V Kráľovstve Tonga

Ostrovné Kráľovstvo Tonga leží v Tichom oceáne v blízkosti 180. poludníka. Dátumová  hranica je v tejto oblasti od 180. poludníka na želanie ostrovanov odklonená, aby bol v Kráľovstve Tonga taký istý dátum ako na Novom Zélande a v Austrálii, hoci Tonga má západnú zemepisnú dĺžku a Austrália  s Novým  Zélandom východnú. Kráľovstvo pozostáva asi zo 170 ostrovov, z ktorých mnohé sú neobývané. Väčšina obyvateľstva žije na ostrove Tongatapu, v hlavnom meste Nuku’alofa. Život v hlavnom meste sa vlečie pomaly, ľud sa tmolí po zaprášených uliciach ako aj svorky psov a kde tu usilovne snorí v kúte pri plote malé  a vrtké čierne prasa. V roku 2001 kraľoval na Tonge kráľ Tupou IV. Bol to najväčší monarcha na svete, lebo bol vysoký 2 metre a v časoch svojej najväčšej hmotnosti vážil viac ako 200 kilogramov. Keďže v Polynézii platí jednoduché estetické pravidlo „čo je veľké, to je pekné“ bol kráľ Tupou IV. doslova prekrásny človek. Avšak kráľ Tupou IV. bol vzdelaný muž, a tak sa predsa v staršom veku podujal na  odtučňovaciu liečbu, lebo obezita je síce krásna, ale nie veľmi zdravá a odvtedy kráľovské úrady začali propagovať zdravší spôsob života aj u svojich občanov patriacich medzi najobézneších ľudí planéty. Kráľovstvo je materiálne dosť chudobné, hovorí sa, že viac ako polovica obyvateľstva nemá žiadny finančný príjem – ale hlad obyvateľstvu nehrozí. Príroda je štedrá, lagúny sú plné rýb, na ostrovoch rastú banány, kokosové orechy, pôda je úrodná, všetko čo sa zasadí má nádej na bohatú úrodu. Hydina a ošípané majú dostatok potravy v hájoch, okolo chtarčí, i na uliciach. Samozrejmou potravou malých čiernych sviniek sú kokosové orechy. Bravčové mäso má kokosovú príchuť.

Kráľovstvo sa dlho bránilo vplyvu cudzích kultúr, ale za vlády kráľa Tupou IV. sa už veľa  hovorilo o rozvoji cestovného ruchu. No začiatky boli katastrofálne. Po neúspechoch s budovaním turistických infraštruktúr, o ktorých domorodí ľudia nemali ani potuchy, nespokojní privandrovalci z Európy, ktorí sa v tom čase na Tongu zrazu prihrnuli, posmešne  komentovali domorodé predstavy o cestovnom ruchu. Hovorili, že oni  (Tongánci) si myslia, že turista priletí na letisko, odovzdá peniaze a hneď aj letí domov. Sarkazmus sa uchytil, zľudovel, a v komunite privandrovalcov je obľúbený  dodnes, hoci veci sa majú pravdepodobne už trocha inak.

V roku 2006 kráľ Tupou IV. zomrel a kráľom sa stal jeho syn, no ten nekraľoval dlho, lebo zomrel v roku 2012, a tak sa stal kráľom jeho mladší brat, ktorý je už  teda Tupou VI. Kráľovská rodina Tupou vládne na Tonge od roku 1875, kedy bola na Tonge vyhlásená konštitučná monarchia.

Zo zápisníka

Máj-4-2001. Dnes ráno hosteliér Gary povedal, že mi privádza muža, ktorý  hovorí po slovensky. Neveril som mu, že na ostrove Tongatapu sa dnes ráno okrem mňa nachádza ešte niekto, ovládajúci tento ľúbozvučný, ale pomerne málo rozšírený stredoeurópsky jazyk. No predsa len akýsi starší, mohutný pán pomaly vstúpil do kuchyne  Garyho hostelu a pozdravil: „Dobré ráno.“

Myslel som si, že to je všetko, čo po slovensky vie, ale on v slovenčine plynulo pokračoval a vykľul sa z neho veľmi zhovorčivý a zaujímavý človek. Nebola to síce čistá slovenčina, používal aj české, poľské  a ruské slová, ale základom bola slovenčina, lebo jeho stará mama bola Slovenka a od nej sa v detstve reč naučil. Ostatné slovanské slová pochytil v mladosti počas služobných ciest do komunistickej východnej Európy. Porozprával mi o svojich ťažkostiach na Tonge, hovoril, že sa tam kradne. Bol rád, že sa môže s niekým o tom porozprávať. Vysvetlil mi celú situáciu. Prenajal  si pozemok a malý rezort pre turistov na ostrove v ostrovnej skupine Vava’u a nedávno úrady zrušili k jeho pláži priame  lodné spojenie. Dá sa tam teraz dostať iba z iného prístaviska na ostrove, no okľuka turistov odrádza. Okrem toho domorodý sused, majiteľ druhej polovice ostrova, sa zastrája na poriadne zdieranie, lebo cesta z prístaviska vedie cez jeho polovicu ostrova, a za používanie cesty mu už pohotovo vyrubil nekresťanské mýto. Nuž sa vybral do hlavného mesta, aby si najal domorodého  vyjednávača zbehlého v kmeňových zvyklostiach a zabojoval o spravodlivosť.

Volal sa Peter, asi pred 60 rokmi sa narodil vo Viedni, mal plnú zarastenú tvár, mäsité pery, hnedé skúmavé  oči, ktoré – podľa toho, čo mi porozprával –  už všeličo na tomto svete videli. Napríklad boje medzi kmeňmi v Sudáne a v Keni, či biedu ruského vidieku ale aj apartmány päťhviezdičkových hotelov v Paríži a v New Yorku. Bol to svetaskúsený človek, nuž som ho počúval, pýtal som sa a on mi na všetky otázky ochotne, obšírne a zaujímavo odpovedal. O živote na Tonge, v Európe, i v Afrike. Už desať rokov nemal príležitosť používať svoj slovanský kombinovaný jazyk, ale išlo mu to celkom dobre, iba občas si vypomohol anglickým či nemeckým slovom.

Majiteľ hostelu Gary z Nového Zélandu vyšiel z kuchyne, ale o chvíľu sa vrátil s Angličanom menom Desmond.

„Kráľ má 83 rokov a ešte chodí do posilovne,“ povedal Gary Desmondovi.

Opustil som kuchyňu a peši som išiel na pobrežie, kde príbojová voda strieka cez skalné diery farebné gejzíry.

Máj-5-2001. Sobota. Pri obci Houma, na pobreží s gejzírmi,  som si posedel na pobrežných útesoch. Pozoroval som gejzíry, nedozierny Tichý oceán a  zamračenú oblohu. Potom som si ešte posedel pri plechovke VB na terase ošarpanej reštaurácie pre  smädných výletníkov zo zámoria i z hlavného mesta. Zapísal som si pár poznámok do tohto zošita a potom som sa peši vracal naspäť do mesta. Bol štátny sviatok – narodeniny  staršieho princa. Keď som prechádzal cez dediny, každý okoloidúci ma zdravil – bosé deti, traktoristi, šoféri spoza volantov, chlapec nesúci pod pazuchou sliepku, aj vystrašená sliepka spod chlapcovej pazuchy po mne zvedavo fľochla pohľadom. Iba policajt schúlený za stromom si ma nevšímal. Policajt bol totiž veľmi zanepráznený, tváril sa akoby plnil dôležitú špionážnu úlohu. Ručným radarom meral rýchlosť áut. V celom kráľovstve je na cestách najvyššia povolená rýchlosť šesťdesiatka, a tú treba dodržiavať. Toto, veru, nie je kráľovstvo vhodné pre  rast automobilových pretekárov.

Pred osadou Lakepa mi zastavilo auto. Bola to rodina s tromi deťmi a s priateľom, ktorý k nim prišiel na návštevu až z Novej Guiney. Odviezli ma do mesta ku kráľovskému palácu.

Pri kráľovskom paláci bola nastúpená vojenská jednotka, bola tam i vojenská kapela a za plotom, na dvore kráľovského paláca boli delá a  vyfintení delostrelci pripravení na slávnostné salvy na počesť princa – oslávenca. Na múriku sedeli deti a zapchávali si uši, lebo čakali delovú paľbu. Po výstreloch bolo cítiť vo vzduchu spálený pušný prach a nad hlavami delostrelcov sa vznášal modrý dym. Osemročný chlapec na mňa pozrel a vzrušene si čosi po polynézsky povzdychol – azda „To bola teda poriadna rana!“

Zaplatil som Garymu za ďalšie dve noci a porozprával som sa ním o cyklistickom výlete. Poradil mi, aby som si bicykel v požičovni pri hoteli Dateline požičal už dnes podvečer, lebo požičovná doba na neďelu je od 17:00 v sobotu až do 9:00 v pondelok ráno a cena je ako za obyčajný deň. S Petrom sme boli na obed v bufete, kde som si dal predvčerom fish and chips. Jedli sme  grilované kura s maniokom a Peter sa rozhovoril o svojich skúsenostiach zo Sudánu. O tom ako sa tam dostal, ako vybudoval a riadil poľovnícky hotel na okraji púšte. Podrobne mi opisoval aj historku o tortách, ktoré piekol v Egypte na hostine arabského šejka. Ako večer vypadol prúd, do rána sa jedlo v chladničkách pokazilo, ale šejkova hostina sa nedala odložiť. Ako on potom zobral rozum do hrsti a z potravín, čo sa nestihli pokaziť narobil torty, aké piekávala jeho slovenská babička a ako potom tieto slovenské torty zožali na šejkovej hostine v južnom Egypte veľký úspech. O pár mesiacov  si ho v Paríži vyhľadal šejkov právnik a ponúkol mu prácu  riaditeľa luxusného poľovníckeho rezortu v Sudáne. Dlho odmietal, bránil sa, že má prácu, ktorá dobre sype a ktorú má rád, ale právnik bol trpezlivý, neoblomný a  prefíkaný. Vyzval ho, aby si teda, keď už sa reč dostala k sypaniu, zapýtal koľko by chcel, aby to sypalo. Nehorázny peniaz, ktorý si Peter zapýtal, právnik chladnokrvne zdvojnásobil, jedným dychom pridal podiely na zisku, letenky 3 krát do roka pre celú rodinu a mnohé iné výhody. A tak sa  Peter ocitol na Sahare a neskôr v Keni  a prežil v Afrike pekných 15 rokov.

Obed v bufete  bol vynikajúci. Polovicu kuraťa som si zobral domov, do hostela. Bude na večeru. Kura i maniok boli výborne prepečené, chrumkavé a ochutené akýmisi neznámymi  bylinkami. Musím sem ešte prísť!

Máj-6-2001. Nedeľa. Včera po obede sme s Petrom ešte posedeli  na terase, kde mávajú  večer kava posedenie  námorníci z Fidži. Vypočul som si pokračovanie jeho sudánskych spomienok. A potom aj spomienky na Bratislavu v šesťdesiatych rokoch. Rozprával mi ako slúžil v armáde na rakúskom brehu Dunaja. Keďže bol znalec slovenského jazyka, zapisoval odpočuté rozhovory z druhého brehu rieky, z komunistickej Bratislavy. Mal na starosti výkonné špionážne elektronické ucho, ktorým dokázal zachytiť rozhovory na druhom brehu rieky.

Porozprával mi aj o svojom rezorte na malom ostrove v ostrovnej skupine Vava’u –  rajská pláž, tucet primitívnych bambusových príbytkov, lagúna plná pestrofarebných rýb, kokosové a banánové háje na okraji pláže, iskriace vlny rozbíjajúce sa na koralových útesoch a v noci zázračne vyhviezdená južná obloha.

Opäť sa široko rozhovoril o živote v Sudáne. Hovoril o privilegovaných poľovníkoch, ktorí zo samopaše mrhali jedlom, vodou i whisky, aby uplatnili svoje privilégiá. O zhýčkanom Američanovi, ktorý si nechal priviezť lietadlom svoj luxusný jeep, lebo tie, ktoré boli v Sudáne k dispozícii, mali pre jeho  hemoroidy pritvrdé sedadlá.

„V Atlante jeep rozmontovali, naložili do lietadla, v Káhire jeep zmontovali a niekoľko dní bol jeep v Sudáne. Keď išiel poľovník domov, mávol nad jeepom rukou a nechal mi ho“, pochvaľoval si Peter. Jeep mu dlho dobre slúžil. Mal skvelé pérovanie a mäkké kožené sedadlá.

Porozprával mi  aj o mladých sudánskych dievčatách zamestnaných v americkom poľovníckom rezorte, o tom ako ich musel prepúšťať zo zamestnania, lebo  navštevovali  bohatých  poľovníkov v ich komnatách.

Dobrodružstvá s hosťami malo však služobníctvo prísne zakázané.

„Bolo to počuť,“ spomínal. „Robili to tak, že to bolo široko ďaleko počuť. Bolo to počuť na chodbách, na dvore, zvuky sa niesli von do púšte,  a vracali sa do hotela ako ozvena. Musel som ich vyhodiť.“ I teraz po mnohých rokoch mu to bolo ľúto. Okrem toho, že mu to bolo ľúto, musel hľadať nové dievčatá, ale mnohé z nich tiež porušovali prísny zákaz. Musel ich tiež vyhodiť. Peter nechápavo krútil hlavou nad dievčenskou nerozumnosťou a opakovane používal poľské slovo „vyržučiť“. Keby to boli bývali robili aspoň trochu tichšie,  asi by ich nemusel vyržucať.

Večer som išiel na prechádzku do mesta a potom aj na pivo do jednej z reštaurácií na nábreží.

Popri tom som si dohodol požičanie bicykla na nedeľu.

„Príď si pre bicykel o piatej večer a vrátiš mi ho v pondelok ráno o deviatej,“ povedal chlapík v požičovni. Cena bola 8 pangi, tak ako vo všedné dni.

„Kedykoľvek sa niekde zastavíš a vzdiališ od bicykla, zamkni ho! Aha!“ A ukázal mi ako zámok s hrdzavými ozubenými kolieskami funguje. „Kód  je 286. Nezabudni! Kradne sa tu!“

Raňajkoval som čaj a sladké rožky, keď Peter nahnevane vybehol z bungalovu na terasu. Akési deti mu ukradli sandále – kvalitná obuv, priniesol si ich z Rakúska. Také tu nezoženie. Potom Gary, Peter a Desmond pozerali v televízii záznamy z rugbyových zápasov. Pes ležal pod televízorom a ani raz nezaštekal, hoci na dvore šteká hlasno a rád.

Máj-7-2001. Pondelok. Bol som na cyklistickej túre na západe ostrova. Na pamätnom mieste, kde pristáli na ostrove prví misionári som si poriadne oddýchol, lebo už som mal za sebou pol cesty, posedel som si na schodoch, ktoré do skaly  vytesali misionári, občerstvil som sa kokosovým mliekom a potom som prežúval kokosovú dužinu. Bola horúca nedeľa. Pod jasnou oblohou som prechádzal cez dediny Kolovai, Masimalea, Nukunuku, Kanokupolu. Z kostolov sa šíril spev a vyparádení dedinčania v sviatočných krojoch bezstarostne prúdili dedinskými  ulicami. V dedine Kolovai som sa zastavil, aby som si pozrel netopierov zvaných lietajúce líšky, o ktorých mi hovoril Gary.

„Kde sú tu tie netopiere? Kde sú lietajúce líšky?,“spýtal som sa muža v bielej sviatočnej košeli s pestrofarebnou kravatou, ktorý vyšiel z kostola a z rozpáleného priestranstva pred budovou chrámu zamieril k stromu na okraji cesty, pod ktorým som v chládku odpočíval.

„Odleteli. Už tu nebývajú. Skús ich pohľadať v susednej dedine.“

Muž nevedel prečo netopiere odleteli, ale potom sa hlbšie zamyslel a povedal, že asi im ľudia urobili niečo zlé. Večer v hosteli som povedal Garymu, že netopiere už v Kolovai nie sú. Gary povedal, že asi išli niekam, kde majú viac potravy.

Po  večerných televíznych správach prišiel do hostela akýsi domorodý posol a priniesol Petrovi zásielku rôznych druhov whisky, ktorú prepašovali z Austrálie dobrodruhovia križujúci oceán na malých plachetniciach.

„Dáte si whisky?“ povedal Peter, pozrúc do debničky nás všetkých ponúkol: „Nech sa páči, vyberte si!“

Desmondovi sa zablyslo v očiach a vybral si bourbon. Ochotne som aj ja súhlasil s bourbonom, a možno aj mne sa zablyslo v očiach, ale Gary povedal, že on alkohol okrem piva neznáša a odišiel.

Desmondovi  bourbon zachutil a medzi ním a Rakúšanom sa rozprúdila zaujímavá debata o národoch. Desmond bol zvedavý, čo je to za národ tí Rakúšania a či to nie sú v podstate Nemci.

Peter sa nervózne pohniezdil na stoličke a povedal mu, že medzi Nemcom a Rakúšanom je veľký, ba až priepastný rozdiel.

Desmond sa čudoval, a tak Peter začal horlivo vysvetľovať.

„Pozri sa,“ začal ostrým tónom.“ Nemec je usilovný, disciplinovaný, pracovitý, húževnatý, presný… ale, bohužiaľ Nemec má jeden veľký nedostatok.“ Odmlčal sa, pozrel Desmondovi rovno do očí a dôverne, otcovsky, sa k nemu naklonil.

„Nemec,“ povedal Peter,“Nemec je absolútne neschopný rozmýšlať.“

Povedal to stíšeným hlasom, pomaly a zreteľne ako okrídlený citát.

„Nemec nemá fantáziu a nie je schopný nič vytvoriť,“pokračoval. „Čo Nemcovi nakážeš, to Nemec urobí, na to sa môžeš stopercentne spoľahnúť, ale  Nemec sám nevymyslí nič! Nič!“

Rakúšan rozhodil rukami na znak bezradnosti.

Angličan zdúpnel, lebo sa veľmi čudoval, ale hneď aj skúsil  oponovať.

„To nie je predsa možné, veď nemecké výrobky sú zárukou kvality.“ Ako príklad uviedol autá značky Mercedes a BMW.

„S tým súhlasím,“povedal Rakúšan. „Je to však vďaka tomu, že manažéri v nemeckých firmách sú Rakúšania. To je celé tajomstvo a základ  nemeckého hospodárskeho zázraku! Je to fakt! Takéto fakty si musíš začať všímať!“

Angličan Desmond si takéto fakty v neskorých nočných hodinách, v kuchyni Garyho hostelu na predmestí Nuku’alofa v Kráľovstve Tonga nemal ako začať všímať, a tak sa aspoň poriadne napil bourbonu. Potom opäť skúsil oponovať.

„A čo reštaurácie? Nemci sú výborní kuchári, aj tu v Nuku’alofa je najlepšia reštaurácia Suliana’s. Majitelia sú Nemci a nikto im nepomáha.“

S tým Rakúšan nesúhlasil.

„Nemec nevie variť!,“zvolal  s hnevom. V zápale reči použil nemecké slovo, ale rýchlo sa opravil, lebo nechcel riskovať, že mu nebude Angličan rozumieť. Bol pevne rozhodnutý vyviesť  mladého Angličana z jeho omylu.

„Nemcovi môžeš dať jesť hocičo. Nemec totiž nie je schopný rozlíšiť zhnité jedlo od chutného jedla. Tak ako teda môže byť  Nemec dobrý kuchár?!“

Peter vyzeral odhodlane. Bolo zrejmé, že nemeckú národnú povahu má dobre preštudovanú a, že má naporúdzi ešte mnoho vynikajúcich postrehov a príkladov, ale Desmond už začal šípiť o čom je reč, lebo poznamenal, že sa mu  zdá, že medzi Nemcom a Rakúšanom je čosi podobné  ako medzi Angličanom a Škótom.

Na oslavu tohto poznania sa načiahol za fľašou, nalial si a poriadne si uhol pašovaného bourbonu. Zrazu sa pod vplyvom osviežujúceho nápoja rozkmital ako metronóm.

Máj-8-2001. Utorok. Keď som skoro ráno stretol Petra na verande hostela, povedal  mi, že Angličan  moc pije.

„Musel som alkohol odniesť a  schovať. Aj nedopitú fľašu som mu vzal, lebo by zle dopadol. Tuším ešte spí v kuchyni.“

Išli sme pozrieť do kuchyne, ale Desmond tam už nebol.

Potom som sa motal po meste a po prístave, bol som v tržnici a na pošte som kúpil známky na pohľadnice. Išiel som aj na kávu a Internet do Suliana’s. Pri prvom stolíku už sedel Peter v družnom rozhovore s Nemcami. Nebola medzi nimi ani štipka nevraživosti, ktorá by azda mohla vyplývať z nepriestrelných  argumentov, pomocou ktorých  Peter v noci – v rámci nezáväznej konfabulácie nad debničkou  pašovanej whisky – poučoval o rakúsko-nemeckých rozdielnostiach anglického bekpakera. Nemecký rozhovor bol družný a svižný. Padali slová ako irgendwo, Gerechtigkeit, zugemacht, scheisse a getrunken zoradené do viet podľa rámcovej vetnej konštrukcie. Vety razantne zakončené odlučiteľnými predponami a slovesami v neurčitku, občasný smiech, vŕzganie stoličiek, disharmonické pískanie vyoseného ventilátora a zvuky ulice prenikajúce cez otvorené dvere sa spájali v malej kaviarni uprostred Tichého  oceána do akejsi tvrdej heavymetalovej melódie.

Sedel som vzadu pri počítači a písal som správu, že môj pobyt na Tonge sa končí a ráno letím do Aucklandu.

Máj-11-2001. Piatok. Papakura. Nový Zéland.

V stredu ráno na letisku ma namiesto zaželania príjemného letu odmietli vpustiť do lietadla.

„Vaše vízum je neplatné,“povedala pani za prepážkou. Bola to mladá pani, bol som presvedčený, že mi krivdí a dožadoval som sa  vyššej autority. Už pri predošlom kontakte s tongským  imigračným úradníkom sa vyskytla administratívna chybička. Úradník totiž do stĺpčeka ‚Krajina odkiaľ cestujúci prichádza‘ napísal ‚Cestovný pas‘. Mal pred sebou položený môj dokument a písmenko za písmenkom starostlivo, krasopisne kopíroval názov  z obalu  cestovného  dokumentu do bieleho tlačiva. Určite o krajine, ktorá sa volá Cestovný pas ešte nikdy v živote nepočul, a tak nečudo, že si vzápätí potom ako dokončil kaligrafický úkon názov tejto exotickej krajiny zvedavo obzeral.

Tentokrát však mala mladá pani za prepážkou neurobila žiadnu administratívna chybu. Pani s vyššou autoritou prišla – vlastne sa iba naklonila, lebo sedela pri vedľajšej prepážke – a verdikt potvrdila:

„Vízum nie je platné.“

Lietadlo do Aucklandu odletelo bezo mňa. Novozélandské vízum platilo do konca mája, a vízum zaručovalo i mnohonásobný vstup, ale – bolo to napísané mimoriadne drobným písmom naspodu vízovej nálepky – iba do 21. decembra. Pomaly som sa pozviechal a peši som sa pobral do mesta. V lesíku oproti letisku poletovali veľké netopiere zvané lietajúce líšky. V meste som náhodou stretol Garyho a povedal som mu, že lietajúce líšky sa odsťahovali z Kolovai do lesíka pri letisku. Gary sa čudoval, že som ešte v meste, myslel si, že som odletel. Povedal som mu, že som si to rozmyslel.

Potom som hneď utekal na konzulát vybaviť nové vízum. Keď som na vrátnici povedal, čo sa stalo, odviedli ma cez čakáreň rovno ku konzulovi. Čakáreň bola plná Tonganov, ktorí už majú plné zuby svojho ostrovného raja a snažia sa získať vízum do bohatej krajiny s rozvinutým kapitalizmom, kde by mohli zažiť všetky tie civilizačné muky, stresy, nádeje, víťazstvá, prehry a sklamania, o ktoré je v  ich raji núdza.

Konzul bol fajn chlap. Povedal som mu, že potrebujem asi týždeň pobudnúť v Aucklande, a že chcem odtiaľ odletieť do Európy. Vzal tlačivo a rozšafne naň niečo načmáral. Mal dobrú náladu. Kancelária bola skvele zariadená. Mal som pocit, že keby mal viac času, aj by si rád so mnou vypil. Určite sa v kancelárii nachádzala, v kabinetoch z čierneho dreva, pekná zbierka akostného alkoholu.

Potom som chvíľu čakal na vízum v čakárni s domorodcami. Boli celkom iní ako ľudia na ulici. Pôsobili strnulo a nervózne hľadeli do podlahy. Nachádzali sa na pôde Nového Zélandu a už akoby nasávali  kapitalizmus a pripravovali sa na atmosféru tvrdého konkurenčného boja, ktorý ich v skladoch na južných predmestiach Aucklandu čaká. Pracovné agentúry – ako napríklad famózna Allied Work Force sídliaca na Station Road, v  Penrose, hneď pri železničnej zastávke, známa v komunite  čerstvých prisťahovalcov pod skráteným názvom „Allied“, a ktorá sa na Tichomoranov špecializuje -, už na nich netrpezlivo čakajú, roboty v skladoch a na stavbách je dosť. Vyfasujú oranžové tričká s čiernym reklamným nápisom „MUSCLES – WHEN  YOU NEED IT“, a pôjdu  usilovne makať.

Dostal som vízum na mesiac a spokojne som sa prechádzal po meste. Za vízum som zaplatil 80 dolárov. Ostalo mi ešte 20. V banke  som ich vymenil za pangi a išiel som na malé pivo do Waterfront, potom na ďalšie malé pivá do Davina’s a potom do Billfish, kde som sa najedol. Zaplatil som – a bol som skoro na mizine. Nalistoval som si v pase nové vízum, preštudoval som si celý text, či tam opäť nie je nejaký zádrhel. Všetko bolo v poriadku. Dotýkal som sa stránky prstami, cítil som malé písmenka. Bolo to príjemné. A na dôvažok som vízum ovoňal, aby som sa potešil nielen zrakom a hmatom ale aj čuchom, no predtým ako som pas obradne priložil k nosu, som sa úkosom  poobzeral, či ma niekto nepozoruje. Zalistoval som si v pase a uvedomil som si, že moje novozélandské víza majú pekný geografický rozptyl. Prvé bolo vydané v Bratislave, druhé v Dunedin na Južnom ostrove, ďalšie, to pobabrané,  v Londýne a toto posledné, ktoré ešte vonia tlačiarenskou čerňou, v Nuku’alofa. Prezeral som si aj ostatné stránky v cestovnom dokumente plné pestrých pečiatok a pod vplyvom alkoholu a únavy som sa zamyslel nad majiteľom pasu akoby to bola neznáma osoba, s ktorou nemám nič spoločné a, o ktorej sa  vie iba to, čo je napísané v cestovnom dokumente.

Tento človek má túlavu povahu, pomyslel som si. Tento človek čosi hľadá a, keď to nenájde, ide to hľadať kamsi inde. Keby aspoň vedel, čo hľadá, možno by sa upokojil a možno by to ani nemusel hľadať, ale keďže on nevie čo hľadá, tak to hľadá a hľadá a nenachádza to.

Zavolal som čašníčku a objednal som si ešte jedno malé pivo, aby som sa zbavil posledných drobných. Pobavene  som sa zahľadel na drobné mince, za ktoré si už veľa nekúpim. Peniaze boli, teraz nie sú, ale určite zasa nejaké budú. Aj básnik Bukowski o tom kdesi pekne a veľmi povzbudivo píše: Keď raz začas človek vyjde na mizinu a ocitne sa celkom na dne, je všetko v najlepšom poriadku – lebo to ho osvieži, je to studňa nových síl.

Alebo tak akosi.

A tak som bez peňazí, ale s novými silami prišiel autobusom do obce Niutoua, kde sa nachádza kamenná brána Ha’amonga ‚a Maui z 13. storočia pripomínajúca svojim tvarom i tajuplnosťou Stonehenge v Anglicku. Zvečerievalo sa. Peši som od Ha’amonga kráčal smerom k letisku. Vnímal som západ slnka, osviežujúci večerný vánok, šuchot podošiev na vrásčitom asfalte. Pokračoval som v chôdzi dlho do noci. Potom ako sadla na ostrov tma, celkom ustala doprava. Domy v dedinách boli ďaleko od cesty. Pomedzi palmy a kríčie blikotalo mnoho ohníkov, domorodci si pripravovali večeru, ale ľudské hlasy nebolo počuť. Z veľkej vatry sa vzniesla do čierňavy spŕška iskier, keď sa prehorené brvno zlomilo na dva kusy a tie padli do žeravej pahreby. Potom už neboli pri ceste ohníky, iba hviezdy nad ostrovom svietili, niektoré blikali akoby mi chceli niečo oznámiť. Zastavil som sa a podošvy poslušne  prestali šuchotať. Okolo boli čierne kokosové a banánové háje. Zahľadel som sa na klenbu oblohy a skúsil som si predstaviť nekonečný vesmír. Začul som ako jemne šumí oceán. Inak bolo celkom ticho.

Kráčal som ďalej až k pláži neďaleko letiska Fuamotu a tam som si sadol na piesok. Stále bolo dosť teplo, ale do oceána som sa nešiel osviežiť, lebo v noci sa veľkej vody bojím – nuž a je všeobecne známe, že Tichý oceán je najväčšia voda na svete. Ľahol som si na piesok celkom na okraji pláže a po chvíli som tuho zaspal.