jan 01

Silvester v Ayutthaya

pridal v Thajsko

Ráno 31.12.2018 si dáme v našom hoteli W22 kvalitné raňajky a poberieme sa peši na železničnú stanicu Hua Lamhong, aby sme stihli vlak s odchodom o 8:40. Lístky sme si kúpili včera po ceste domov z výletu na plávajúci trh v Damnoen Saduak. Spiatočný lístok nemáme, ten si máme kúpiť až v cieľovej stanici v Ayutthaya. Sedíme pri okienku, pozeráme na okolitú krajinu. Kým sme ešte v Bangkoku, vidíme typický kontrast medzi luxusom a chudobou. Bohaté kondomínium porovnateľné s akýmkoľvek podobným bytovým komplexom v Európe alebo v USA a odrazu hneď v susedstve špinavé chatrče zhlobené z dreva, plechových dielcov a s elektrickými drôtmi naťahanými nadivoko a zrejme nelegálne z verejného stĺpu. Obrázky také typické pre krajiny tretieho sveta. Občas je za oknom väčšia slumová osada a potom opäť luxusná štvrť s modernou infraštruktúrou. Je zaujímavé, že pred skromnými príbytkami je väčšinou zaparkované slušné auto.

Filozofujeme s Mariankou o tom, aké to musí byť žiť tu natrvalo. Aj keď má človek vzdelanie a slušné zamestnanie, napr. robí manažéra v banke, nemôže byť predsa šťastný v zlatej klietke. Aj keď býva v novučičkom stráženom bytovom dome a jeho deti chodia do dobrej súkromnej školy, musí sa denne konfrontovať s realitou chudoby hneď za jeho domom alebo na ulici, či po ceste do práce. Ak sú ľudia, čo mu poskytujú služby, chudobní a trebárs s nízkym hygienickým štandardom, rozhodne mu to musí nepríjemne ovplyvňovať život. Rozdiely v životnej úrovni medzi ľuďmi v krajinách tretieho sveta sú priepastné a ešte dlho také budú.

Míňame letisko Don Mueang a obraz krajiny občas doplní nejaká továreň. Po poldruha hodine vystúpime a hneď nás odchytí mladý šofér zeleného tuktuku a navrhne nám 4-hodinovú prehliadku historických pamiatok za 1 200 bátov. Je to dobrá voľba, pretože mesto je dosť rozťahané a slniečko pekne pripeká. Vozildlo je akési podmierečné, musím mať riadne sklonenú hlavu a asi 8-krát sa tresnem o hornú kovovú konštrukciu, a to pri každej nerovnosti terénu. Pritom nemôžem povedať, žeby vodič jazdil bezohľadne. Jednoducho občasným úderom do hlavy nie je možné zabrániť. Tuktukár nám oznamuje dobrú správu, dnes je voľný vstup do všetkých pamiatok, lebo je sviatok konca roka.

Historické mesto Ayutthaya, založené v roku 1350, bolo druhým hlavným mestom Siamského kráľovstva. Rozkvitalo od 14. do 18. storočia, počas tohto obdobia sa stalo jednou z najväčších a najviac kozmopolitných mestských oblastí sveta a centrom celosvetovej diplomacie a obchodu. Ayutthaya bola strategicky umiestnená na ostrove obklopenom troma riekami spájajúcimi mesto s morom. Táto lokalita bola zvolená nad prílivovou medzerou Siamského zálivu, ktorá existovala v tom čase, čím bránila útoku na mesto od námorných vojnových lodí iných krajín. Táto výnimočná poloha tiež pomohla ochrániť mesto pred sezónnymi záplavami.

Mesto bolo napadnuté a zbúrané barmskou armádou v roku 1767. Barmčania spálili mesto až do tla a prinútili obyvateľov opustiť ho. Mesto nebolo nikdy prestavané na rovnakom mieste a dnes je známe ako rozsiahla archeologická oblasť.

Náš tuktukár nás zavedie do prvej lokality Wat Yai Chaimongkhon a odporučí nám dĺžku prehliadky 30 minúť. Ide o kláštor, ktorý dal postaviť kráľ U-thong v roku 1357. Je to tu preplnené ľuďmi. Všetky sochy sediacich budhov sú slávnostne ozdobené oranžovým súknom. Kláštoru dominuje obrovská pagoda, pred jej pričelím sú výrazné dve veľké sochy sediaceho Budhu. Pagoda je obklopená nízkym múrikom, lemovaným nepretržitým radom menších sediacich Budhov.

Wat Yai Chaimongkhon, Ayuthaya, Thajsko

Wat Yai Chaimongkhon, Ayuthaya, Thajsko

Mesto bolo ideálne situované v strede Siamského zálivu, rovnako vzdialené od Indie ako od Číny a bolo dobre chránené pred arabskými a európskymi mocnosťami, ktoré rozšírili svoj vplyv v regióne, dokonca aj keď Ayutthaya sama konsolidovala a rozšírila svoje vlastné mocenské záujmy a vyplnila vákuum zanechané pádom Angkoru. V dôsledku toho sa Ayutthaya stala centrom ekonomiky a obchodu na regionálnej aj globálnej úrovni a dôležitým spojovacím bodom medzi Východom a Západom. Kráľovský dvor v Ayutthaya vymenoval veľvyslancov do celého sveta vrátane francúzskeho dvora vo Versailles a Mughal v Dillí, ako aj cisárskych dvorov Japonska a Číny. Cudzinci slúžili ako vládni zamestnanci, a tiež žili v meste ako súkromné osoby. V dolnej časti kráľovského paláca Ayutthaya boli enklávy zahraničných obchodníkov a misionárov, každá budova v ich vlastnom architektonickom štýle. Cudzích vplyvov bolo v meste veľa a môžu byť stále viditeľné v súčasnom umení a v architektonických ruinách.

Presunieme sa k Wat Phra Mahathat, jednému z najvýznamnejších chrámov z obdobia kráľovstva v Ayutthaya. Nachádzajú sa tu aj údajné relikvie z Budhovho tela. Vidíme pozostatky dôležitých starých budov, ako sú osemhranné pagody, kráľovská sieň, menšie chrámy, nástenné maľby pod stromom Bodhi a slávna pieskovcová hlava Budhu v štýle Ayutthaya zasadená do koreňa stromu.

Výtvarná umelecká škola Ayutthaya preukazuje vynaliezavosť a tvorivosť civilizácie Ayutthaya, ako aj schopnosť asimilovať množstvo cudzích vplyvov. Veľké paláce a budhistické kláštory postavené v hlavnom meste, napríklad vo Wat Mahathat a Wat Phra Si Sanphet, svedčia o ekonomickej vitalite a technologickej zdatnosti svojich staviteľov, ako aj o význame intelektuálnej tradície, ktorú tvoria.

Je čoraz väčšia horúčava, medzi ruinami sa nemáte veľmi kde schovať. Šoférovi tuktuku rozkážeme, aby zastal: „Coconut break!“ Hneď pochopí. Pred ďalším chrámom si dáme kokosový orech. V trópoch je dobrým zvykom každý deň vypiť šťavu a aj zjesť dužinu aspoň z jedného kokosu. Nás bledé tváre, nezvyknuté na vysokú vlhkosť vzduchu, to ochráni pred nadmernou stratou vitamínov a minerálov. Sú tam aj rôzne antioxidanty, čo bojujú proti infekciám. Okrem toho úžasne osvieži, rozhodne lepšie ako pivo. Piť čistú vodu nestačí, hoci je tiež dôležitá vo väčšom množstve ako u nás v strednej Európe.

Wat Phra Mahathat, Ayuthaya, Thajsko

Wat Phra Mahathat, Ayuthaya, Thajsko

Stretneme niekoľko vyparádených slonov, čo vozia turistov po uliciach a už vstupujeme veľkorysým  chodníkom do areálu Wat Phra Mongkol Bopit, prístup je lemovaný po oboch stranách dlhými radmi pripravených stolov, kde sa zrejme odohrá novoročná hostina. Ani sme netušili, že odchod starého a príchod nového roka tu berú rovnako vážne ako u nás. Chrám je domovom najväčšej bronzovej sochy sediaceho Budhu v Thajsku, ktorá meria na výšku 12,5 metra bez započítania výšky podstavca. Je zaujímavé, že od roku 1767, keď Barmčania vyplienili mesto, nemala socha strechu a stála (sedela?) pod holým nebom dlhých 200 rokov.

Až v polovici 50-tych rokov 20. storočia venoval mjanmarský ministerský predseda dotáciu na obnovenie chrámu v bývalej podobe, čo bolo dokončené v roku 1957. Okrem toho v roku 1922 pokryli obrieho sediaceho Budhu vrstvou zlata pri príležitosti 60-tych narodenín Jej veličenstva kráľovnej Sirikit.

Další chrám Wat Phra Sri Sanphet postavil kráľ Boromatrailokanat v roku 1448 a bol vyhlásený za jedno z najlepšie zachovaných v Ayutthaya. Veľké zobrazenie stojaceho Budhu, Phra Sri Sanphet, sa objaví, keď vstúpite do brány, ktorá bola pomenovaná podľa chrámu. Obraz s výškou 16 metrov a pokrytý vrstvou viac ako 300 libier zlata, bol zničený, keď Barmčania vyplienili mesto a spálili chrám do tla. Kráľ Ráma I. sem nainštaloval podstatné prvky obrazu v chedi, ktorý bol neskôr známy ako Wat Po. Dnes vidíte tri veľké chedi, ktoré obsahovali popol svojho staviteľa a jeho dvoch synov. Sú považované za modely pre chrám smaragdového Budhu v Bangkoku.

Názov chedi označuje v Thajsku niečo podobné ako v Indii stúpa, čiže jednoduchú motlitebňu, niekedy obsahujúcu relikvie.

Náš tuktuk a jeho šofér, Wat Yai Chaimongkhon, Ayuthaya, Thajsko

Náš tuktuk a jeho šofér, Wat Yai Chaimongkhon, Ayuthaya, Thajsko

Tepla máme už plné zuby, varíme sa vo vlastnej šťave a požiadame nášho tuktukára, aby nás odviezol do kvalitnej reštaurácie na obed.

Tak toto stojí zato. Rozkážeme si veľkú polievku s morskými potvorami, ktorej základom je, ako inak, kokosové mlieko, citrónová tráva, zázvor, všelijaké zelené listy a strašne dobré ďalšie ingrediencie. K tomu si dáme rybu a rezance s kuracinou, zapijeme to pivom Tiger. Vyjdeme do horúčavy a náš šofér nás ochotne odvezie na stanicu, pretože vyčlenený čas už vypršal. Ležiaceho budhu  vo Wat Lokaiasutharam si musíme nechať nabudúce.

Túlame sa ešte chvíľu okolo železničnej stanice, dáme si kávu v požičovni motoriek, kúpime si ovocie v miestnom Tescu a na stanici pozorujeme ľudí. Idem vyskúšať aj staničný záchod, no čo vám budem hovoriť. Marianka má na to jedno zaklínadlo: Keď nebudeš mať veľké očakávania, ani nebudeš veľmi sklamaný.

Na železničnej stanici v Ayutthaya sú 3 nástupištia. Veľkú čakáreň tvorí priestranstvo vonku, zastrešené na prvom peróne. Všade sú slušné lavice, na konci sú dve zóny s upozorňujúcimi tabuľkami: Miesto pre invalidovToto miesto ponúkni mníchovi. Jeden ustatý mních spí obďaleč na lavici. Keď ide vlak do Bangkoku výlučne s vozňami 3. triedy, ľudia sa pchajú ako sardinky. My si počkáme na ďalší, kde máme miestenky do 2. triedy, aj tak sú sedadlá nepohodlné a po dvoch hodinách trmácania vystúpime v Bangkoku.

Doma si pár hodín pospíme, zobudíme sa pred polnocou a vybehneme na strechu hotela, kde sa koná silvestrovský večierok. Ľudia sú pripití a majú dobrú náladu. My sme naopak svieži, prečkáme polnoc, vychutnáme si ohňostroje nad mestom, vypijeme malé čapované pivo značky Tiger a po chvíli sa poberieme prvýkrát v roku 2019 sa poriadne vyspať. Sníva sa mi o slonoch.

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené