Aonang – neprekonateľný veget
Dňa 18. januára 2019 sa premiestňujeme mikrobusom z nášho obľúbeného hotela v Patong Beach na Mólo Rassada, odkiaľ štartujú rýchle člny na Krabi. Všetko máme dopredu vybavené a zaplatené, šífkartu vrátane transferu do prístavu nám predala pani v pouličnom stánku, čo sprostredkuje miestne zájazdy. Tento biznis tu funguje spoľahlivo ako švajčiarske hodinky.
Mohli sme ísť aj kadejako zložito obyčajnou loďou a s prestupmi na niektorom ostrove, ale takto to máme za 2 hodiny a bez problémov. Čln trochu hučí, ale zato vyhliadky sú fantastické. Vľavo sa plavíme okolo pomerne veľkého ostrova Ko Yao Yai, napravo v diaľke je Ostrov Phi Phi, kde sme boli pred pár dňami s potápačskou loďou na celodennom výlete. Okrem toho je tu celý rad menších ostrovčekov, skalných stĺpov a útesov. Okolo obeda spomaľujeme pozdĺž malebných pláží Krabi, napríklad Railey Beach je považovaná za jednu z najkrajších pláží na svete. Rozprávam sa s indickým kapitánom dopravného lietadla Boeing, je tu z Nai Dillí na pár dní na dovolenke. Vylodíme sa v Ao Nang, najvýznamnejšom turistickom stredisku provincie Krabi.
Aonang, Krabi
V prístave sa nám núkajú rôzni taxikári a tuktukári za lacný peniaz, ale nakoniec využijeme transfer do hotela zadarmo, čo máme ako súčasť plavby loďou. Ubytujeme sa v Holliday Inn, slušnom, ale predraženom zariadení. Majú však solídny a čistý bazén. Po nedávnych skúsenostiach sme si tu objednali ubytovanie len na 3 noci, neskôr si vyhliadneme a „vykšeftujeme“ hotel priamo na pláži až do konca nášho pobytu za prijateľnú cenu.
Ao Nang je podstatne pokojnejší ako Patong na Phukete, radi sa prechádzame až k jednému z Nočných trhov. Dáme si porciu grilovaného krokodíla a veľkú kopu kráľovských kreviet. Zapijeme to čapovaným pivom Chang. Takmer každý deň sa zastavíme na masáži. Niekedy nám robia len nohy, inokedy celé telo alebo len hlavu, šiju a chrbát. Tieto masáže nám doma v Európe budú chýbať.
Ako sa zvečerieva, na ulici stúpa výskyt transvestitov, ktorí nahovárajú okoloidúcich na návštevu ich legendárnej show. Zatiaľ sme to vyhodnotili tak, že nemáme chuť to vidieť. Niektorí chlapi prerobení na ženy sú atraktívni(e), až by ste sa pomýlili. Inak predstavenia sú dosť drahé, podobne ako thajský box, na čo sme sa tiež nenechali nahovoriť ani na Krabi, ani na Phukete. Ak je hlavnou akciou kopať druhého do hlavy, s takým športom nesúhlasíme.
Cez deň chodíme na pláž a hľadáme si tieň pod stromami. Zavše nasadneme na loďku s inými výletníkmi a preplavíme sa na niektorú pláž na ostrovoch. Je to niečo úžasné! Na obed vypijeme a zjeme čerstvý kokos, ideme na neskorší obed do miestnej reštaurácie. Najlepšie sú prechádzky po pobrežnej promenáde pri západe slnka. Tieto scenérie žiadny maliar nevymyslí. Odtiene žltej, oranžovej, červenej, loďky v diaľke na mori a ohnivá slnečná guľa pomaly zachádzajúca za obzor. Je tu okrem nás veľa fascinovaných divákov, ale aj takých, čo pri odlive pobehujú po dočasne prístupnom morskom dne a zbierajú morské plody.
Západ slnka, Aonang, Krabi, Thajsko
Plánujeme si výlety. Ja by som sa chcel jeden deň potápať, s Mariankou chceme vidieť džungľu a nejakých budhov. Jeden zaplatený potápačský výlet je zrušený pre nedostatok záujemcov a vrátia mi na kreditku peniaze. Obrátim sa na iné diving centre a dohodnem pol dňa potápania na „lokáloch“, čiže miestnych ostrovoch, vzdialených len niekoľko kilometrov od pobrežia.
Ráno príde pre mňa tuktuk a spolu s ostatnými potápačmi smerujeme do skromného potápačského skladu kdesi na predmestí, aby sme si vybrali a vyskúšali výstroj. Niektoré základné veci mám vlastné – masku, počítač, mokrý oblek 5 mm, topánky, kuklu. Potrebujem si požičať veci, ktoré som si zámerne nebral do Thajska, aby mi zbytočne nezaťažovali batožinu – plutvy, kompenzátor, regulátor. Pridám k tomu 8 kg olova a fľaše so stlačeným vzduchom mi dajú na lodi. Nesiem si aj gopro kameru.
Pricestujeme tuktukom k malej lodičke najviac pre 6 až 8 ľudí. Posádku tvorí kapitán, 1 pomocník a dvaja inštruktori, z nich jeden beloch a jeden Thajčan. Okrem mňa je na lodi mladý Poliak Marcin z Gdaňska, ktorý mi rozpráva o úžasných vrakoch lodí v Baltickom mori, ku ktorým sa dá potápať. Okrem nás dvoch cestuje a nami šťastná americká rodinka z New Yorku. Otec rodiny Steve, jeho sympatická manželka, dcéra asi vo veku 16 rokov a syn okolo 14. Všetci sa idú potápať. Čuduj sa svete, zo Steva sa vykľuje Števo, ktorý sa už narodil v Amerike, ale jeho matka pochádza od Prešova. Števo teda rozumie po slovensky a slušne rozpráva po šarišsky, veď šariština je jeho materinský jazyk. Pracuje ako newyorský policajt, veľa rokov pôsobil v Harleme, v poslednom čase bol prevelený do ešte severnejšieho regiónu Veľkého Jablka. Všetci sú veselí a príjemní. Rozprávame sa, ako inak, o Amerike, najmä o národných parkoch USA, ktoré máme s Mariankou celkom slušne prejdené.
Naša loďka nevyzerá na nejaké dlhé plavby, veď ani nejdeme ďaleko, ale je tam dokonca aj záchod, normálna kadibudka v zadnej časti, dvere poriadne nepriliehajú, treba ich pre istotu pridržiavať, aby sa nerozleteli dokorán pod vplyvom morského vetra. Nie je tu prístav ani mólo, len piesočný breh. Nastupujeme tak, že musíme vkročiť do vody a potom šup po rebríku aj s výstrojom hore na palubu. Plavíme sa k ostrovčekom asi 5 km vzdialeným od pobrežia. Dostaneme vodu a prakticky nemáme ani brífing, inštruktor nám len pár vetami oznámi predpokladanú hĺbku ponoru asi 15 metrov a čo približne môžeme očakávať. So mnou a s Poliakom ide Thajčan, druhý inštruktor si berie na starosť Američanov.
Nastupovanie na potápačskú loď, Aonang, Krabi, Thajsko
Obliekanie a ustrojenie na malom člne je problematické, jeden druhému zavadziame. Nakoniec sa mi podarí prevaliť chrbtom cez okraj člna a čľupnem do vody. Prvá lokalita sa nazýva Yawa Sam, ponorím sa do maximálnej hĺbky 18 metrov a ponor trvá 45 minút. Vidíme koraly, malé rybičky, nič veľké. Viditeľnosť je mizerná kvôli prirodzenému zakaleniu vody planktónom, čo je vraj pre toto obdobie typické.
Po skončení ponoru sa vyštverám po rebríku na palubu a horko-ťažko sa vyzlečiem. Navzájom si zavadziame – ľudia, výstroj, šmykľavá podlaha, kotúľajúce sa fľaše, až sa čudujem, že nedôjde k úrazu. Dáme si obed, ktorý posádka akosi vyčaruje – vytiahne z útrob loďky, ale je tam všetko – teplá polievka, ryža s kuracinou a zeleninou, čerstvé ovocie. A voda, ktorú potápač nesmie zabúdať piť.
Premiestňujeme sa na neďalekú druhú lokalitu Kho Talu, ponoríme sa len do 12 metrov, pričom prechádzame cez pekný tunel, akúsi jaskyňu so zaujímavými rybičkami. Ponor trvá len 27 minút a po vynorení pochopím, prečo to trvalo tak krátko. Náš inštruktor nám ukazuje svoj profesionálny potápačský počítač, ktorý mu signalizuje, že výrazne prekračuje limity bezdekompresného potápania, je mu zle a bolí ho hlava. Niekoľko predchádzajúcich dní vykonával potápačské práce vo veľkej hĺbke a nestihol sa vysýtiť. Skrátka, chytil deko.
Aj pre mňa je to nová skúsenosť ukončiť predčasne ponor nie kvôli mne, že mám prázdnu fľašu alebo kvôli môjmu buddymu, ale kvôli inštruktorovi. Inštruktori obyčajne majú lepšiu spotrebu a ako profesionáli si na to dávajú pozor v záujme vlastného zdravia. Aj ho ľutujem, aj ho nechápem.
Vyzlečieme sa, pobalíme, dám si ešte potvrdiť zapísané ponory v logbooku a prakticky za pol dňa sme s potápaním hotoví aj s cestou. Po dnešku mám absolvovaných 92 ponorov. Za 3 roky mojej krátkej kariéry rekreačného potápača celkom slušné.
