Catania na hračkárskom aute
Pôvodne sme mali jasný a priamočiary plán. Vystúpiť z lietadla, prevziať auto z požičovne a čo najrýchlejším a najjednoduchším možným spôsobom vystúpiť na sopku Etna. Plány nám nečakane skrížilo počasie, pretože leje ako z krhly, vrchol Etny, vyrastajúci z oblakov sme len na chvíľu zazreli z lietadla. Najkrajší na Etne je vraj výhľad z Etny po okolí, preto volíme doslova mokrý variant, ideme zmoknúť do historického centra Catanie.
Krúžime po úzkych uličkách čo najbližšie k rybiemu trhu a na tretí pokus sa nám podarí zaparkovať, usmerňuje nás starší ujo. Najskôr si myslíme, že je to oficiálny zriadenec, má veľkú hrubú ľadvinku (opašťok) s peniazmi a tvári sa smrteľne vážne, akoby mu to tu patrilo, keď sa pozrieme bližšie, zisťujeme, že je to len samozvaný vyberač za parkovanie, ktorý sa spolieha na to, že mu občas niekto dobrovoľne dá pár drobných. Zaujíma sa, ako dlho budeme, nakoniec mu nič nedáme a ani neprotestuje.
Atmosféra na tržnici je skutočne živá a zaujímavá. Predavači rýb a ovocia vykrikujú ostošesť, ryby nádherne rozvoniavajú. Trhovníci sú veselí, keď vidia, že filmujem, jeden vyberie z veľkej kade statného mečiara a zapózuje s ním s Mariankou pred kamerou. Ľudia sa tešia zo života. Kúpime si hrozno za 75 centov plnú tašku, chutí fantasticky.
Z tržnice vystúpime niekoľkými schodmi okolo Fontana dell‘ Amenano na Piazza Duomo. V Dóme (Duomo di Catania) je práve bohoslužba a preto nechcú vpúšťať dovnútra turistov. Pol hodinky počkáme. Od pouličného predavača zatiaľ kúpime červený dáždnik a nazrieme do susedného Kostola sv. Agáty, patrónky mesta s veľkou kupolou, jedinečnou výzdobou a v strede dominujúcim ťažkým lustrom. Za vchodom nás vítajú dvaja tuční anjeli. Marianka povedala, že sú preto tuční, lebo sú barokoví.
V strede námestia sa vyníma Slonia fontána (Fontana Dell elefante) z roku 1736. Socha slona so vztýčeným chobotom symbolizuje obdobie Rímskej ríše a je vsadená do stĺpa v egyptskom štýle. Napriek tomuto smiešnemu spojeniu je výjav symbolom mesta.
Neďaleko je štýlové Univerzitné námestie s budovami univerzity a gymnázia. Všetko je tu úhľadné a čisté. Vrátime sa do Doumo a pozrieme bohato zdobený interiér. Po ceste k autu si pri tržnici dáme espresso a riadne premočení, ale spokojní sadáme do auta, ak sa to dá vôbec nazvať autom.
Na letisku sme dostali z požičovne na 10 dní FIAT 500 s automatickou prevodovkou. Pokúsim sa priblížiť špeciálne vlastnosti a prejavy tohoto približovadla.
- Všetko je strašne malé, hovoríme mu hračkárske auto. Na druhej strane sa hocikde vopcháme. Zaparkovanie je zážitkom, na ktorý sa tešíme.
- Má automatickú prevodovku, ale v skutočnosti je akási poloautomatická. Keď do kopca neťahá, musím ručne znižovať alebo zvyšovať otáčky – rýchlostnou pákou do + alebo -.
- Keď zastaneme, tak zdochne. Keď zdochne hore kopcom, musíme použiť ručnú brzdu ako pri mechanickej prevodovke, lebo nechce naštartovať.
- Naopak, hocikedy sa samovoľne naštartuje.
- Keď naštartujem a zaradím rýchlosť dopredu alebo spiatočku, niekedy sa nevie rozhodnúť a ide spravidla opačným smerom ako chceme my.
- Keď sú pootvorené dvere, nechce štartovať.
- Keď si chcem zapnúť bezpečnostný pás, musím otvoriť dvere.
- Rádio chytí len jednu stanicu, volá sa Virgin (Panna).
- Výhodou je, že nikdy nedosiahne maximálnu povolenú rýchlosť, preto nám pokuty za rýchlosť nehrozia. Po diaľnici ide maximálne 100.
Napriek všetkým nedostatkom nás fiatka bezpečne vezie na sever.