Niagarské vodopády
Vybrali sme sa na hokej za veľkú mláku. Náš let číslo O571 štartuje zo Schwechatu o 11:20 v sobotu 10. mája 2008. Letíme Boeingom B767-300 priamo do Toronta bez prestupov celých 6 954 km ponad Amsterdam, Britské ostrovy, Island, aby sme vstúpili do vzdušného priestoru Kanady.
Máme sedadlá 12D a 12E, ako vždy je Marianka pri okienku. Dám si jeden koňak Chivas Regal, po dobrom obede nevýrazné rakúske pivo a potom popíjame výborný rizling vlašský, ročník 2007. Po ceste na záchod konečne stretávam našich spoločníkov na tomto výlete, Dušana s Aničkou a Fredyho s Barby. Chvíľu debatujeme tak, že stojíme v chodbičke pri ich sedadlách a popíjame spolu biele víno. Zatiaľ sa vidíme na chvíľu len v lietadle, po prílete bude mať každý svoj program, aby sme sa opäť stretli až o týždeň na hokeji v Quebec City.
Po prelete Atlantiku jasne vidím dole kanadskú pevninu, tam kdesi napravo je Labrador, sledujem dlhého hada Rieky svätého Vavrinca, prelietame nad provinciou Quebec s metropolou Quebec City, míňame hlavné mesto Ottawu a prílet do Toronta sprevádza výhľad na jazero Ontario. Trvanie letu je 8 hodín 55 minút. Prilietame skoro popoludní. Sme už druhýkrát za rok na Americkom kontinente. Pred vyše polrokom sme navštívili slnečnú Kaliforniu.
Imigračný úradník sa snaží s nami vykonať vážny vstupný pohovor. Kladie také tie povinné hlúpe otázky: „Kam idete? Prečo tam idete? Chystáte sa v Kanade pracovať?“ Keď mu poviem, že ideme na hokej do Quebec City, začne ma spochybňovať, lebo hokej sa vraj hrá v Halifaxe. Očividne nie je v obraze, tak ho poučím, že v Halifaxe sa hrá len prvá časť svetového šampionátu. My plánujeme vidieť len posledné štyri zápasy. Trochu sa hádame a potom nás pustí. V podstate musí, lebo nedávno Kanada zrušila turistické víza pre občanov Slovenska.
Vychádzame z terminálu medzinárodného letiska Pearson v Toronte, vytiahnem papier s rezerváciou z požičovne Universal Rent a Car a volám na telefónne číslo. Ozve sa mužský hlas a vraví, aby sme išli k inému východu, že o 10 minút príde pre nás. Trochu blúdime. A naozaj, mladý muž na ošarpanom aute nás vyzdvihne a potom zavezie do Mississagua, vyše 900- tisícového predmestia Toronta. Požičovňa je malý rodinný podnik, ktorý vlastnia Indovia, presnejšie Sikhovia. Chlapec, čo nás viezol, má normálny západný výzor, texasky a tričko, jeho otec však vyzerá, ako keby práve priletel priamo z Pandžábu. Čierny turban, pestrofarebné sárí a úzke fúziky s koncami vytŕčajúcimi hore a zviazané kdesi až vo vlasoch. Chýbajú mu už len dva dlhé meče, zastoknuté za opaskom, inak by bol dokonalý Sikha. Jeho pohľad však nie je zlovestný a hrozivý, skôr láskavý a prívetivý. Sedí za počítačom a vybavuje administratívne veci.
S cieľom ušetriť som tentokrát neobjednal auto z niektorej veľkej medzinárodnej požičovne, rozsah služieb preto nie je taký veľký, zato máme novú zaujímavú skúsenosť. Najskôr popierajú a spochybňujú našu rezerváciu, potom ju nájdu v počítači. „Máte nejaké americké auto?“, pýtam sa. „Nie, nemáme, veď americké autá sú nanič. Vezmite si túto Toyotu“, odpovedá Ind. Na prvý pohľad je auto poškodené, má rozbitý blatník a svetlo. Keď ich na to upozorním, dajú nám inú malú Toyotu. Naparia nám poistku 30 CAD na deň so spoluúčasťou 1 000 CAD. Kanadský dolár je v roku 2008 1:1 v pomere k americkému.
Ubytujeme sa v neďalekom moteli, sme dosť zničení z cesty a rozbití z časového posunu. Ležím v posteli a pozerám do stropu s výčitkami nesprávneho rozhodnutia ohľadom požičania auta, nakoniec nič neušetrím, práve naopak. Auto je menšie, ako sme čakali. Naše nálady a celkové psychické rozpoloženie sú však väčšinou závislé od našich postojov. Našťastie postoje sa dajú zmeniť za 5 minút. Odrazu sa začnem na všetko pozerať úplne inak. Sme predsa v Toronte, zajtra uvidíme Niagarské vodopády a potom pekný kus Kanady. A ako čerešnička na torte nás čaká skvelý hokej. Nálada sa mi zlepšuje a zaspím s blaženým úsmevom na perách.
Cestou kráľovnej Alžbety
Cesta z Toronta k neďalekým Niagarským vodopádom trvá asi hodinu a je to niečo viac ako 100 kilometrov po diaľnici s presvedčivým názvom Cesta kráľovnej Alžbety. Zastavujeme sa v nákupnom stredisku pri diaľnici, kupujeme si jedlo a fotoaparát – zrkadlovku značky NIKKON. V Kanade sú pomerne vysoké dane, dokonca vyššie ako u nás, aj tak to však vychádza podstatne lacnejšie ako u nás.
Mimochodom, dane sú adresné a na účte z obchodu máte väčšinou napísané, komu a koľko platíte, napr. jednu časť obci, druhú okresu a tretiu provincii Ontario. Nie ako u nás, kde zaplatíte DPH štátu a potom nejaký múdry úradník rozhodne, aká časť sa rozkradne a koľko a či vôbec sa vráti obci alebo regiónu, kde ste daň zaplatili.
Oblasť Niagarských vodopádov je známou vinohradníckou oblasťou, čo je dosť prekvapujúce vzhľadom k pomerne vysokej zemepisnej šírke. Okolo jazera Ontario je viac ako 50 vinárstiev. My však chceme vidieť hlavne vodopády.
Horseshoe Falls, Ontario, Kanada
Je zamračené a my zastavujeme pri rieke Niagara na parkovisku za 20 CAD. Rieka Niagara meria len 56 km a tvorí prirodzenú hranicu medzi Kanadou a USA. Vyteká z Erijského jazera a vlieva sa do jazera Ontario, čo sú len dve z piatich tzv. veľkých jazier v rovnomennej oblasti Great Lakes. Medzi Erijským a Ontárijským jazerom je výškový rozdiel hladín až 99 metrov a tento je práve prekonávaný perejami rieky a vodopádmi. Väčší z vodopádov Horseshoe Falls má výšku až 56 metrov. Voda ďalej pokračuje vo svojej púti nádherným kaňonom. Na americkej strane sú American Falls, k nim sa však dostaneme až o 3 týždne, keď sa budeme z USA vracať do Toronta. Medzi susediacimi štátmi je nad kaňonom Dúhový most, podľa dúhy, ktorá sa často vytvára pomocou slnka a vodného prachu.
Niagarské vodopády majú v sebe obrovský energetický potenciál, prietok je okolo 6 000 m3 za sekundu, preto je tu z obidvoch strán vodná elektráreň. Americká strana je známa tým, že tu pôsobil jeden z najslávnejších fyzikov všetkých čias Nikola Tesla, ktorý tu má aj sochu.
Ideme sa prejsť okolo vody a už ich vidíme. Sú prekrásne a hučia viac ako som čakal. Na kanadskej strane sú v bezprostrednej blízkosti rieky Niagara a vodopádov vybudované hotely, kasína a obchody, čo kazí celkový dojem z toľkej nádhery. Vyvezieme sa výťahom na terasu kasína a odtiaľ pozorujeme tento prírodný úkaz.
Niagarské vodopády, New York, USA
Americké vodopády
Dňa 31. mája sa vraciame zo štátu New York v USA smerom do Toronta. Na americkej strane žiadne budovy nie sú, zato je tam vkusne navrhnutý a udržiavaný park. A toto je presne ten rozdiel medzi Kanadou, Rakúskom, Slovenskom alebo akoukoľvek inou normálnou krajinou na jednej strane a USA na strane druhej. Na kanadskej strane parkovanie za 20 dolárov, na americkej len za 10 dolárov. Na kanadskej strane kasína, hotely a podobné ohavné škatule, na americkej strane vkusný a príjemný park. V Kanade musíte chodiť peši, v USA za 2 doláre na deň Vás môže voziť vláčik. V Kanade malá káva za 2 doláre, v USA za polovičnú cenu desaťkrát väčšia kávička a môžete si vybrať z niekoľkých druhov – obyčajná, kolumbijská, bezkofeínová, francúzska, talianska alebo oriešková.
American Falls, New York, USA
Naviac z americkej strany sa dostanete k American Falls tak, že dostanete v cene vstupenky gumové sandále a pršiplášť, ktoré si môžete nechať, zídete výťahom po stene kaňonu desiatky metrov, vykročíte po drevenom vyvýšenom chodníku až úplne k vodopádu. Ak chcete, môžete sa nechať aj osprchovať, sú tam plošiny, aby ste sa mohli fotiť z rôznych uhlov. Na skale pod vodopádom je vtipný nápis „Zákaz fajčiť“. Všetci sa chcú na Ameriku podobať, ale nikomu sa to akosi nedarí. Originál je len jeden.
