliať láva.

Podľa posledných informácii sa započali  práce na obnove cesty do Kalapana. Bude to však iba provizórna nespevnená cesta na zásobovanie a  pre účely správy národného parku. Pre návštevníkov tu cesta končí. Ľudia sa zvedavo prechádzajú po rozliatej láve. Z diaľky pripomínajú drobný  činorodý a pestrofarebný hmyz. Na rozdiel od hmyzu ľudkovia zručne narábajú s fotografickými zariadeniami. Obrázky, pohyby a zvuky sú cenné informácie, ktoré sa zapisujú do pamätí  prístrojov. Je to množstvo informácií.

V  tejto našej dobe charakteristickej prúdením informácií akokeby každý cítil povinnosť zbierať informácie a byť pripravený prispieť svojou troškou do svetového informačného  prúdu. Ľudia obracajú svoje optické prístroje všetkými smermi, a vidia, že aj na severe sa čosi nekalé deje a  okamžite úkaz zaznamenávajú do pamätí. Nad Mauna Kea sa zbiehajú mraky čierne a husté ako smola a rýchlo sa presúvajú nad mesto Hilo, ktoré má povesť  jednoho z najdaždivejších  miest v USA. Je očividné, že dnes večer mesto  Hilo neostane svojej mokrej povesti nič dlžné.