Apúlia zahalená v rúškach

Neviem povedať, či ma Taliansko ešte prekvapí. Je vyspelé, bohaté, je v Európe, a predsa absolútne exotické, rozmanité a originálne. Je tu toho toľko na pozeranie a zážitky, že normálnemu turistovi nestačia 3 životy, aby Taliansko dobre spoznal. Absolútna svetová jednotka!

7. septembra 2020 večer, čiže počas celosvetovej pandémie koronavírusu SARS-2, ktorý spôsobuje ochorenie COVID-19, odlietam z Viedne do Bari v Apúlii (po taliansky Puglia, čítaj púlia). Letisko Schwechat je poriadne preriedené, všetci majú povinne nasadené rúška, všade je k dispozícii dezinfekcia na ruky, pri vchode merajú teplotu. Po príjemnom lete v poloprázdnom lietadle sú opatrenia v Bari na letisku rovnaké.

Nájdem svoju požičovňu na letisku a chcem si vyzdvihnúť predplatené auto „FORD FOCUS alebo podobné“. Aké je však moje prekvapenie, keď v požičovni žiadnu rezerváciu neevidujú. Jednoducho sprostredkovateľská firma, v ktorej som si online objednal auto, moju rezerváciu bez upozornenia zrušila. Volám na infolinku 20 minút, z toho 16 minút čakám, potom 1 minútu hovorím a potom opäť čakám. Cvičená opica na druhom konci telefonátu mi potvrdzuje, že rezervácia bola zrušená, lebo vraj nebolo dostupné žiadne auto. Mal som vraj dostať o tom email. Pýtam sa: „Prečo, veď som ihneď zaplatil. A žiadny email som nedostal.“. Cvičená opica bľaboce ďalej: „Vrátime vám peniaze.“ Ja odpovedám: „Nechcem peniaze, chcem auto“. Cvičená opica: „Auto nemáme.“. A ja na to: „ Ste normálni? Dali ste ponuku, ja som ju prijal a zaplatil, teraz som tu na letisku a ukazujem voucher na predplatené auto, ktorý je neplatný.“. A cvičená opica: „Vrátime vám peniaze.“. A ja na to: „Prečo stále opakujete samozrejmú vec?“. A tak ďalej, zostal som bez auta.

Chalan v požičovni s optimistickým názvom GOLDCAR mi vraví, že už má len 3 autá, z toho len 1 malé, a to za 799 € na 2 týždne s plnou poistkou s nulovou spoluúčasťou v prípade nehody. To je o takmer 3 stovky viac ako som zaplatil za imaginárne auto. Hovorím, že je to veľa a skúsim na internete, začal som akože pozerať do mobilu. Po chvíli vraví, že má pre mňa riešenie, zľaví mi stovku, ktorú zaplatím ako zálohu na poistné pre prípad krádeže auta a keď sa nič nestane, kauciu mi vrátia. Súhlasím, zrejme vidí môj pobavený úškľabok, vravím, že pochybujem, že také autá sa kradnú. Priznáva, že mám pravdu, ešte nepočul, že by sa niekto ulakomil na FIAT 500. Tak sme sa dohodli. Mám teda platiť 699 € plus kauciu 100 €.

Samozrejme, neboli by to Taliani, keby nevymysleli drobnú lotrovinu. Požičovné si prepočítali na doláre v čudnom kurze a pridali k tomu 2% poplatok, zaplatil som teda viac ako bolo dohodnuté. Už nemám energiu sa hádať. Toto bude mať dohru neskôr, keď budem reklamovať predraženie služby v mojej banke z titulu použitia kreditnej karty VISA. Taliansko aj Slovensko sú v eurozóne, prečo sem zamiešali doláre, je viac ako čudné. Uvidíme, či mi to niekto vysvetlí.

Taktika cestovania bola daná, Vyspať sa v hoteli niekde pri letisku a ráno vyštartovať. Veľký apartmán s veľkou terasou a bohatým vybavením je fajn. Prečo ma neprekvapuje, že nefunguje internet? Volám majiteľovi, tvári sa, že sa to stalo prvýkrát v živote a je to náhoda. Poradím mu, aby reštartoval rooter. Ten je vraj u susedov a oni už spia. Ráno to vyrieši. Samozrejme, internet nešiel večer ani v noci ani ráno ani zrejme nikdy. Čítam si knihu.

Ráno vyštartujem smerom do ostrohy čižmy, ktorej väčšinu územia pokrýva najväčší národný park v Taliansku Gargano. Po ceste plánujem zastávku v mestečku Lucera (čítaj lučera).

V Taliansku majú veľmi hustú sieť cestných komunikácií.

• A – autostrada je platená a zrejme súkromná, poplatky sú dosť vysoké, označuje sa zelenou farbou
• SS – Strada Statale (štátna cesta), nazývaná niekedy superstrada, označená bielou. Väčšinou ide o rýchlostnú cestu s maximálnou povolenou rýchlosťou 110 km/ hod. a je zadarmo, niekedy sa symbolom SS označuje aj obyčajná cesta.
• SP – Strada Provinciale – okresná cesta, označená bielou farbou, neplatená

Niekedy majú významnejšie hlavné ťahy aj dodatočné názvy, napr. Via Adriatica ide pozdĺž celého  pobrežia Jadranského mora alebo Via Aurelia ide po pobreží Thyrenského mora z Ríma až po francúzsku hranicu alebo slávna Via Apia Antica, pozdĺž ktorej v starovekom Ríme ukrižovali tisíce vzbúrených otrokov po potlačení Spartakovho povstania.

 Vráťme sa však do Apúlie. Okolo cesty z Bari do Lucera vidím polia a farmy s výlučne dvomi plodinami, vinič a olivové sady. Nikdy v živote som nevidel toľko olivovníkov, a to som bol kedysi aj na Kréte. Najlepší olivový olej je samozrejme taliansky a túto dôležitú plodinu je vidieť aj v obchodoch. V supermarkete bežne dostanete na výber olivy na 10 spôsobov, nehovoriac o olejoch.

Zastavím sa na benzínke na dedine, vojdem dnu. Rozkážem si cafe macchiato fredo, čo je malá  káva so studeným mliekom, chutí fantasticky a platím len 70 centov. Všetci dodržiavajú novú rúškovú disciplínu. Dvaja miestni štamgasti v montérkach si tiež dajú kávu a obsluhujúci personál im ju automaticky osladí niečím priesvitným z fľaše. Pýtam sa, čo to je, vraj sladký likér. Taliani nikdy nepoužívajú malé smotany v plastovom obale. Mlieko vždy poctivo vyšľahajú a podávajú väčšinou osobitne. V kávovej kultúre sú samozrejme tiež najlepší na svete, rovnako aj v topánkach, oblečení, bielej technike, atď. V gastronómii v ničom nezaostávajú za Francúzmi, čo platí aj pre víno, syry, šunky, salámy a podobne.

Po anglicky nevedia, ale nerobia si z toho ťažkú hlavu. V provinčnom mestečku na juhu v dobrom hoteli vie po anglicky len jedna žena, ktorú vždy zavolajú, keď niečo potrebujem. Dáme sa do reči a vysvitne, že pani je Rumunka. Keď príde cudzinec, pomôže na recepcii, v reštaurácii alebo aj s turistickými informáciami. Vždy sa vynájdu, v krajnom prípade pomocou googlovského prekladača.