Bezútešná pustatina Wyomingu a návrat do budúcnosti
Od Devils Tower prechádzame celým Wyomingom zo severovýchodu na juh a smerujeme do Skalistých hôr v Colorade. Najskôr diaľnicou číslo 90 asi 100 míľ na západ od hraníc s Južnou Dakotou, potom zabočíme doľava na juh. Už po prvých míľach vo Wyomingu je očividné, že krajina je chudobnejšia a málo obývaná.
Zatiaľ, čo doteraz boli všetky zóny služieb – benzínky, motoresty a motely aspoň každých 20 alebo 30 míľ, odrazu sú úseky bez služieb aj dvoj- alebo trojnásobne dlhšie. Ešteže sme natankovali. Okolo cesty akoby tiež boli „zóny ničoho“, zmizli pasúce sa býky a kone, kukurica ani nič iné sa nepestuje, pozorujeme len početné stáda prérijných antilop, potulujúcich sa často nebezpečne príliš blízko diaľnice. Trávy je pomenej, viac sa vyskytujú skaly, niekedy sformované do menších kaňonov.
Zastavujeme v malom mestečku, vyzerá dosť chudobné, vojdeme do jednoduchej, ale slušnej reštaurácie. Dáme si prekvapujúco chutný obed – kompletné menu na európsky spôsob za kresťanskú cenu. Ľudia sú tu veselí, všetci sa navzájom poznajú. Obyvatelia sú len belosi.
Máme naplánované ubytovať sa v meste Casper, nemáme nič rezervované a hotelov je tu veľa. O siedmej zisťujeme, že sú všetky plne obsadené, v neďalekých horách je akási veľká udalosť. Cez internet zistíme, že obsadené je všetko aj v Douglase, čo máme po ceste, rezervujeme si teda izbu až v Cheyenne, 3 a pol hodiny vzdialenom hlavnom meste Wyomingu, neďaleko hraníc s Coloradom. Budeme síce trochu dlhšie cestovať, nemáme však inú možnosť a aspoň budeme zajtra bližšie k Denveru, nášmu ďalšiemu cieľu.
Máme obaja oči na stopkách a rozprávame o ďalších plánoch, aby sme nestratili koncentráciu. Cestovanie v noci nesie so sebou riziko stretu so zverou, všetko však dopadne dobre, diaľnica je ako vždy v dokonalom stave.
V Cheyenne na recepcii hotela zažijeme kurióznu situáciu. O pol jedenástej večer recepčná nevie pochopiť, ako sme si mohli objednať ubytovanie zajtra o 3:30 ráno. Logickou úvahou prídem na to, že čas na mojom počítači som si nemenil, je stále stredoeurópsky letný, ubytovanie som rezervoval večer o pol ôsmej. Keď prirátam časový posun 8 hodín, efekt je jasný. Cítime sa trochu ako v slávnej trilógii Roberta Zemeckisa Návrat do budúcnosti. Recepčná krúti hlavou, že to ešte nezažila.
Ráno 18. Septembra 2012 sa vyberieme do centra príjemnej 60-tisícovej metropoly štátu kovbojov a bizónov. Na hlavnej ulici zamierime do Bieleho domu – sídla guvernéra. Budova je otvorená, úradníci sú príjemní a predstavte si, do kancelárie guvernéra sú dvere otvorené dokorán, podobne aj na ostatných kanceláriách. Povzdychneme si: Kedy už aj na Slovensku zavládne po úradoch politika otvorených dverí?
Zastavíme sa aj vo Frontier Days Old West Museum, milom múzeu o histórii tejto oblasti so slušnou zbierkou dostavníkov, kočov, konských postrojov a sieňou slávy hviezdnych jazdcov ródea, vrátane ich trofejí a zaujímavých príbehov. To nám pomôže lepšie pochopiť život ľudí v tejto bezútešnej pustatine.
