Vietnamský expres

Je piatok 11.3.2016 osem hodín ráno a naše prenajaté auto so šoférom nás vezie z hotela Golden Dragon v Hoi An na železničnú stanicu do neďalekého Danangu, odkiaľ odchádza náš vlak na juh o 9:32. Miestami prechádzame po pobreží Juhočínskeho mora, kde sú postavené alebo sa ešte len budujú luxusné hotelové komplexy svetových reťazcov. Danang pôsobí ako moderné bohaté mesto, čo vôbec nezapadá do obrazu tretieho sveta.

Na železničnej stanici je čakáreň a dvere na perón sú zablokované, zrejme z bezpečnostných dôvodov. Záchod je zavretý, preto dám na odporúčanie policajta a idem do neďalekej krčmy. Záchod je veľmi jednoduchý, s pochybnou hygienou, aspoň že si môžem opláchnuť ruky. Marianka sa dočká, keď otvoria záchod na stanici, tiež to vraj nie je bohviečo.

Čakáme asi 15 minút, zatiaľ si odfotím interiér stanice a úhľadný parčík s replikou starej lokomotívy pred stanicou, odrazu čosi po vietnamsky zahlásia do rozhlasu a otvoria vráta na perón. Prichádza legendárny Vietnamský expres, ktorý sa oficiálne nazýva „Expresný vlak znovuzjednotenia“.

Smelý Zajko s našou milou sprievodkyňou

Nájdeme našu sprievodkyňu, ukážem jej z internetu vytlačené rezervácie a sadneme si na svoje miesta. Sú pekne v smere jazdy, pred nami je stolík a oproti nám tiež 2 miesta. Pri okne oproti sedí asi 30-ročná pani s ochranným rúškom, preto jej vidím len oči, neskôr si aj tie zakryje tienidlom ako v lietadle, aby mohla spať, takže ju vôbec nespoznáme ani zvonka. Druhým bezprostredným spolucestujúcim je pán na dôchodku, pomenujem si ho Strýko Ho, ktorý zrejme cestuje na návštevu svojej rodiny, aby opäť po čase videl svoje vnúčatá až v ďalekom Hočiminovom meste – Saigone. Okrem nás tu bledé tváre veľmi nevidno, akurát párik sedemdesiatnikov asi 6 radov pred nami, čo sa tiež rozhodli podstúpiť toto dobrodružstvo. Možno sú to Holanďania alebo Američania, ťažko odhadnúť, keď ich nepočujeme rozprávať.

V tomto vlaku je možné cestovať na drevených laviciach (Hard Seat), čo je akási 2. trieda, alebo si trochu priplatiť za čalúnené sedačky (Soft Seat), čo sme využili my. Okrem toho ešte existuje lehátkový vozeň (Hard Berth), ide o variant 6 lehátok v kupé a lôžkový vozeň (Soft Berth) so 4 lôžkami v jednom kupé. Naše sedadlá vyzerajú obyčajne, napriek tomu sú prekvapujúco pohodlné. Vo vlaku je drevená podlaha, niečo medzi palubovkou a parketami, javí sa to ako celkom zaujímavé, pôsobí to starosvetsky, ale aj prívetivo. Na oknách sú závesy, podobne ako v našich vlakoch.

Pozeráme sa von oknom. Vidíme ryžové polia a na nich pracujú ľudia s typickými špicatými klobúkmi. Utekajú okolo nášho vlaku chudobné dediny so skromnými príbytkami ako u nás azda pred 100 rokmi alebo teraz v cigánskych osadách na východnom Slovensku. Odrazu sa objaví rieka, jazero, na ňom rybári, neskôr vidno morské pobrežie. Po čase sa nám zunuje pozerať von oknom, všetko sa opakuje.

Keď niekto cestuje z Hanoja až do Sajgonu, trasa dlhá 1726 km trvá približne 34 hodín. My sa prepravujeme len do najznámejšieho letoviska Nha Trang, čo je z Danangu 524 km a pôjdeme vyše 10 hodín. Z toho si ľahko utvoríte predstavu, aký rýchly je Vietnamský expres. Priemerná rýchlosť 50 km za hodinu rozhodne nemôže konkurovať nejakým rýchlovlakom. Vietnamský expres je najpomalší rýchlik na svete.

Strýko Ho vo Vietnamskom exprese

Špeciálnym javom je to, že trať je jednokoľajná, a tak sa protiidúce vlaky nemôžu hocikde obísť. Z toho dôvodu vlak niekedy zdanlivo zbytočne stojí v stanici, kde je viac paralelných koľají, pretože čaká na iný vlak, čo ide oproti. Navyše koľaje sú úzke, pôsobia skôr provinčne, až hračkársky.

Vo vlaku sa ustavične niečo deje, nemôžem povedať, že by sme sa vyslovene nudili. Asi v strede vagóna nad oknami je zavesený televízor, kde väčšinu času beží vietnamský humoristický televízny seriál. Nerozumieme ničomu, ale baví ma pozorovať reakcie ľudí. Z toho usudzujem, že Vietnamci majú veselú povahu, hoci nie všetci sa smejú, mladým ľuďom to netrhá žily. Zrejme si už odvykli od televízora, sú vychovaní na internete, podobne ako u nás. Starší cestujúci a stredná generácia sa dobre bavia.

Zriadenci často roznášajú nápoje. Rôzne sladké žbrndy, vietnamskú kávu s presladeným mliekom, čaj. Voda v plastových fľašiach je v cene cestovného lístka. Okolo poludnia prichádzajú s veľkými vozíkmi s obedom ako v lietadle. Môžete si kúpiť tradičnú hovädziu polievku Pho, rezance s kúskami kurčaťa, niečo vyprážané s ryžou, atď. Napijeme sa vody, potom musíme ísť na záchod. Prvá sa odváži Marianka, vráti sa zhrozená. Potom idem ja, do záchoda sa ledva zmestím, a pritom nie som z čeľade tučniakovitých, aspoň dúfam. Opláchnem si ruky a dohodneme sa, že odteraz zatiahneme brzdu v črevách, nič nebudeme jesť ani piť, aby sme nemuseli ísť na záchod. Necelých 10 hodín musíme vydržať.

Unudení a zároveň šťastní, Vietnamský expres, Vietnam

Všetci ostatní spolucestujúci sa napchávajú obedom, potom pijú rôzne nápoje a keď príde príslušná večerná hodina, roznášajú večeru. Sledujem strýka Ho, zrejme vyšiel zo skromných pomerov, lebo každé jedlo s vďakou prijíma a s veľkou chuťou konzumuje do posledného rezanca, do posledného zrnka ryže. Nechápem, kde sa to v ňom uskladňuje, ani na záchod nechodí, samozrejme si dá aj vodu aj kávu. Strýko Ho je múdry a skúsený muž, je na všetko pripravený. Má na sebe čiernu koženú bundu s početnými vreckami. Jedlo si dochucuje fľaštičkou s nejakým korením, ktoré vytiahne z vnútorného pravého vrecka. Keď doje polievku, z vnútorného ľavého vrecka vytiahne papierovú vreckovku a dôkladne si poutiera ústa. Po hlavnom jedle siahne do predného vonkajšieho pravého vrecka, v papierovej servítke má starostlivo zabalené špáradlá, jedno si vytiahne a ostatné pekne zabalí a strčí späť do vrecka. Nasleduje vŕtanie v zuboch, mľaskanie, sŕkanie, skrátka vzduchotechnika, ako by povedal klasik. Nakoniec si kúpi lisované burizóny a ešte akési medové a kokosové oblátky, všetko po 5 kusov, zrejme sú to darčeky pre vnúčatá.

Ako sa blížime k Nha Trangu, máme trochu zmätok v názvoch staníc, pretože nám chýba podrobná mapa. Takmer nikto nevie po anglicky a nevieme, čo nám vysvetľujú, vtom pribehne Vietnamka, čo žila 30 rokov v USA, preto sa s ňou dohovoríme a osobne prevezme nad nami patronát. Sleduje cestu a 10 minút pred cieľom nám dá vedieť, že sa máme pripraviť na vystupovanie. Zložím batožinu a počkáme v chodbičke. Vlak zastane, poďakujeme pani „americkej“ kamarátke a vonku na peróne sa ešte odfotím s našou sympatickou sprievodkyňou.

Vezmeme si taxík do hotela a mohutný vír bláznivého letoviska Nha Trang nás okamžite pohltí. Ale o tom nabudúce.

P. S.
Keď o dva týždne nastupujeme v Bratislave do nočného štátneho rýchlika Zemplín, čo je pre veľa ľudí zadarmo, sedačky sú podobné ako vo Vietnamskom exprese a záchod o nič lepší. Takmer rovnaká je aj rýchlosť, 200 km z Bratislavy do Vrútok absolvujeme takmer za 4 hodiny, stojí to pri každej vŕbe. V čom je však rozdiel? Neroznášajú tu žiadne nápoje ani jedlo a jedálenský vozeň je zrušený. Bandy ožratých Cigáňov pobehujú po vlaku a robia bordel, obťažujú ostatných cestujúcich. Policajti občas prejdú, ale je im to jedno. Chodby sú zapratané ľuďmi, čo tu postávajú, lebo nemajú miestenku. Ľudia sa mračia, očividne majú mizernú náladu. A sme doma!