Pri jazere Quilitoa
Ekvádorské mesto Latacunga nemá príliš pokojnú polohu. Leží totiž na úpätí činnej sopky Cotopaxi, ktorá bola v minulosti často centrom ničivých zemetrasení. V 18. storočí bolo mesto Latacunga zdemolované trikrát.
Mnohí obyvatelia mesta zahynuli, avšak tí čo prežili, si svoje mesto po každom zemetrasení tvrdohlavo postavili znova. Dnes je zrejmé, že poslední tvrdohlaví stavitelia konali správne a užitočne, lebo vulkán Cotopaxi, varovne stojaci nad mestom, sa síce odvtedy občas činí, dymí a chrlí popol, ale zem sa príliš netrasie, a tak si ľud nemusí stavať nové mesto už viac ako dvesto rokov.
V budove latacungskej autobusovej stanice vládne nádherný, obdivuhodný a vynikajúco fungujúci juhoamerický chaos. Namosúrený policajt jazdí v staničnej budove na mopede a chaos pozoruje. Nikto okrem neho nemá právo jazdiť na mopede v staničnej budove. Občas moped s policajtom prejde cez prah dverí na otvorené nástupište, ale onedlho nečakane zavrčí na druhom konci haly, ktorá je o pol metra vyššie ako hlavná časť, a tak musí moped prekonať tri schodíky, keď sa chce dostať do vestibulu. Jazda dole schodíkmi je príjemné rozptýlenie v policajtovej nudnej práci pozorovať a udržiavať staničný chaos. Policajt na mopede nepretržite vyžaruje autoritu, ktorej sa nikto na stanici neodváži priečiť.
Akýsi mladík s napomádovanými vlasmi tancuje okolo mňa a naliehavo mi kričí do ucha.
-Quilitoa, Quilitoa, Quilitoa, poď so mnou do Quilitoa!
Chcel som ísť do Baňos, ale mladík mi to jednoducho nedovolí.
– Donde está Quilitoa? Prečo tam mám ísť?
– Tam, tam, tam, na prvom nástupišti. Odchádzame o dve minúty. Kúp si lístok v pokladni číslo 1! Ponáhľaj sa!
Podľahnem tomuto agresívnemu nátlaku, letím k pokladni a kupujem si cestovný lístok do Quilitoa. Stojí dva doláre aj čosi. Nechávam na pulte tri – nech si drobné nechajú, aj tak nemám čas čakať na výdavok. Stihnem nastúpiť do autobusu v stanovenom dvojminútovom limite a chytám si výhodné sedadlo pri okne, odkiaľ budem mať dobrý výhľad na cestu, krajinu i na cestujúcich v autobuse.
Šofér naštartuje motor a zdá sa, že odchádzame. Potom šofér motor vypína. Autobus sa zapĺňa ďalšími šťastnými cestujúcimi a činorodý sprievodca usilovne zháňa do svojho autobusu ďalších a ďalších cestovateľov. Spokojne si oddýchne, až keď je autobus plný do posledného miesta na sedenie i státie a i potom ešte ochotne povoľuje vstup na palubu dopravného prostriedku skupinke zadýchaných argentínskych študentov, ktorí sa zrazu odkiaľsi privalili. Ľudská masa sa solidárne zahemží, scvrkne, a jeden meter kubický vzácneho priestoru pre argentínskych študentov sa nájde za pár okamihov.
Sprievodca sa prederie dopredu k šoférovi. Nemá svoje sedadlo, iba sa ležérne opiera o predné okno a hľadí proti smeru jazdy na svojich cestujúcich. Čo sa deje pred autobusom sprievodcu očividne nezaujíma. To je šoférova robota. Šofér dostáva od sprievodcu sotva badateľným posunkom pokyn, šofér okamžite štartuje motor a autobus konečne pomaly a majestátne opúšťa latacungskú autobusovú stanicu. Šofér a sprievodca sa výborne zohratá dvojica. Všetko je v najlepšom poriadku.
Šofér šoféruje. Sprievodca počas cesty vyberá cestovné od nových cestujúcich a potom sa opiera o okno a počítá utŕžené peniaze. Dolárové bankovky si usporiada do malých zväzkov, zväzok desiatich bankoviek pozdĺžne preloží a uloží medzi prsty. Onedlho má v ľavej ruke úhľadný vejár zelených bankoviek.
Pri nohách mu sedí dlhovlasé dievča. Sprievodca sa k dievčaťu občas nakloní a dôverne sa ho dotýka naprávajúc neposlušný prameň dlhých vlasov, ktorý pri prudkom pohybe autobusu v každej ľavotočivej zákrute skĺzne z pleca. Po týchto intímnostiach sa dievča k sprievodcovi vďačne pritúli. Sprievodca je spokojný. Peňazí dnes vybral veľa, autobus je plný, a pri nohách mu sedí jeho prítulné dievča.
Cesta do Quilitoa je kľukatá, hrboľatá, náhle klesá po úbočiach do kotlín a potom rovnako náhle stúpa na kľukatý hrebeň oddeľujúci jednu kotlinu od druhej, aby vzápätí opäť klesla do ďalšej kotliny. Ľudia v autobuse sú dokonale trpezliví, žiadna zvada, žiadne ostré slovo, iba šum krátkych rozhovorov a šuchot batožiny. Cesta je dlhá, ale cestujúci pokojne sedia a stoja, niektorí prežúvajú svoje potraviny. Na druhej strane uličky v strede autobusu si indiánska ženička pochutnáva na grilovanom kurčati, ktoré jej pouličný predajca podal cez pootvorené okno na jednej z mnohých zástavok autobusu. Mnohí cestujúci žujú cukrovú trstinu.
Stojaci domorodí ľudia majú nízke postavy, a tak medzi ich hlavami a stropom autobusu je veľká rezerva, ale postava vodcu argentínskych študentov siaha až po strop. Nevdojak si všímam ako pri otrasoch autobusu dostáva argentínsky študent údery do hlavy a bolestivo jav prežívam, hoci hlava inkasujúca údery nestojí na mojom krku.
Čítam cestopisnú knihu. Listujem si v kapitole o oblasti, kde sa práve nachádzam. Oblasť je medzi turistami známa pod anglickým názvom Quilitoa Loop. Turistická trasa spája malé obce, z ktorých najvýznamnejšia je Quilitoa, pretože na okraji obce sa nachádza veľká atrakcia – obrovský kráter s jazerom. V oblasti Quilitoa Loop sú obľúbené pešie túry z dediny do dediny. Domorodí ľudia za pár dolárov ochotne poskytujú sprievodcovské služby, je to pre nich významný zdroj príjmu, lebo políčka na strmých svahoch nie sú príliš úrodné a priemysel tu neexistuje.
V kapitole sa píše o miernom nebezpečí, ktoré na cestách predstavujú svorky potulných psov. Ale vraj pri konflikte so svorkou sa stačí zohnúť pre kameň a psi zmĺknu a stiahnu chvosty. Sú podvýživení a slabí. Nemajú sbadôveru. Pri tejto informácii si spomeniem na ich severoamerických spolupsov, s ktorými prichádzam do styku počas života v Severnej Amerike plniac si pracovné povinnosti, i pri bežnom živote. A tak dobre viem, že severoamerickí mestskí psi netrpia nedostatkom potravy ani sebadôvery.
V supermarketoch na predmestiach veľkých i malých severoamerických miest sú celé oddelenia vyhradené pre domácich psov. Sú tam tony potravy s vysokou nutričnou hodnotou, rôzne hračky, ošatenie, módne doplnky, kozmetika i bižutéria. O telesné a duševné blaho severoamerických psov sa starajú vzdelaní lekári, dentisti, pedagógovia a psychológovia. Psi majú svoje školy, škôlky, hotely, kluby a reprezentačné a výcvikové centrá. Obľúbené sú psie festivaly spojené so súťažami krásy.
Starostlivosť o psov je významný severoamerický priemysel, ktorého objem každoročne rastie, na rozdiel, napríklad, od obuvníckeho priemyslu, ktorý stagnuje a oceliarskeho, ktorý už celé desaťročia poľutovaniahodne upadá. Nuž nečudo, že severoamerickým mestským psom nechýba sebadôvera. Človek zohýbajúci sa po kameň severoamerického, dobre živeného psa, nezastraší, naopak, je to pre psa vítaná pozvánka na súboj. Aspoň si trocha zašportuje. Pohyb sa psovi zíde. Mnohí severoamerickí psi sú totiž obézni. Problém obezity psov nepríjemne narastá. Odborníci dokonca upozorňujú, že ak v krátkom čase nenastane prudký zvrat v životnom štýle severoamerických psov, celé generácie postihne zhubná epidémia obezity. Vláda s tým bude musieť niečo urobiť, a bolo by fajn, keby konala čo najrýchlejšie.
Juhoamerickým psom žijúcim v oblasti Quilitoa Loop katastrofálna epidémia obezity zatiaľ vonkoncom nehrozí.
V mestečku Zumbahua sa uvoľní sedadlo. Radostne pozorujem ako si argentínsky študent s úľavou sadá a jeho hlava sa vzďaľuje od nebezpečného stropu, no študent nesedí dlho, lebo za ďalším pahorkom cesta končí a všetci cestujúci vystupujú. Sme na konečnej, v obci Quilitoa.
Asi 12 ročný chlapec ku mne pristupuje a odvážne si ma premeriava pohľadom. Predstaví sa ako Antonio.
– Chcete ubytovanie?
Ponuku prijímam a potom ja a Antonio kráčame po úzkej rovnej ceste do dediny. Pýtam sa ho kde je kráter Quilitoa.
– V dedine, za hostelom.
Ubytovanie je skromné, je to bývalá maštalka s dvoma oddeleniami. Hostel sa volá Smana Wasi. V izbe, ktorá možno ešte minulý rok bola útulnym príbytkom pre domáce zvieratá je veľká postel ako v severoamerických moteloch, piecka na drevo ako v stredoeurópskych kopaniciach a vzadu je malá miestnosť – záchod s porcelánovou misou. Splachovacie zariadenie však nie je nainštalované, splachuje sa vedrom vody, ktoré stojí v kúte tmavého záchodka. Voda na splachovanie je vonku, v sude pod odkvapom.
Chlapec Antonio pýta za ubytovanie 14 dolárov za jednu noc, čo je v týchto končinách astronomická suma. Astronomickú sumu zaokrúhľujem na 15 dolárov a ochotne, bez známky roztrpčenia, veľký peniaz odvážnemu chlapcovi odvzdávam. Obzerám sa po okolí. Od domu vedie miernym briežkom kamenistá cesta. Nič nenaznačuje, že by tu niekde mohol byť kráter, ale idem okolie prebádať, lebo verím, že ten kráter tu niekde musí byť. A ani nemusím bádať dlho. Po päťdesiatich metroch cesta končí a zem sa prepadá. Pohľad dole do krátera vyráža dych.
Chlapec Antonio mal pravdu, kráter je doslova za domom. Blížia sa ku mne domorodí ujkovia a potriasajú mi rukou. Popritom s neskrývanou radosťou vychutnávajú môj údiv. Na dne krátera je zelenomodré jazero s bielym, úzkym lemovaním. Pohľad priťahuje zubaté ostrie okrajov krátera. Nad vodou sa plazí oblak ako nadprirodzený úkaz. Čosi nehorázné sa tu očividne v minulosti stalo. Akási zlomyselná a divá sila vydrapila kusisko zeme. Určite tu bol poriadny huriavk, žeravá láva striekala vysoko do nebies, pachnúca síra dusila živé bytosti, skrátka rozpútalo sa tu peklo na zemi. Rana na tvári zeme je už dnes pekne zahojená. Voda kráterového jazera sa mierumilovne blyští. Ozubené okraje krátera taktiež pôsobia skôr romanticky ako bojovne. Hrôza a skaza je dávno zabudnutá a v dedine Quilitoa prevláda pokoj a mier.
Opodiaľ sa začína strmý kľukatý chodník vedúci na dno kráteru, kde je malá pláž s červenobielymi kajakmi, slamená búda a malé stádo poníkov, ktorí na svojich chrbtoch vynášajú za 5 dolárov dýchavičných turistov naspäť do dediny. Chlapci, ktorí sa o poníkov starajú, hrajú futbal. Trénujú si futbalové parádičky a ide im to celkom dobre.
Skupinka argentískych študentov už zostupuje strmým chodníkom dole k jazeru. Dievčence sa smejú, lebo ktosi povedal srandu. Potom pištia, lebo na strmom chodníku sa im šmýka. Vysočizný vodca argentínskych študentov zaostáva za svojou skupinkou. Stojí v miernom predklone na skalnom výbežku a dlho sa nehýbe, lebo je stuhnutý úžasom. Nevie sa na kráterové jazero vynadívať.
