Čínska spartakiáda na Neuschwanstein Schloss

Rozprávkový zámok Neuschwanstein je s 1,4 miliónmi návštevníkov za rok jednou z troch najnavštevovanejších turistických atrakcií v Nemecku. Zámok Disney sa nachádza v obci Hohenschwangau v kopcoch zelenej oblasti Allgäu v Bavorsku.

Je pondelok 24.9.2018, Marianka má dnes narodeniny a my máme naplánovanú návštevu tejto slávnej atrakcie. Je upršané ráno 7:35 v bavorskom mestečku Schwangau a slečna pri okienku informačnej kancelárie nevie nájsť v počítači rezerváciu vstupeniek, čo som robil pred týždňom, ale nemám potvrdenie. Jej kolega to ide overiť podľa mena a emailovej adresy a nakoniec nemecký poriadok zvíťazí nad mojou nepripravenosťou. Zaplatím balík lístkov do zámku a do Múzea bavorského kráľovstva.

Stúpame peši k zámku do kopca asi 2 kilometre v daždi po asfaltke cez lesík. Zámok nie je ani zďaleka taký fotogenický ako na profesionálnych obrázkoch na internete alebo vo filme. Spolu s nami stúpajú hore desiatky Číňanov. Strkajú sa lakťami, vykrikujú a robia bordel. Sú ako odtrhnutí z reťaze, konečne môžu cestovať do Európy. Na prvý pohľad vidno medzi nami kultúrne rozdiely. Číňania sú zrejme zvyknutí každý deň bojovať o životný priestor, preto napríklad nedodržujú diskrétne vzdialenosti a lepia sa na vás, čo býva nepríjemné, inak chápu súkromnú zónu komfortu ako my v Európe.

Vo vstupnej hale do zámku chvíľu čakáme, jedna mladá čínska dáma si papierovou vreckovkou utiera mokré čižmy, použitú vreckovku zahodí na zem a spokojne odchádza. Podídem k nej, dotknem sa jej pleca a ukazujem na zahodenú vreckovku: „Madam, toto je Vaše?“. Prichytená pri čine sa zatvári prekvapene: „Ahááá“, vezme vreckovku a strčí si ju do vrecka.

Hrad má viac ako 200 miestností, z ktorých iba 15 je kompletne dokončených. V nižších podlažiach boli obslužné priestory pre zamestnancov. Sme dosť sklamaní, že za toľké peniaze nám ukážu z celého interiéru sotva pätinu, naviac je tu zakázané fotiť a filmovať. Keď sa pýtam prečo tu platí také hlúpe pravidlo, nikto mi nevie odpovedať, zostáva nám to len rešpektovať.

Neuschweinstein Schloss, Schwangau, Nemecko

Prehliadka je zorganizovaná ako vojenské cvičenie. Dostaneme audio prístroj s výkladom v češtine, vpredu aj vzadu sú zriadenci a ochranka a celé sa to odohráva takmer poklusom, Sprievodkyňa vpredu má dlhú paličku, ktorou ukazuje na predmety, ktoré opisuje audiokomentár. Tu je labuť, tam obraz a všimnite si výzdobu inšpirovanú hradom Wartburg. Otočte hlavu doprava, potom doľava, pozrite rovno a prejdite do ďalšej miestnosti. Skúšame trochu zaostať, aby sme sa mohli pokochať a dlhšie si niečo vyobzerať, zozadu nám však dýcha na krk ochrankár. Nie, nič nám nevraví, ale svojou rečou tela nám dáva najavo, aby sme nezdržiavali, veď nestihneme časový harmonogram, vonku pred turniketmi už čakajú ďalšie skupiny návštevníkov. Nazval som to čínska spartakiáda, keďže 9 z 10 ľudí v našej skupine sú Číňania, aj keď oni za to predsa nemôžu. Za polhodinu sme hotoví. A poriadne znechutení. Sme zvyknutí navštevovať galérie, hrady, múzeá a iné atrakcie na celom svete, kde nás nikto nebuzeruje štýlom „Zaplať, rýchlo pozeraj a vypadni!“.

Stavba idylického zámku bez významnejšej historickej hodnoty sa začala v roku 1869 na podnet excentrického kráľa Ľudovíta II., ktorý chcel tento hrad postaviť tak, aby unikol verejnému životu. Steny boli vyrobené z tehál so svetlým  vápencom ako dekoráciou. Po jeho smrti v roku 1886 bola stavba zastavená a rozprávkový hrad bol otvorený pre verejnosť. Walt Disney navštívil tento zámok a použil ho ako inšpiráciu pre hrad Šípková Krása v Disneylande.

Keďže zámok nebol plánovaný ako kráľovská rezidencia, ale pre zábavu, kráľ Ludovít II. tu vytvoril svoju vlastnú vysnívanú predstavu – básnický svet stredoveku. Obrazy boli inšpirované Wagnerovými operami a sú o láske a vine a o pokání a vykúpení. Tri hlavné postavy sa často opakujú: básnik Tannhäuser, labutí rytier Logengrin a jeho otec, kráľ grálu Parsifal. Okrem toho niekoľkokrát vidíte zobrazenú labuť, symbol čistoty a symbol hrobiek Schwangau.

Zbehneme späť do mestečka a pozrieme si ešte Múzeum bavorského kráľovstva, ktoré leží v peknom prostredí na brehu jazera, je však prekvapujúco malé a chudobné na exponáty. Opäť nesmieme fotiť. Tieto nezmyselné nemecké predpisy mi už lezú na nervy. Prečo dočerta nesmiem fotiť?

Vedľa v reštaurácii lákajú na obedové menu – šošovicový guláš s viedenským párkom. Jedlo je strašne hnusné a predražené. Čudujem sa, že sa nehanbia toľko pýtať za takú žbrndu.

Najviac mi však vadia v Nemecku aj v Rakúsku zatvorené obchody v nedeľu, a že sa platí za použitie WC. Je to nedôstojné a hlúpe. Pritom Nemecko je taká bohatá a vyspelá krajina a týmto si kazí dojem. Predsa existuje stará pravda, že spoločnosť či krajina sa posudzuje podľa záchodov. V tomto ohľade sú bezkonkurenčne na vrchole USA, kde sú záchody vždy čisté a zadarmo. Rovnako je to aj v Taliansku alebo aj u nás na Slovensku sa toto veľmi zlepšilo za posledné roky.

Kúpime pohľadnice, známky vraj dostaneme v automate Nemeckej pošty. Automat nefunguje, je pokazený a nápis nás posiela do 5 km vzdialeného iného automatu v susednej obci. Prší a je chladno. Ideme natankovať a pani ma presviedča, že síce berú platobné karty, ale len Maestro, keď takú nemám, musím zaplatiť v hotovosti. Mal som si to prečítať na stojane. A naozaj, na stojane sú obrázky kariet, ktoré neberú – VISA a MASTERCARD, čiže najpoužívanejšie typy. Nerozumiem, čo to so zákazníkmi nacvičujú. Keď sa pýtam, prečo komplikujú ľuďom život, vraj je to kvôli vysokým kartovým poplatkom. Nezostáva mi nič iné, len sa jej vysmiať: „Veď si zakalkulujte poplatky do ceny a neotravujte ma s vašimi problémami.“ Čo sa to stalo s Nemeckom, že vyrábajú ľuďom problémy a stavajú zákazníkov do pozoru?

Poďme my radšej odtiaľto preč. Veď sme sa tu len zastavili na ceste do nášho milovaného Talianska.