Rincón de la Vieja

Rincón de la Vieja, čo znamená v preklade Roh starej ženy, je názov činnej sopky a národného parku v provincii Guanacaste na severe stredoamerického štátu Kostarika. Pôvod tohto čudného názvu nie je celkom objasnený. Názvoslovní odborníci sa domnievajú, že starou ženou bola osamelá a legendárna liečiteľka žijúca na úpätí sopky a „roh“ bol jej dom niekde na rohu cesty pod lesom. Jediný prístup k sopke je po poľnej ceste z hlavného mesta provincie Liberia, kde je medzinárodné letisko Daniela Odubera Quirósa ležiace kúsok južne od mesta.

Rincón de la Vieja

Výletníci z Toronta sa v lietadle navzájom informujú. Každý už čosi o Kostarike vie. Opatrná dáma v rade pri okne úprimne vyzýva spolucestujúcich k opatrnosti pri prenajímaní auta v miestnych firmách. Charizmatický pán na prednom sedadle tiež občas povie sýtym veliteľským hlasom nejaký zaujímavý poznatok. Nad Mexickým zálivom sa tento pán rozohní, tempo jeho reči sa stupňuje a napokon sa pán blysne niekoľkými originálnymi a brilantnými geopolitickými bonmotmi, čím spôsobí v prednej časti lietadla veľký rozruch. V rozčerených mysliach viacerých poslucháčov sa vzápätí vynára otázka, či tento pán nie je náhodou nejaká významná televízna osobnosť, keď dokáže tak zdatne uvažovať a pútavo rečniť. Po pristátí pán vstáva, otáča sa smerom k obecenstvu a poučuje všetkých svojich poslucháčov o horúcom víchre v Liberii. Práve totiž dostal správu od bratranca, ktorý ho vonku čaká.

„Dajte si pozor na čiapky a klobúky!“,upozorňuje svojich poslucháčov. Obecenstvo sa však už netrpezlivo hemží, niektorí sa akrobaticky načahujú za príručnou batožinou v úložných skrinkách nad hlavami, iní sa hromžiac kutrú pod sedadlami, lebo čosi stratili. Nikto už charizmatického pána nepočúva, a tak onedlho lietajú po letisku Daniela Odubera Quirósa v Liberii šiltovky s logami Maple Leafs, zvršky odevov a igelitky z Walmartu a Zellersu ako javorové lístie v parkoch na brehu jazera Ontaria, odkiaľ cestujúci prichádzajú.

Cesta do parku

V obci Curubanda, na polceste k bráne do národneho parku, sa zastaví málokto z turistov na terénnych toyotách z autopožičovne v hoteli La Liberia. Nič zvláštne tam nie je, vládne tam ospalosť a nuda. Chlapci na križovatke ulíc opravujú bicykel, pred ošarpaným bufetom deti cmúľajú sladký ľad cez dierky v malých igelitových vrecúškach, držiac trojuholníkové vrecúška v oboch dlaniach. Je horúco, sladký ľad im chutí. Páry čiernych detských očí na mňa uprene hľadia. Na verande obchodu stojí chudý muž s výzorom prefíkaného povaľača a zabíja čas pretriasaním dedinských klebiet s mocnou bufetárkou s podozrievavým pohľadom. Bufetárkina hlava trčí z okienka bufetu a počas rozhovoru s povaľačom, prižmúrenými očami starostlivo monitoruje ulicu. Jednoduché drevené domce v dedine sú skryté pod korunami stromov a vietor v obci neskučí tak ako na otvorenej ceste.

„Býval som na Rincóne strážca. Pozoroval som sopku,“hovorí mi povaľač.“Ak chceš, ukážem ti skratku k sopke,“dodáva a špičkou topánky pohotovo kreslí do prachu cesty pred bufetom mapu, aby mi skratku vysvetlil, ale stojac v nezvyklej polohe na jednej nohe sa zapotáca a kartografickú činnosť radšej zanecháva. Kráčame potom spolu hore dedinou. Opäť mi vysveľuje skratku k vulkánu a popritom mi ukazuje, kde býva jeho brat. „Aj brat býval strážca sopky,“ hovorí. Na hornom konci dediny sa naše cesty rozídu, môj spoločník sa stráca medzi chatrčami. Za dedinou je zákruta a za zákrutou je cesta nečakane zahataná masívnou železnou bránou. Mohutná brána – veľkolepé dielo nejakého miestneho zvárača si určite zaslúži zmienku v tomto opise cesty, pretože budí dojem, že za ňou je niečo vzácne, čo vyžaduje špeciálnu ochranu. Z búdky za bránou vybieha územčistý mužík, otvára bránu a pýta poplatok za otvorenie brány a vstup na súkromný pozemok na druhej strane brány. Pýta sumu 700 colónov. Nejde o žiadny podvod, pretože mi podáva aj potvrdenie, na ktorom je napísané, že mám právo používať súkromnú cestu a parkovisko v Las Pailas. Idem peši, a tak parkovisko nemám ako využiť, myslím si, no s mužíkom sa o zľave nedohadujem, veľkoryso sumu zaplatím. Mám situáciu pod kontrolou. Nedám sa zlákať k malichernému súboju o pár stovák colónov a víťazoslávne pokračujem v chôdzi. Číslo potvrdenia je 44525.

Parque National Rincón de la Vieja

Národný park už asi nie je ďaleko, lebo za zákrutou vidím cez lístie budovu. Pískam si veselú melódiu, už som totiž prešiel peši najmenej 20 kilometrov, a keď vidím, že cieľ je na dohľad, mám dôvod na veselosť. Ak tam bude bufet, dám si pivo. Po tejto osviežujúcej myšlienke rezko pobehnem, pískam hlasnejšie, a s entuziazmom melódiu vylepšujem opakovaným trilkovaním, napodobňujúc spevavé vtáča ukryté v tŕstí pri ceste. Naľavo za vysokým plotom sa zjaví sabanero v červenej košeli na blyštiacom sa koni. Pyšne si razí cestu cez zvlnenú pastvinu za vysokým, poctivo zhotoveným ostnatým plotom, pohľadom o mňa ani nezavadí, a rýchlo mizne z dohľadu v kroví. Plot, podobne ako brána na začiatku cesty, je pozoruhodná prekážka. Je asi tri metre vysoký, pletivo je husté, stĺpy sú pevné a sú doslova vrastené do sopečnej pôdy. Netuším, aké tajomstvo a vzácnosti sa môžu za touto majestátnou prekážkou nachádzať. Sabanero v červenej košeli mizne tak rýchlo ako sa zjaví. Nemám sa koho opýtať. I tak som si nie celkom istý, či by mi bol tento pyšný sabanero na koni, ochotný odpovedať na moju dotieravú otázku.

Mladík za barovým pultom v kiosku má pred sebou vyložené plechovky piatich druhov nealkoholických nápojov a dva druhy piva. Vypijem obidve pivá sediac v prútenom kresle na okraji terasy, odkiaľ je výhľad na nížinu s mestom Liberia a rozmazané žlté pahorky, za ktorými by už mal byť Tichý oceán. Oceán nevidno, ale viem, že je neďaleko, lebo vo vzduchu cítiť vlhkosť a soľ a nekonečnú ďiaľavu. Tu a tam sa v kresle pootočím a prehodím pár španielskych slov s barmanom. Mladík je mlčanlivý a trpezlivý. Prosím ho, aby mi uvaril kávu, ale on hanblivo sklopí zrak a ticho sa priznáva, že nemá varič. Pokazil sa, je v oprave. Chlapec je potomok sabanerov, pastierov dobytka, ktorí sa vyznačujú dôstojnosťou, hrdosťou, zručnosťou v zaobchádzaní s koňmi. Povahou sú ako japonskí samuraji, stredovekí rytieri alebo severoamerickí kovboji, píše autor knihy o Kostarike. Ich život je drsný, lebo je spätý s prírodou. Dopíjajúc pivo značky Imperial si v knihe o Kostarike nalistujem stať o sabaneroch a opäť si ju od začiatku do konca sústredene prečítam. Stať je napísaná kurzívou a zarámovaná čiernou čiarou na znak, že sú v nej významné informácie, ktoré by nemali zostať ani pri zbežnom listovaní v knihe nepovšimnuté.

Muy interesante

Pri bráne platím ďaľší poplatok, tentokrát je to až 2700 colónov. No to je už vstupné do národného parku. Dúfam, že už viac poplatkov nebude. Na lúke za bránou je malá, murovaná, nedávno vybielená budova úradu s malou terasou, na ktorej stojím v rade, a prv ako položím úradníkovi za prepážkou pripravené otázky, sa dozvedám, že výstup na sopku je dnes zakázaný.

„Sopka je uzavretá, mucho viento – silný vietor, nebezpečie, zákaz vstupu,“opakuje zamestnanec národného parku nemeckým turistom – sú to starší manželia, ktorí už určite videli kusisko sveta. Teraz pod Rincónom majú smolu. Mucho viento, zákaz vstupu. Basta!

„Aj zajtra bude sopka uzavretá. Nikto nevie, kedy ju opať otvoria,“dodáva úradník.

„Hm, čo máme teda robiť?“ pokojne sa vyzvedajú Nemci.

„Choďte do lesa! Sú tam jazerá a vodopády, kaluže s vriacim blatom i malá sopka, čo nedávno vyvrela na lúke. V lese žijú opice, jaguár i had boa. Muy interesante,“odorúča zamestnanec za prepážkou. Nemci sa poslušne vzďaľujú a ja idem za nimi, ale skupinka domácich turistov sa búri, neprišli sem predsa preto, aby sa prechádzali po lese, chcú sa pokochať pohľadom do činného krátera a hlučne sa so zamestnancom parku dohadujú. Keď je prístup na sopku zakázaný, chcú sa aspoň poriadne pohádať. Možno chcú aj odškodné. Hádajú sa po španielsky, slová lietajú krížom krážom závratnou rýchlosťou. Nič im nerozumiem. A horúci víchor si nevšímavo skučí okolo rozzúrených hláv svoju divú pesničku.

Musím rýchlo zmeniť plán! Plán „A“ sa nekoná. Postavím sa k mape národného parku na stene budovy a chladnokrvne uvažujem o pláne „B“. Vidím, že na ranč Santa Maria na pravom okraji mapy vedie cez les chodník znázornený sotva viditeľnou prerušovanou čiarou. Ranč je odľahlá usadlosť uprostred lesov v súčasnosti slúžiaca ako stanica horskej služby pre oblasť Santa Maria. Mrknem do mojej knihy, či tam nenájdem inšpiráciu a, veru, dozvedám sa, že tento ranč má svoju zaujímavosť. V minulosti ho vlastnil 36. prezident USA Lyndon B. Johnson. Z ranču vedie poľná cesta do Liberie, čo je výborné, nemusím sa vracať do Las Pailas. Chvíľu ešte mlčky uvažujem o pláne „B“, nechávam ho ešte v mysli minútu, dve dozrievať, a potom ho jednomyseľne schvaľujem, lebo je to dobrý a zrelý plán. Nič zrelšie si v tejto situácii neviem predstaviť. Túlam sa ešte chvíľu s Nemcami po lesných náučných chodníkoch v oblasti Las Pailas, okolo malej, čerstvej sopky na lúke a pozorujem bublajúce blato vo vriacom močiari. Pri mini sopke si stojac vedľa Nemcov zamrmlem pod nos, ale tak aby ma počuli: „Muy interesante.“

„Muy interesante“, opakujú Nemci a obaja sa široko usmejú. Vidno, že sú celkom spokojní. Sú to navidomoči skromní ľudia. Keď je cesta do krátera Rincón zakázaná, stačí im k spokojnosti aj táto mini sopka na lesnej čistinke. V porovnaní s kráterom Rincón je to síce iba detská hračka, ale nemeckým manželom sa i tak páči. Predsa len budú mať o čom rozprávať svojim priateľom, keď sa vrátia z cesty po Latinskej Amerike domov do Šlezvicka-Holštajnska.

Les plný jaguárov

Z oblasti Las Pailas na ranč Santa Maria vedie zarastený lesný chodník vhodný iba pre peších tulákov, motorizovaní tuláci sadajú do áut a idú naspäť do mesta Liberia tou istou zaprášenou cestou ako sem prišli. Odpútavam sa od stáda motorizovaných turistov a osamotený radostne vykračujem kostarickou džungľou. Mám pocit sebestačnosti, nepotrebujem motorové vozidlo, v batohu mám strechu nad hlavou – jednomiestny stan, mám jedlo, vodu a varič na tuhý lieh, na ktorom si môžem zohriať ovsenú kašu, uvariť čaj, kávu alebo aj chutnú zeleninovú polievku podľa vlastného receptu. Po polhodine pochodu džungľou zrazu stuhnem a ostražito hľadím do vetrom rozbúreného lesa, lebo sa tam čosi žlté mihne. Jaguár zmizne a ja kráčam ďalej. Opať sa mihne v lese čosi žlté. A opať! Les je plný jaguárov. Toľko strachu a vzrušenia som už dávno nezakúsil. Chvalabohu, rýchlo pochopím, že veľké mačky nie sú skutočné, sú to iba fantazmagórie, výplody mojej fantázie. Napokon si zmätene sadám na kmeň vyvráteného stromu a nalistujem si v mojej knihe informácie o šelme. Autor knihy píše, že jaguár je veľmi vzácna šelma. Za posledných 50 rokov sa šelme rapídne zhoršili životné podmienky a ak sa v budúcnosti nezlepšia, šelma vyhynie. Okrem toho loví hlavne na súmraku a na úsvite. Je nemožné zazrieť túto veľkú mačku počas bieleho dňa. Sediac na kmeni stromu dúfam, že táto informácia moju fantáziu účinne skrotí. Ďalej čítam v knihe ďaľšie poznatky o jaguárovi. Sú pre neho typické rýchlosť, elegancia a sila v čelustiach. Korisť sa nesnaží uštvať, opatrne ju sleduje a vo vhodnom momente na nič netušiacu obeť skokom zaútočí. Na korisť sa vrhá najradšej odzadu a v okamihu sa jej zahryzne do hlavy za ušami. Má v čelustiach takú silu, že lebku obete rozlúskne, zubami zasiahne mozog a obeť tak okamžite usmrtí. Je zarážajúce, že táto rýchla, desivo mocná, šarmantná a na priamy boj maximálne dobre pripravená šelma je na pokraji vyhynutia, zatiaľčo omnoho menej mocné – v porovnaní s jaguárom prakticky bezmocné – živočíchy ako ploštice, muchy, šváby, moskyty, ktoré by ľudia najradšej vykynožili, bez problémov a napriek veľkému úsiliu svojich kynožiteľov prosperujú. To je paradox! Sediac na kmeni vyvráteného stromu v kostarickej džungli sa obávam, že z tohto paradoxu môže po krátkej úvahe vyplynúť nemilé morálnofilozofické ponaučenie. No, ja sa tu, v kostarickej džungli, rozhodne nemienim sužovať filozofickými úvahami! Ľahko odolávam nutkaniu filozofovať, lebo si pohotovo vypomáham jednoduchou, presnou a odvážnou vetičkou „Nech nás Boh ochraňuje od filozofie!“, na ktorú som naďabil asi pred rokom, keď som s obrovským záujmom študoval, jednu za druhou, všetky knihy od spisovateľa Josého Saramaga, ktoré sa mi podarilo zohnať. A teraz už obrnený novými vedomosťami o mačkovitej šelme a posilnený silou slov zo Saramagovho citátu, odhodlane vstávam a spokojne pokračujem v pochode džungľou.

Už ma netrápia ani fantazmagórie, ani filozofia.

Rincón de la Vieja, Kostarika

Na ranči Santa Maria

Na ranči stanujú dvaja ľudia z Aljašky. Nikto okrem nich tam nie je. Hovoria, že do Kostariky prišli prezimovať. Pobehujú s ďalekohľadmi okolo ranča a hľadia vysoko do korún stromov a do húštiny. Zatiaľčo sa snažia v korunách stromov zazrieť niečo zaujímavé, skupinka šikovných opíc nenápadne zlezie z korún do ich stanu a veselo kradnú chlieb, sucháre, keksy, všetko zaujímavé, čo sa dá zožrať. Muž a žena z Aljašky ma dôrazne varujú pred týmito votrelcami.

„A čo jaguár? Toho sa nebojíte?“

„Jaguár!?,“zvolá muž, „tomu by som dal hoci aj všetky potraviny, len aby som ho mohol na chvíľu zazrieť.“ Žena súhlasne pokyvuje hlavou naznačujúc, že jej názor na jaguára je absolútne totožný. Mužovi i žene sa počas rozhovoru niekoľkokrát vzrušene zaiskrí v očiach.

Po utáborení sa zoznamujem s okolím. Na sviežej zelenej lúke pri budove ranča rastú divé pomarančovníky obsypané množstvom zlatých plodov. Pomaranče sú malé, ale je ich veľa a majú nádhernú farbu. Jeden si olúpem a zahryznem do šťavnatej dužiny. Vzápätí prudko pľujem a prskám, lebo šťava je nehorázne horká a kyslá. Aljaščania ma vidia a smejú sa. Oni už majú totiž toto gurmánske sklamanie za sebou. Muž z Aljašky je napohľad dobráčisko a hneď mi aj priskakuje na pomoc. No horkosti v ústach sa musím zbaviť sám. Mužovi je ľúto, že ma nevaroval aj pred touto prírodnou pascou.

Chodím okolo budovy ranča, cez špáry v zatvorených okeniciach sa snažím zazrieť zariadenie tmavých miestností. Predstavujem si dnu aj bývalého majiteľa prezidenta Johnsona. Spomeniem si aj na známu fotografiu ako na palube Air Force One skladá po atentáte v Dallase pezidentskú prísahu. Pamätám si z fotografie, že to bol vysoký, mohutný a mocný chlap. Vieme, že to nemal tento prezident ľahké. Najprv atentát, potom nešťastná vojna vo Vietname. A neustály strach z rozpínavosti svetového komunizmu.“Ak im ustúpime vo Vietname, zajtra sú v Honolulu a o týždeň ich máme v uliciach San Francisca“, hovorieval. Určite na sklonku svojho života spísal svoje pamäti, tak ako všetci prezidenti. V tejto chvíli sa mi zazdá, že ranč by bol ideálny spisovateľský brloh pre niekoho, kto sa snaží napísať niečo dôležité a rozsiahle ako sú pamäti prezidenta. Pravdepodobne však prezident na penzii už tento ranč nevlastnil, ale moje predstavy sa nedajú celkom zahatať pravdepodobnosťou, a tak si ešte chvíľku predstavujem ako mohutný exprezident sedí pri stolíku, fajčí a píše. Predstavujem si, že exprezident je usilovné ranné vtáča – vstáva ešte pred úsvitom a píše pri blikotajúcom svetle petrolejky. Snaží sa vybrať z pamäti aspoň tie najdôležitejšie myšlienky a s nesmiernym sústredením a odriekaním tento zlomok spomienok premieňa na slová. Na ranči je ticho, nič spisovateľa neruší v strastiplnej práci zachytávať valiace sa neusporiadané myšlienky a disciplinovane ich premieňať na slová a vety.

Ráno vstávajú ľudia z Aljašky a venujú sa svojej obľúbenej činnosti – zakrádajú sa po okolí, ticho našľapujú, aby nerušili divú zver. Potraviny už majú sofistikovane zamaskované a prikryté skalami, i keď väčšina z toho, čo sa dalo ukradnúť už je ukradnuté a asi aj skonzumované. Aljaščania tajne dúfajú, že sa im podarí zazrieť jaguára. Plánujú tu na ranči pobudnúť ešte týždeň, potom sa presťahujú do iného národného parku, hovoria, že je to kdesi pri hraniciach s Panamou. Ja toľko času zďaleka nemám, ešte dnes, dúfam, dorazím peši do Liberie. Predpoludním vykročím na zaprášenú cestu a pomaly postupujem do mesta. Les onedlho končí, napravo i naľavo občas vidno strechy farmárskych budov vyčnievajúce z húštiny, dole v kotline sa hemží mesto, napravo nad poliami je kráter Rincón de la Vieja zavalený ťažkým bielym mrakom. Zrazu za mnou zaručí zvuk motora a auto pri mne zastaví. Farmár palcom ukáže, aby som naskočil na plošinku. Chce ma do mesta odviezť. Svižne naskakujem a po chvíľke trmácania, sediac na ťažných lanách, medzi debňami naplnenými poľnohospodárskymi plodinami, už aj vyskakujem na rušnej ulici v meste. Ubytujem sa v hotelíku La Siesta. V izbe je klimatizácia, posteľ je veľká a pevná – bude sa na nej dobre spať – na patiu, ani nie dva metre od dverí mojej izbietky je bazén. Tento luxus si určite zaslúžim a viem ako ho vychutnať, ale musím dbať na to, aby som si na luxus príliš nezvykol, lebo neskôr môže byť návrat z kráľovskej postele na asketickú karimatku v malom stane v lese s jaguármi sprevádzaný nežiadúcou úzkosťou. Obavy z budúceho nepohodlia a potenciálnych úzkostí ma dlho netrápia. Nie sú to skutočné obavy, je to iba bezvýznamná a postranná myšlienka. Postrannú myšlienku hravo zapudím a začnem sa naplno venovať radovánkam. Zaplávam si v bazéne a vyrážam na večerné ulice, kde je čulý ruch. Mám veľký hlad a smäd. Nechám hlad a smäd ešte chvíľu rásť, a na hlavnej ulici si vyberám útulnú reštauráciu. Idem si vyhodiť z kopýtka. Mám zálusk na jedlo zvané casado, čo je podľa mojej knihy o Kostarike národné jedlo, ktoré pozostáva z troch alebo štyroch druhov mäsa, ryže s čiernou fazuľou, dusenej i čerstvej zeleniny, pečených banánov i iných druhov ovocia. Keď to zjem, objednám si ešte čosi iné – uvidíme čo tam budú mať. A pred jedlom casado si asi mrsknem na úvod 50 gramov tequily, ak nie viac, a objednám si hneď dve pivá. Po jedle sa rozhodnem, čo urobím ďalej.