jan 06

Slovenčina v londýnskom hoteli

pridal v Anglicko

Londýnska olympiáda mi priniesla mnoho nádherných športových zážitkov. Medzi tie nešportové zážitky určite prispela návšteva štvorhviezdičkového hotela …

Ráno bolo trošku iné, ako tie predchádzajúce. Nie, raňajky boli opäť kvalitné, trvali aj dlhšie, ako tie predtým. Toto ráno bolo iné v tom, že to bolo moje posledné olympijské ráno. Po raňajkách som si zbalil kufor a odložil ho na recepcii. Pri raňajkách som si vymyslel program s tým, že sa odveziem niekam do centra mesta a budem blúdiť uličkami Londýna. Tok mojich myšlienok mi prekazil Vlado s otázkou:

„Čo budeme robiť, veď máme do pol štvrtej čas?“

Vladovi sa zjavne môj nápad nepáčil s odôvodnením, že:

„Ja som si už v tomto meste svoje odpochodoval,“ – a navrhol iba malú prechádzku v okolí hotela.

Ja strážim strážnika v sandáloch a strážnik stráži mňa a ešte niekoho v úžasných bagančiach ...

Ja strážim strážnika v sandáloch a strážnik stráži mňa a ešte niekoho v úžasných bagančiach …

Ani neviem prečo, no súhlasil som. Nebol som síce rád, že ideme spolu. Ja najradšej chodím sám, idem kde chcem, zastavím sa, kde chcem a pozriem si, čo chcem. Jednoducho sa rád túlam sám a je mi jedno, či v rušnom meste alebo v našich tatranských dolinách. Asi po hodine bezduchého chodenia v okolí hotela Vlado dostal „geniálny“ nápad. Vlado prišiel na to, že „niekde v meste, v nejakom hoteli“ pracuje jeho neter a že teda už keď sme tu, poďme ju pozrieť. Namietal som:

„Však jej aspoň zavolaj, či je v práci, kde ju nájdeme a ako sa tam dostaneme?“

Vlado poslúchol, niekoľkokrát jej volal, no druhá strana nereagovala. Aj som sa, trošku škodoradostne, potešil. Tesne pred príchodom na hotel ma prekvapil:

„Idem za ňou … a ty poď so mnou.“

Kým som ja argumentoval a namietal, tak Vlado postavil do pozoru akéhosi Inda na recepcii a ten mu dal adresu hotela. Ja som bol „donútený“ podľa mapy nájsť spôsob, ako sa tam dostaneme. O pár minút sme sedeli v metre. Po jednom prestupe sme vystúpili do neuveriteľne rušnej ulice. Vytiahol som mapu a len čo som ju otvoril, už pred nami stála sympatická a „zdravo“ vyzerajúca a ešte neuveriteľne čierna, černoška. Vlado jej rýdzou slovenčinou vysvetlil, čo hľadáme. Adresu „hodila“ do navigácie a „vyplodila“ anglickú vetu asi v tom zmysle, že pôjdeme 200 m a na ľavej strane je hľadaný hotel. O pár minút sme stáli na recepcii hotela. Vlado, potužený predchádzajúcim úspechom, okamžite vyštartoval na recepčnú:

„Dobrý deň. Ja som zo Slovenska a hľadám Janku, ktorá tu u vás pracuje na recepcii. Je z Nitry, je to moja rodina, je to moja neter. Neviem sa jej dovolať, neberie mi telefón, tak som prišiel osobne. Chcel by som sa s ňou stretnúť. Je v práci? Môžeš mi ju zavolať?“

Ja som sa pozeral chvíľu na Vlada, chvíľu na milú, mladú recepčnú. Tá akoby skamenela, oči vyvalené, ani sa nepohla, ba ako sa hovorí, ani brvou nemykla. Konečne nepočula angličtinu, nemčinu, či francúzštinu, či iný svetový jazyk, ale našu ľúbozvučnú slovenčinu. Ihneď som si spomenul na baču kdesi na zamagurských lúkach, ku ktorému prišli na salaš zahraniční hostia a veru nebolo im nič platné, že vedeli svetové jazyky, keď sa s bačom aj tak nedohovorili. Potom tá milá recepčná niečo povedala asi v tom zmysle, že ničomu nerozumie.

„Však ti hovorím, že hľadám Janku, čo ju nepoznáš?“

Vlado tak naliehal, že ja som zauvažoval, či vôbec vie, že sme v Anglicku. Mne sa chcelo strašne smiať, tak aby som to nejako zakryl, najprv som sa otočil, ale vzápätí som sa ujal slova ja. Vysvetlil som jej, samozrejme svojsky, že sme zo Slovenska, nehovoríme po anglicky a hľadáme … Pochopila. Teda neviem, či pochopila, pretože bez slova sa otočila a zmizla za závesom, ktorý za ňou visel. Ja som si konečne uľavil a s chuťou som sa zasmial. Po chvíli sa vrátila a stručne povedala:

„OK.“

Tak tomuto rozumel aj Vlado a s hrdosťou jej odpovedal:

„OK. No vidíš, zlatá moja, aké je to jednoduché.“

Iba malý dôkaz, že som tu naozaj bol a ...

Iba malý dôkaz, že som tu naozaj bol a …

Chvíľku nastalo ticho. A potom sa ma Vlado opýtal:

„Čo OK?“

„Čo ja viem? Ja neviem, chvíľu počkáme a uvidíme,“ – povedal som a vzápätí sa spoza závesu vynorila krásavica. Naša. Slovenka.

„Dobrý deň, čo si prajete?“

Vlado bol šťastný, ako keď pred desiatkami rokov stretol svoju lásku. Kým si on riešil „svoj problém“, ja som sa prešiel po hale. Netrvalo to dlho, Vlado skončil rozhovor a trošku zosmutnel, že sa nemôže stretnúť so svojou neterou . Bola doma, dnes nemala službu a je chorá. Poďakovali sme sa za pomoc a o chvíľu sme stáli opäť na rušnej londýnskej ulici. Na chvíľku som ešte zauvažoval, prečo ju Vlado hľadal posledný deň a nie prvý, ale viac som sa tým nezaoberal.

Poprad, august 2012

Komentáre

komentárov

Komentáre pre tento článok nie sú povolené