Siem Reap – temná história a žobraví mnísi

5.1.2019

Keď sme sa rozhodovali o spôsobe dopravy do Kambodže, radil som sa s niektorými skúsenými cestovateľmi. Jeden z nich mi opisoval cestu autobusom z Bangkoku, vraj uvidíme kus krajiny a najmenej 4 hodiny budeme čakať na thajsko – kambodžskej hranici. Tak na toto som už starý. Našiel som výhodné letenky z Bangkoku do Siem Reap spoločnosťou Bangkok Airways. Príjemný ranný let trvá len hodinu, pritom nejde o nízkonákladovú leteckú spoločnosť, ale normálnu pravidelnú linku, dostanete aj slušné raňajky. Letisko v Siem Reap vyzerá štýlovo, letištné budovy nie sú oceľovo – sklené škatule ako inde, majú šikmé červené strechy a vyzerajú ako kláštor alebo škola. Vstúpime na územie Kambodže, kde nás už očakáva šofér s tabuľkou s mojím menom, ktorého poslal hotel. Transfer z letiska ponúkli ako službu zadarmo.

V Kambodži sa jazdí po pravej strane ako u nás, na rozdiel od Thajska. Ich národnou peňažnou menou je Kambodžský Riel, v praxi používaná mena číslo 1 je však americký dolár. Keď platíte kdekoľvek – v potravinách, v múzeu alebo v reštaurácii, ceny sú v dolároch. Máme vo zvyku všade na svete vymeniť si v zmenárni čo najskôr naše eurá alebo doláre za miestnu menu, obyčajne je to výhodnejšie ako platiť dolármi. Tu je to však čudné. Za 1 dolár dostaneme 4 100 rielov, keď však mám zaplatiť 1 dolár za pivo a poviem, že chcem platiť v rieloch, stojí ma to len 4 000 rielov, čiže zarobím. Keď však v hoteli chcem platiť za nejakú službu v rieloch, oni mi „predajú“ doláre v kurze 4 200 rielov za dolár, preto v tomto prípade sa mi oplatí platiť v dolároch. To je paradox.

Mnísi v kláštore Wat Thmei, Siem Reap, Kambodža

Mnísi v kláštore Wat Thmei, Siem Reap, Kambodža

Kambodža má bohatú históriu, vychádzajúcu z úžasnej kmérskej tradície. Kmérska civilizácia vytvorila úžasné pamiatky ako Anghor Wat, čo je aj hlavným cieľom našej návštevy. Ubytujeme sa v štýlovom hoteli Royal Crown Hotel & Spa v centre mesta. Má 5 hviezd, ale je úplne iný ako hotely u nás v Európe. Vyjadrením luxusu sú interiérové prvky z tíkového dreva – nábytok, dvere, rámy okien, rohové profily medzi stropom a obvodovými stenami. Personál je skvelý a majú tu kúsok od recepcie masážny salón. Propagujú kmérsku masáž, ale keď sa opýtam, aký rozdiel je medzi kmérskou a thajskou masážou, povedia, že je to takmer rovnaké. V skutočnosti je to najlepšia masáž, akú som kedy podstúpil. Tie ženy majú zlaté ruky a tak si to zopakujeme aj na druhý deň.

Na recepcii hotela počujeme odrazu slovenčinu. Traja mladí ľudia z Bratislavy práve pricestovali z thajského ostrova Kho Samui a doslova ušli pred tropickou búrkou Pabuk, čo začala vyčínať v južnom Thajsku. O pár dní sa chystáme na Phuket, tak dúfame, že dovtedy všetko prehrmí.

Radíme sa o spôsobe dopravy po meste, ktoré je síce nie veľké, ale trochu rozťahané, nejde o veľkomesto s vysokými budovami. Na recepcii nám zariadia tuktuk, iná možnosť prepravy po meste vraj nie je, ale nie je tuktuk ako tuktuk. Tento je špeciálny, má pohodlné tapacírované sedadlá so sloníkovým zlatým vzorom, nie drevené tvrdé lavice.

Odvezieme sa k Múzeu vojny, ktoré je venované najtemnejšej nedávnej histórii, kedy maoistický režim Červených Kmérov v priebehu 4 rokov v 70-tych rokoch minulého storočia dokázal vyvraždiť takmer 3 milióny vlastných občanov. Zabili všetkých vzdelaných ľudí, potom všetkých, čo vedeli čítať a písať a nakoniec vraj stačilo, že niekto nosil okuliare, už ho považovali za vzdelaného a mučili ho a zabili. Zrušili peniaze a všetkých ľudí násilne vysťahovali z miest a vyhnali ich na vidiek, kde mali pracovať na poli ako otroci. Deti odoberali rodičom a vychovávali ich v táboroch. Bola to tzv. kultúrna revolúcia pod taktovkou diktátora Pol Pota. Zanechali po sebe zamínovanú krajinu s miliónmi nášľapných mín, ktoré zmrzačili alebo zabili ďalšie tisíce ľudí.

Starý trh, Siem Reap, Kambodža

Prechádzame sa po areáli múzea, plného sovietskych zbraní. Vidíme nástenky s informáciami o zverstvách a s fotografiami ľudí s chýbajúcimi končatinami, ktoré im museli amputovať po výbuchu míny. Do záchrany Kambodže a odmínovania krajiny sa vložili svetové celebrity. Princezná Diana váhou svojej osobnosti a vplyvu získala veľa peňazí a pozornosti v prospech tohoto ťažko skúšaného ľudu. Angelina Jolie si dokonca adoptovala dve siroty.

Chceme ísť do národného múzea. Tuktukári a taxikári tu majú také čudné praktiky, že namiesto toho, aby nás odviezli priamo do múzea, najskôr si urobíme zastávku v cestovnej agentúre, ktorá predáva vstupenky, z čoho má zrejme šofér províziu. Vstupné je v astronomickej výške ako do Louvru. Potom nás tuktuk zavezie ku vchodu do múzea. Chcú od nás pasy, máme si sňať čiapky, nesmieme fotografovať ani filmovať a máme všetky veci odovzdať do úschovne. Tak toto nás naozaj vytočí a odrazu sa cítime ako v sprostom Nemecku – samé hlúpe pravidlá. Urobíme prvýkrát v živote niečo, čo je možno radikálne a na prvý pohľad ide o známku neprispôsobivosti. Hovoríme si, že sa buzerovať nenecháme a otáčame sa na päte. Tuktukár nás neochotne zavezie späť do agentúry a predavačka v agentúre nám neochotne vráti peniaze.

Vraciame sa do centra do botanickej záhrady, akéhosi parku, v ktorom je zaujímavá malá pagoda a najmä to, čo sa tam odohráva. Vonku je samozvaný strážca topánok, ktorý žobre peniaze akože za to, že dá pozor, hrá živá muzika a vo vnútri sa pácha svadba. Marianka vraví, že mladomanželia sa k sebe nesprávajú až tak ako sme zvyknutí u nás. Ako keby boli cudzí, možno ide o svadbu z rozumu. Zopár ľudí zapaľuje vonné tyčinky a modlia sa k Budhovi.

Prichádzame k chrámu a kláštoru Wat Thmei. Dáme si kokosovú prestávku. V severnej Kambodži predávajú väčšie kokosové orechy ako v Thajsku, ale nie sú až také chutné a sladké. Je nesmierne teplo a vysoká vlhkosť vzduchu, sme radi, keď sa môžeme schovať do tieňa.

Pred chrámom je malý pomník (stúpa), v ktorej sú za sklom priestory odspodu až po vrch naplnené lebkami obetí neľudského režimu Červených Kmérov. Vo vnútri chrámu a okolo neho sa len tak potulujú mladí žobraví mnísi. Očividne sa nudia a mnohí sa hrajú s mobilmi. Nuž, to tu nikto pred takými 20 rokmi zrejme nevidel.

Prejdeme sa po kláštornej ulici a snažíme sa opatrne nazrieť do príbytkov, všade je kopa odpadkov, neporiadok a smrad. Skontrolujeme záchod, no niečo strašné. V jednom kúte je pamätná miestnosť, malá obrazáreň, kde sú na obrazoch hororové, bohužiaľ určite realistické výjavy z oných strašných rokov teroru. ľudí mučili, dusili natiahnutím igelitového vrecka na hlavu a vraždili roľníckymi nástrojmi. Žiadne písomnosti, fotografie ani filmové záznamy sa pochopiteľne nezachovali, preto vznikli tieto obrazy na základe osobných svedectiev preživších, myslí si Marianka.

Presunieme sa k neďalekému Pamätníku vietnamsko – kambodžskej vojny. Koniec teroru červených Kmérov urobila až vietnamská invázia, čo bolo v podstate pre ľud oslobodením. Sú tu zoznamy obetí a symboly hinduistických božstiev.

Kúsok od nášho hotela je Starý trh a trochu ďalej aj Nočný trh, akási ulica, kde sú najmä všetky bufety, krčmy a reštaurácie. Ceny za jedlo sú prekvapujúco vysoké, dokonca vyššie ako v Thajsku, len pivo je lacné, stojí pol dolára alebo 1 dolár. Aj ceny v obchode s potravinami sú pomerne vysoké. Je to asi tým, že sme v turisticky najnavštevovanejšej časti krajiny. Tuktukom sa kamkoľvek dostanete za cenu od 1 dolára. Pýtame sa niektorých ľudí, odkiaľ pochádzajú. Sú väčšinou z vidieka, niektorí sem dochádzajú za prácou až zo vzdialenosti viac ako 200 km a z toho živia veľkú rodinu.

Starý trh je exotika ako vystrihnutá z filmu. Niečo podobné sme videli pred pár dňami v Bangkoku, ale tu je to akési iné. Ľudia sú nervózni a niekedy nepríjemní, keď vidia, že si nechceme nič kúpiť. Nevieme, čo sa dá od nich čakať, ked ich bezprostrední predkovia – rodičia a starí rodičia zažili oné zverstvá, buď boli mučení a zavraždení alebo tieto činy naopak páchali na druhých. Radšej nad tým veľmi nerozmýšľame. Na tretí pokus si nájdeme našu reštauráciu kúsok od hotela, kde varia dobre a ceny sú prijateľné.

Podobne ako v Thajsku je pred každým príbytkom a obchodíkom malý oltár, ktorý má ochrániť domácnosť a biznis pred všetkým zlým. Sú tu symbolické vonné tyčinky, nejaký nápoj a niečo pod zub. Takýto oltár vidíme aj s supermarkete medzi regálom s čistiacimi prostriedkami a regálom s cukrovinkami. 

Je tu veľa pamätihodností, ale limituje nás obrovská horúčava a vysoká vlhkosť vzduchu, za týchto podmienok sa človeku nechce behať po vonku a najradšej by skočil do bazéna alebo zaliezol do klimatizovanej miestnosti. Chceme upriamiť našu pozornosť najmä na kmérske fantastické kultúrne dedičstvo Angkor Wat, ale o tom až nabudúce.

Smelý Zajko, autor článku
Smelý Zajko

Cieľom je osvietenie. Prostriedkom je permanentná cesta okolo sveta.

Zobraziť články >