Londýn – je čas na školu
Ako čerstvý predčasný dôchodca som si naplánoval jazykový kurz angličtiny. V sobotu 31. augusta 2024 ráno prilietam spoločnosťou British Airways z Prahy na londýnske letisko Heathrow. Prechádzam labyrintom chodieb, eskalátorov a hál až k stanici metra. Kúpim si jednorazový cestovný lístok za 15,90 £ a linkou Heathrow Express sa odveziem na stanicu Paddington. Tam prestúpim na Bakerloo Line (hnedá linka) a o chvíľu vystupujem na zastávke Kilburn Park. Odtiaľ to mám k hotelu len niekoľko minút chôdze. Maitrise Hotel Maida Vale sa nachádza na rušnej ulici Kilburn High Road a na 6 týždňov sa stáva mojím dočasným domovom. Zisťujem, že hotel pravdepodobne patrí Indom, pretože celý personál je indický. Je tu pohodlný a praktický život. Na ulici máme všetky služby – obchody, kaderníctvo, práčovňu, reštaurácie, vývarovne a bufety zo všetkých kútov sveta.
Táto lokalita je multikultúrna, veľmi typická pre Londýn. Nikto nerieši farbu pleti, či si gay alebo máš zelené vlasy, alebo trebárs chodíš po ulici v pyžame. Je tu minimum žobrákov a bezdomovcov, myslím, že omnoho menej ako u nás. Ľudia mi pripadajú veľmi spokojní, na druhej strane očividne všetci pracujú.
Pokiaľ ide o jedlo, vyhýbam sa americkému fastfoodu a anglickej strave, pretože mi nechutí. Všetky ostatné možnosti tu predstavujú útok na moje chuťové poháriky. Hneď oproti je libanonská vývarovňa. Ich šavarma – grilovaná jahňacina je fantastická. Dobre však varia aj Turci, Malajci, Indovia alebo Pakistanci. Pizza je v Londýne hnusná, tú robiť nevedia, hoci stojí dvojnásobok ako v Taliansku.
Musím sa pripraviť na dážď, tak typický pre britské ostrovy, a postupné ochladenie, pretože prichádzam v lete a nakoniec odídem v období pokročilej jesene. Zájdem do Primarku, nakúpim si mikiny, dáždnik a nepremokavú bundu s kapucňou. Nakoniec za celý čas prší len asi 4 dni, užívam si babie leto.
Som veľmi zvedavý na moju školu, preto si idem „nanečisto“ vyskúšať cestu do školy. Peši od hotela k metru, potom 12 zastávok jedinou linkou do stanice Waterloo a potom opäť kúsok peši trvá spolu 33 minút, čo je vzhľadom na veľkosť mesta výborné.
Víta ma dokorán otvorená brána na školský dvor, desiatky ľudí, čo tu trávia čas a keď poviem, že v pondelok nastupujem prvý deň do školy, všetci sú náramne milí. Pakistanec Abdul sa ponúkne, že ma po škole prevedie a ukáže mi učebne. Tu je trieda, tu budeš chodiť jesť do školskej jedálne, tu je recepcia a tu sú záchody. Abdul pracuje ako koordinátor pre ubytovanie v rodinách. Opýtam sa ho, či má rád futbal, celý sa rozžiari. Mám na nedeľu (zajtra) dve vstupenky na Stamford Bridge a moja parťáčka so mnou nepricestovala. Môžeme ísť spolu, pokiaľ nemá lepší program. Chelsea hrajú s Crystal Palace v Premier League. Nadšene súhlasí.
Nasledujúce týždne poctivo chodím do školy, na konci mám 100 %-nú dochádzku, spoznávam ľudí z celého sveta vo všetkých vekových kategóriách. Talianov, Španielov, Francúzov, Poliakov, Číňanov a početnú enklávu priateľov z Latinskej Ameriky. Môj život je obohatený o mnoho nových priateľstiev. Učitelia sú úplne skvelí, najmä Elena a Ritu, ich „juhobritská“ výslovnosť mi znie ako najkrajšia hudba.
V škole sa zlepšujem v gramatike, cibrím si výslovnosť, snažím sa porozumieť videám a audio dialógom. Na prízemí máme školskú jedáleň, kde sa môžem najesť za prijateľné peniaze, väčšinou však obedujem vonku v meste. Typické anglické jedlo fish & chips nie je bohvieaký kulinársky zážitok, vyprážaná treska obalená hrubým cestom ma až tak nezaujala.
Škola ponúka rôzne mimoškolské aktivity, niektoré zadarmo, iné za poplatok. Nikdy predtým by som si nebol býval pomyslel, že sa nechám nahovoriť na školu salsy. Vzali nás do štýlového baru Coyotte Ugly v štvrti Camden Town, kde nás 2 hodiny učili tancovať. Bolo to pre mňa čudné a zábavné zároveň. Vďaka škole chápem, čo je Cream Tea, olovrant s predpisovo servírovaným čajom najvyššej kvality s mliekom, sendvičmi a koláčikmi. Ideme sa pozrieť na legendárne londýnske pouličné výtvarné umenie, pričom naháňam Banksyho opice a iné zvery. Inokedy sa pridám k partii študentov priamo v školskej triede, ktorá sa na chvíľu mení na krčmu počas podujatia Beer & Cake. Jeme koláče, zapíjame ich teplým fľaškovým pivom a popri tom konverzujeme. Každý piatok večer je vyhradený plavbe po Temži, študenti sa plavia z Westminsteru až po Greenwich a späť.
Keď nie som v škole, trávim čas v tomto fascinujúcom meste, ktoré si právom vyslúžilo prezývku pupok sveta. Aké je to kultúrne mesto, ktoré pozýva ľudí odkiaľkoľvek, aby si prišli pozrieť zadarmo svetové múzeá a galérie výtvarného umenia! Je nesmiernym zážitkom poprechádzať sa a oddychovať v niektorom z početných mestských parkov. Kto má rád divadlo, môže navštíviť niektorý muzikál vo West End alebo operu či balet v Royal Opera House, prípadne si odskočí do niektorého džezového klubu na naozaj špičkový koncert.
Počas môjho pobytu zažijem okrem iného 10 muzikálov, 1 operu, 3 džezové koncerty, 5 futbalových zápasov a jeden zápas rugby. Vidím všetky najvýznamnejšie galérie umenia, väčšinu múzeí (všetky sa nedajú stihnúť). Navštívim Londýnsku ZOO, Hampton Court Palace – najväčší palác vo Veľkej Británii, Greenwich, Shorditch a Betersey Power Station. Prechádzam sa vo väčšine známych londýnskych parkov. Cez víkendy si urobím výlety do Brightonu a Seven Sisters, jednu sobotu do Liverpoolu a raz aj so synom Martinom do Bath.
Napriek tomu, že som vo veľkomeste, ľudia sú tu k sebe milí, zdvorilí a priateľskí, čo vytvára pohostinnú atmosféru. Zavše sa stretnem s ich príznačným suchým humorom. Napr. podídem k uniformovaným ochrankárom pri vstupe do Westminster Abbey a jeden z nich mi s vážnym výrazom oznámi, že mi zakazuje vstup do chrámu, pričom ani nekontroluje obsah môjho školského batôžku, kde by aj tak našiel len učebnicu, zošit, pero a fľašu s vodou. Dôvodom je, že mám na hlave šiltovku futbalového klubu Chelsea, ale on je fanúšikom konkurenčného tímu Premiere League. Nosím nesprávnu čiapku. Schuti sa na jeho vtipe spoločne zasmejeme.
Vždy keď idem zo školy, na stanici Waterloo je pred vstupom do metra nádvorie s klavírom uprostred. Ktokoľvek sa môže pristaviť, a zahrať si. Zakaždým vidím iného klaviristu, niektorých si nafilmujem. Niektorí umelci vystupujú v metre alebo na ulici. Dosť často ma moje kroky zavedú na Piccadilly Circuss, legendárnu križovatku niekoľkých ulíc vo West End s fontánou Shaftesbury Memorial a sochou Anterosa. Tu obyčajne vystupuje spevák Dean Franklin s podmanivým clivým hlasom.
Ako oficiálny študent mám v meste výhody rôznych zliav, ktoré naplno využívam. Väčšina múzeí a galérií je zadarmo, ale niekde sa platí. Napr. za vstup do Saint Paul´s Cathedral dostávam zľavu, rovnako aj do hvezdárne v Greenwich, dokonca v Courtauld Palace Gallery ušetrím 14 £, pretože študenti to majú zadarmo. Stačí ukázať študentský preukaz s fotografiou v mobilnej aplikácii a život sa stáva krajším, aj tie obrazy francúzskych impresionistov odrazu žiaria veselšími farbami.
