aug 22

Ruský uhol pohľadu

pridal v Petrohrad, Rusko

Tak sme sa konečne vybrali s Mariankou do Ruska. Kamarátka Stanka má cestovku zameranú na Rusko a  vybavila nám víza. To je jediná služba, čo sme potrebovali, pretože zvykneme cestovať individuálne. Okrem toho vybaviť si víza do Ruska by si vyžadovalo nemalé úsilie. Museli by sme k žiadosti doložiť potvrdenie o cestovnom poistení a nielen rezerváciu z hotela, ale aj potvrdenie z hotela s pečiatkou, že tam budeme bývať. A to si dá hotel zaplatiť. Tým by sme sa ukrátili o možnosť rezervácie na poslednú chvíľu a významnú zľavu.

Sovietsky zväz – náš vzor! So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak! O Rusku sme počúvali hotové legendy od ľudí, čo sem cestovali za komančov. Môj strýko bol vedúci v podniku, čo v 70-tych rokoch minulého storočia montoval na Urale výrobnú linku na plechy. Býval v dedine s 80 tisíc obyvateľmi, kde bol jediný obchod. Sortiment bol obmedzený – kyslé uhorky v 5-litrových pohároch, chlieb a vodka každý deň, raz za týždeň mlieko, jedenkrát za mesiac vajcia a to bolo všetko. Keď sa po čase spriatelil s miestnymi a pozvali ho na narodeninovú oslavu, na stole bolo všetko, vrátane čerstvých paradajok a exotického ovocia v zime, kaviáru a šampanského. Bol tu všetkého nedostatok, ale čierny trh fungoval dokonale.

Marianka mala na fakulte kamarátky ruštinárky, čo povinne chodili stážovať na celý semester do Ruska na rôzne univerzity. V Rusku ešte začiatkom 80-tych rokoch nepoznali toaletný papier ani menštruačné vložky. V Moskve bol dobrý súdruh veľvyslanec, čo študentkám nosil toaleťák a vložky z diplomatického obchodu. V Petrohrade také možnosti neboli, ale študentky sa vynašli. Kúpili si v obchode jemnú látku za 3 kopejky bežný meter, k tomu veľké nožnice a rozstrihali látku na úhľadné obdĺzniky, tie potom jednorazovo používali na úplne iný účel ako boli pôvodne určené.

Konzultant mojej diplomovky, čo mal vo veľkom podniku na starosti informačný systém, bol vyslaný do Ruska na mesačnú služobnú cestu. Po návrate zhrozene zvolal: „Preboha, komu oni chcú byť vzorom?“.

Smiešni boli ruskí turisti, ktorí k nám náhodou zablúdili. Nemyslím tých v železných maringotkách, čo k nám prišli ako okupanti dvakrát, v rokoch 1945 a 1968. Tí vzbudzovali hrôzu a vraždili. Mám na mysli Ivanov v teplákoch napodobeniny adidas (čím viac pruhov, tým viac adidas), hnedých poltopánkach a v zelenom alebo fialovom saku, čo sa vyvalili z moskovského rýchlika a všetkému sa čudovali.

Krátka cesta autobusom z letiska Pulkovo do Petrohradu vedie po slušnej širokej ceste. Vyrušuje ma len nápis na veľkom pamätníku obetiam 2. svetovej vojny 1941 – 1945. Drvivá väčšina ruského národa si myslí, že vojna začala až vstupom Hitlera do Sovietskeho zväzu, čo nazývajú Veľká vlastenecká vojna. Vôbec nepremýšľajú nad obdobím pred rokom 1941. Keby im niekto povedal pravdu, musel by priznať, že ich ospevovaný Stalin sa kamarátil s Hitlerom a títo dvaja priatelia na základe priateľskej písomnej dohody zákerne napadli Poľsko, Hitler zo západu a Stalin z východu. Rusi by sa nemali sťažovať, že táto agresia sa im vrátila aj s úrokmi.

Pred Zimným palácom, Petrohrad, Rusko

Pred Zimným palácom, Petrohrad, Rusko

Do Petrohradu sme sa vybrali za pamiatkami a umením, ale od prvých minút sme konfrontovaní s akýmsi alternatívnym vnímaním reality, čo napríklad v televíznych diskusiách vtipne nazývajú „iný uhol pohľadu“, po rusky точка зрения (tóčka zrénia). Hádajú sa o tom, či sa majú lepšie Ukrajinci alebo Rusi, čo už vo svojej podstate je nezmyselná téma a keď je niekto z „ruskej“ strany prichytený, že tára vyslovené bludy, obhajuje sa, že predsa aj on má právo mať svoj uhol pohľadu.

V jednom kuse vytvárajú obraz nepriateľa, niekedy je to naozaj nechutné. Nedávno sa pri Janove v Taliansku zrútil most a bolo veľa obetí na ľudských životoch, túto tragédiu hneď začali prekrúcať a hľadať vinníka v zlej Európskej únii. Používali výrazy ako imperialisti a kapitalisti. Vzápätí dostala redaktorka správu, že sa zrútil v Rusku kdesi na Sibíri most, okamžite ju vypli a prerušili vysielanie o tejto téme. Najviac však majú v zuboch USA. Sú schopní vysielať hodinovú reláciu o zbraniach americkej armády, v ktorej detailne spochybňujú ich kvalitu.

V inom propagandistickom filme robia anketu medzi Američanmi na uliciach amerických miest a na ľuďoch vidno, že Rusi sú im ukradnutí. Naopak títo vymývači mozgov stále niečo riešia proti Amerike. Čudujem sa, že niekto pozerá ruskú televíziu, keď tam dávajú také sprostosti. A pritom ide o hlavný štátny kanál Rosija 1.

Propagandistická mašinéria si dáva veľmi záležať aj na budovaní kultu osobnosti súčasného cára Putina. Vladimír Vladimírovič hrá hokej. Čo na tom záleží, že sa vôbec nevie korčuľovať? Vidíme ho do pol pása nahého jazdiť na koni, má prirobené svaly. Bije sa s medveďom, má pri sebe leoparda ako domáceho maznáčika. Putin sa potápa a pod vodou nájde vzácnu amforu, je vyobrazený na matrioškách, darčekových tričkách a iných predmetoch, vydali kalendár s jeho podobizňou na titulnej strane. Hotový Chuck Norris! Vzývanie silného vodcu je v ruskej spoločnosti hlboko zakorenené.

Stále riešia, že sú najväčší, najmúdrejší a najúspešnejší a všetci ostatní im neprajú a robia to všetko zle. Ide o budovanie akéhosi kolektívneho vedomia ako keby sa pripravovali na vojnu. Debatujeme s niektorými miestnymi obyvateľmi. V roku 1968 k nám vraj prišli urobiť poriadok. Mnohí však ani netušia, že nás napadli. Pred chvíľou dávali v TV príspevok k 50. výročiu okupácie Československa, čo na záver označili ako ich „ďalšie víťazstvo nad fašizmom“.

Rozprávame sa s Mariankou, či sú takí zakomplexovaní alebo naopak prehnane sebavedomí, že tak tárajú. Pritom sa majú podstatne lepšie ako za totality. Obchody sú plné tovaru, služby normálne fungujú v konkurenčnom prostredí a každému logicky uvažujúcemu človeku musí byť jasné, že to bola neviditeľná ruka trhu, čiže nenávidený kapitalizmus, čo im zabezpečil prosperitu, nie vodca alebo hlúpe a nebezpečné propagandistické reči.

Rembrandt, Danae, Ermitáž

Rembrandt, Danae, Ermitáž

Mesto Petrohrad je čisté, udržiavané, cítime sa tu bezpečne. Ľudia sú milí a nápomocní. Všetko tu funguje, aj keď niektoré služby sú ešte poznačené neprofesionalitou personálu. Hlavne na Nevskom prospekte si musíte dávať pozor, aby vás neoklamali. Predavačka si vypýta za jeden kopček zmrzliny v prepočte 5 eur a keď ju prekuknete, nahnevane zazerá. Namiesto 2 káv nám naúčtovali 3 kávy a keď sme to reklamovali, čašník povedal, že vyrábam psycho a začal ma skúšať, koľko mi má vrátiť peňazí. Okrem reštaurácií tu majú hustú sieť samoobslužných bufetov, kde sa dá chutne a lacno najesť.

Verejná doprava v Petrohrade a okolí funguje dokonale. Všetko majú označené rusko – anglicky. Chcete cestovať autobusom? Nemusíte mať stres, kde si kúpite lístok. V každom autobuse je sprievodkyňa, ktorá Vás príde zinkasovať a ešte vám aj poradí a upozorní, kde máte vystúpiť. Samozrejme, môžete si kúpiť aj elektronickú kartu, ale vždy máte možnosť platiť v hotovosti v autobuse. Železničné stanice a niektoré stanice metra v Petrohrade sú samé o sebe krásne historické pamiatky. Na železničnej stanici je celá potrebná infraštruktúra porovnateľná trebárs so stanicami vo Francúzsku. Verejná doprava je lacná, zrejme dotovaná.

Rusi majú ohromné kultúrne dedičstvo. Myslím, že nikto súdny nepochybuje o úžasných básnikoch, spisovateľoch, hudobných skladateľoch, maliaroch a interpretačných umelcoch. Sankt Peterburg začal budovať cár Peter I. (Peter Veľký) a spolu so svojimi následníkmi vytvorili úžasné mesto. Pozývali si k tomu talianskych majstrov a francúzskych architektov. Keď sa plavíte po rieke Neve a priľahlých riečkach a kanáloch medzi palácmi, naozaj to miestami pripomína Benátky, hoci len vzdialene. Petrohrad netreba s ničím porovnávať, lebo je jedinečný.

Je tu Ermitáž, jedna z najvýznamnejších galérií na svete, ktorú založila v 18. storočí Katarína II. Cieľavedomo, veľkoryso a s vášňou získavala obrazy a celé zbierky výtvarných diel najvýznamnejších európskych majstrov. Myslím, že nikde na svete nemajú toľko obrazov od Rembrandta ako tu. Hlavná budova Ermitáže je Zimný palác na Palácovom námestí.

Kúsok odtiaľ je Michailovský palác, kde sídli Ruské múzeum, galéria zameraná viac na domácich majstrov. Hneď vedľa je Národopisné múzeum, ktoré je o 2 triedy lepšie ako čokoľvek u nás a len o triedu slabšie ako múzeá v Škandinávii alebo v USA. Debatujeme s tetou, čo dozerá na návštevníkov. Vysvetľuje nám niektoré dedinské zvyky pri pravoslávnych sviatkoch. Keď sa dozvie, že sme zo Slovenska, povie: „Bratia.“ a ja odrazu onemiem, lebo sa zamýšľam nad významom toho slova. Z ich uhla pohľadu to znamená, že nás prišli zachrániť a pani to myslí naozaj úprimne, my to chápeme ako nepriateľský akt vojenskej agresie. Dokonalý doublethink. Produkt Ministerstva pravdy.

Takto si Petrohrad užívame.

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené