Niagarské vodopády

5.6.2008

Vybrali sme sa na hokej za veľkú mláku. Náš let číslo O571 štartuje zo Schwechatu o 11:20 v sobotu 10. mája 2008. Letíme Boeingom B767-300 priamo do Toronta bez prestupov celých 6 954 km ponad Amsterdam, Britské ostrovy, Island, aby sme vstúpili do vzdušného priestoru Kanady.

Máme sedadlá 12D a 12E, ako vždy je Marianka pri okienku. Dám si jeden koňak Chivas Regal, po dobrom obede nevýrazné rakúske pivo a potom popíjame výborný rizling vlašský, ročník 2007. Po ceste na záchod konečne stretávam našich spoločníkov na tomto výlete, Dušana s Aničkou a Fredyho s Barby. Chvíľu debatujeme tak, že stojíme v chodbičke pri ich sedadlách a popíjame spolu biele víno. Zatiaľ sa vidíme na chvíľu len v lietadle, po prílete bude mať každý svoj program, aby sme sa opäť stretli až o týždeň na hokeji v Quebec City.

Po prelete Atlantiku jasne vidím dole kanadskú pevninu, tam kdesi napravo je Labrador, sledujem dlhého hada Rieky svätého Vavrinca, prelietame nad provinciou Quebec s metropolou Quebec City, míňame hlavné mesto Ottawu a prílet do Toronta sprevádza výhľad na jazero Ontario. Trvanie letu je 8 hodín 55 minút. Prilietame skoro popoludní. Sme už druhýkrát za rok na Americkom kontinente. Pred vyše polrokom sme navštívili slnečnú Kaliforniu.

Imigračný úradník sa snaží s nami vykonať vážny vstupný pohovor. Kladie také tie povinné hlúpe otázky: „Kam idete? Prečo tam idete? Chystáte sa v Kanade pracovať?“ Keď mu poviem, že ideme na hokej do Quebec City, začne ma spochybňovať, lebo hokej sa vraj hrá v Halifaxe. Očividne nie je v obraze, tak ho poučím, že v Halifaxe sa hrá len prvá časť svetového šampionátu. My plánujeme vidieť len posledné štyri zápasy. Trochu sa hádame a potom nás pustí. V podstate musí, lebo nedávno Kanada zrušila turistické víza pre občanov Slovenska.

Vychádzame z terminálu medzinárodného letiska Pearson v Toronte, vytiahnem papier s rezerváciou z požičovne Universal Rent a Car a volám na telefónne číslo. Ozve sa mužský hlas a vraví, aby sme išli k inému východu, že o 10 minút príde pre nás. Trochu blúdime. A naozaj, mladý muž na ošarpanom aute nás vyzdvihne a potom zavezie do Mississagua, vyše 900- tisícového predmestia Toronta. Požičovňa je malý rodinný podnik, ktorý vlastnia Indovia, presnejšie Sikhovia. Chlapec, čo nás viezol, má normálny západný výzor, texasky a tričko, jeho otec však vyzerá, ako keby práve priletel priamo z Pandžábu. Čierny turban, pestrofarebné sárí a úzke fúziky s koncami vytŕčajúcimi hore a zviazané kdesi až vo vlasoch. Chýbajú mu už len dva dlhé meče, zastoknuté za opaskom, inak by bol dokonalý Sikha. Jeho pohľad však nie je zlovestný a hrozivý, skôr láskavý a prívetivý. Sedí za počítačom a vybavuje administratívne veci.

S cieľom ušetriť som tentokrát neobjednal auto z niektorej veľkej medzinárodnej požičovne, rozsah služieb preto nie je taký veľký, zato máme novú zaujímavú skúsenosť. Najskôr popierajú a spochybňujú našu rezerváciu, potom ju nájdu v počítači. „Máte nejaké americké auto?“, pýtam sa. „Nie, nemáme, veď americké autá sú nanič. Vezmite si túto Toyotu“, odpovedá Ind. Na prvý pohľad je auto poškodené, má rozbitý blatník a svetlo. Keď ich na to upozorním, dajú nám inú malú Toyotu. Naparia nám poistku 30 CAD na deň so spoluúčasťou 1 000 CAD. Kanadský dolár je v roku 2008 1:1 v pomere k americkému.

Ubytujeme sa v neďalekom moteli, sme dosť zničení z cesty a rozbití z časového posunu. Ležím v posteli a pozerám do stropu s výčitkami nesprávneho rozhodnutia ohľadom požičania auta, nakoniec nič neušetrím, práve naopak. Auto je menšie, ako sme čakali. Naše nálady a celkové psychické rozpoloženie sú však väčšinou závislé od našich postojov. Našťastie postoje sa dajú zmeniť za 5 minút. Odrazu sa začnem na všetko pozerať úplne inak. Sme predsa v Toronte, zajtra uvidíme Niagarské vodopády a potom pekný kus Kanady. A ako čerešnička na torte nás čaká skvelý hokej. Nálada sa mi zlepšuje a zaspím s blaženým úsmevom na perách.

Cestou kráľovnej Alžbety

Cesta z Toronta k neďalekým Niagarským vodopádom trvá asi hodinu a je to niečo viac ako 100 kilometrov po diaľnici s presvedčivým názvom Cesta kráľovnej Alžbety. Zastavujeme sa v nákupnom stredisku pri diaľnici, kupujeme si jedlo a fotoaparát – zrkadlovku značky NIKKON. V Kanade sú pomerne vysoké dane, dokonca vyššie ako u nás, aj tak to však vychádza podstatne lacnejšie ako u nás.

Mimochodom, dane sú adresné a na účte z obchodu máte väčšinou napísané, komu a koľko platíte, napr. jednu časť obci, druhú okresu a tretiu provincii Ontario. Nie ako u nás, kde zaplatíte DPH štátu a potom nejaký múdry úradník rozhodne, aká časť sa rozkradne a koľko a či vôbec sa vráti obci alebo regiónu, kde ste daň zaplatili.

Oblasť Niagarských vodopádov je známou vinohradníckou oblasťou, čo je dosť prekvapujúce vzhľadom k pomerne vysokej zemepisnej šírke. Okolo jazera Ontario je viac ako 50 vinárstiev. My však chceme vidieť hlavne vodopády.

Horseshoe Falls, Ontario, Kanada

Horseshoe Falls, Ontario, Kanada

Je zamračené a my zastavujeme pri rieke Niagara na parkovisku za 20 CAD. Rieka Niagara meria len 56 km a tvorí prirodzenú hranicu medzi Kanadou a USA. Vyteká z Erijského jazera a vlieva sa do jazera Ontario, čo sú len dve z piatich tzv. veľkých jazier v rovnomennej oblasti Great Lakes. Medzi Erijským a Ontárijským jazerom je výškový rozdiel hladín až 99 metrov a tento je práve prekonávaný perejami rieky a vodopádmi. Väčší z vodopádov Horseshoe Falls má výšku až 56 metrov. Voda ďalej pokračuje vo svojej púti nádherným kaňonom. Na americkej strane sú American Falls, k nim sa však dostaneme až o 3 týždne, keď sa budeme z USA vracať do Toronta. Medzi susediacimi štátmi je nad kaňonom Dúhový most, podľa dúhy, ktorá sa často vytvára pomocou slnka a vodného prachu.

Niagarské vodopády majú v sebe obrovský energetický potenciál, prietok je okolo 6 000 m3 za sekundu, preto je tu z obidvoch strán vodná elektráreň. Americká strana je známa tým, že tu pôsobil jeden z najslávnejších fyzikov všetkých čias Nikola Tesla, ktorý tu má aj sochu.

Ideme sa prejsť okolo vody a už ich vidíme. Sú prekrásne a hučia viac ako som čakal. Na kanadskej strane sú v bezprostrednej blízkosti rieky Niagara a vodopádov vybudované hotely, kasína a obchody, čo kazí celkový dojem z toľkej nádhery. Vyvezieme sa výťahom na terasu kasína a odtiaľ pozorujeme tento prírodný úkaz.

Niagarské vodopády, New York, USA

Niagarské vodopády, New York, USA

Americké vodopády

Dňa 31. mája sa vraciame zo štátu New York v USA smerom do Toronta. Na americkej strane žiadne budovy nie sú, zato je tam vkusne navrhnutý a udržiavaný park. A toto je presne ten rozdiel medzi Kanadou, Rakúskom, Slovenskom alebo akoukoľvek inou normálnou krajinou na jednej strane a USA na strane druhej. Na kanadskej strane parkovanie za 20 dolárov, na americkej len za 10 dolárov. Na kanadskej strane kasína, hotely a podobné ohavné škatule, na americkej strane vkusný a príjemný park. V Kanade musíte chodiť peši, v USA za 2 doláre na deň Vás môže voziť vláčik. V Kanade malá káva za 2 doláre, v USA za polovičnú cenu desaťkrát väčšia kávička a môžete si vybrať z niekoľkých druhov – obyčajná, kolumbijská, bezkofeínová, francúzska, talianska alebo oriešková.

American Falls, New York, USA

American Falls, New York, USA

Naviac z americkej strany sa dostanete k American Falls tak, že dostanete v cene vstupenky gumové sandále a pršiplášť, ktoré si môžete nechať, zídete výťahom po stene kaňonu desiatky metrov, vykročíte po drevenom vyvýšenom chodníku až úplne k vodopádu. Ak chcete, môžete sa nechať aj osprchovať, sú tam plošiny, aby ste sa mohli fotiť z rôznych uhlov. Na skale pod vodopádom je vtipný nápis „Zákaz fajčiť“. Všetci sa chcú na Ameriku podobať, ale nikomu sa to akosi nedarí. Originál je len jeden.

Smelý Zajko, autor článku
Smelý Zajko

Cieľom je osvietenie. Prostriedkom je permanentná cesta okolo sveta.

Zobraziť články >