Futbal spája Európu
Od začiatku európskeho futbalového šampionátu stretávame vo Francúzsku rôznych ľudí z celej Európy. Sú všelijakí. Vzdelaní a nevzdelaní, slušní aj nevychovanci alebo vyslovení ignoranti, čo nerešpektujú pravidlá. Fajčia napriek zákazu, odhadzujú odpadky, pripití pokrikujú po iných ľuďoch. Ľudia rôznych náboženstiev, kultúrnych zvykov, spoločenského postavenia alebo farby pleti. Drvivá väčšina ľudí, čo tu vo Francúzsku stretávame, sú civilizovaní a tolerantní. Všetkých spája futbal a sú ochotní sa o ňom rozprávať kdekoľvek a kedykoľvek. Mnohí nie sú fanatickí priaznivci svojho národného tímu, ale pozerajú sa na uplynulý zápas objektívnejšie, ako by som čakal.
V Bordeaux mi niekoľkí Welsania nezávisle na sebe priznávajú, že mali šťastie, keď vyhrali s nami 2:1. A všetci chvália kvalitnú hru oboch tímov. Ja zasa chválim ich megahviezdu Garetha Balea. V nedeľu sa mesto zaplní Rakúšanmi a Maďarmi, v utorok si to rozdajú v susedskom derby a Maďari jasne dominujú 2:0.
Pred Fan zónou v Bordeaux, Francúzsko
Veľa Rusov je isto zhrozených z vyčíňania násilníckych hôrd v Marseille. Ešte viac sú však sklamaní z výkonov a výsledkov svojho tímu. Potom, čo ich v Lille porazíme, Francúzi, Angličania, Fíni aj Holanďania či Severní Íri nás zastavujú na ulici, aby nás uznanlivo potľapkali po pleci so slovami obdivu a vďaky ako hrdinov, že sme porazili Rusov. Nikto ich tu nemá rád. A pritom ruskí fanúšikovia na štadióne v Lille sú slušní a bezproblémoví.
Naši priaznivci zanechajú obyčajne dobrý dojem, považujú nás za slušných a nekonfliktných. Všetci ostatní sa učia poriadne vyslovovať mená Hamšík a Škrteľ. Sú nimi očarení. Hrajú fantasticky.
Horšie to už je v uliciach Lille po zápase. Anglickí rowdies sa rozhodli, že si provokácie a násilnosti z Marseille prídu s ruskými chuligánmi vybaviť do Lille, pretože na druhý deň hrajú v neďalekom Lens zápas s Walesom. Vyjdeme zo železničnej stanice Flanders a chceme si pozrieť historické centrum. Jedna z hlavných ulíc sa odrazu pohne a dav niekoľko stoviek ľudí uteká pred políciou. Poriadkové sily tvoria „normálni“ policajti, vojaci so samopalmi, aj obrnenci, pripravení spacifikovať každého darebáka. Všetko prehrmí o niekoľko minút a zdá sa, že sa mesto vracia do normálu. Kráčame spokojne po starej dlažbe a kocháme sa flámskou architektúrou a odrazu len 3 metre od nás sa strhne hromadná bitka medzi dvomi tábormi. Na prvý pohľad je vidno, že aktéri sú trénovaní v nejakom bojovom umení. Kým prídu o niekoľko sekúnd ozbrojení policajti zo špeciálnych jednotiek, hlúčik sa rozpŕchne a na zemi zostane ležať mladý muž po niekoľkých kopancoch do hlavy. Praceme sa kade ľahšie. Toto nemá s futbalom nič spoločné.
Lyon, Francúzsko
V piatok v Saint-Etiénne je zápas medzi Chorvátskom a Českou republikou. V našom hoteli majú prechodný domov asi 20 Chorváti. Po zápase im nie je veľmi do reči, preto ich upokojujem. „Bol to výborný zápas a nemusíte byť smutní. Aj keď máte mužstvo plné hviezd, uvedomte si, že český tím je veľmi silný.“. Sú nahnevaní na svojich chuligánov, čo pred koncom zápasu pohádzali pyrotechniku na trávnik, kvôli tomu rozhodca prerušil zápas na niekoľko minút a hráčov to vyviedlo z koncentrácie. Krátko potom, už v nastavenom čase, dostali vyrovnávajúci gól z pokutového kopu na 2:2. Zvrtneme reč na iné témy, pochválim sa, že sme sa boli nedávno potápať s priateľmi na Brači a Hvare a ospevujem ich nádhernú krajinu a milých ľudí. Pýtajú sa, ako je na Slovensku. Vravím, že veľmi dobre, len ľudí trápi obrovská korupcia a kradnutie verejných peňazí priamo vládnymi špičkami. Pýtajú sa, či už nejakú veľkú rybu u nás zavreli, vravím, že zatiaľ nie. Chorváti už svoje pijavice zatvárajú do basy, rovnako Rumuni a Česi.. „Nebojte sa, to príde čoskoro aj k vám.“, dodávajú nám nádej.
V nedeľu večer idem na zápas Rumunsko – Albánsko v Lyone. Stade de Lyon je nádherný štadión. Približne tri štvrtiny divákov sú Albánci, očividnú menšinu tvoria Rumuni. Doteraz som v živote žiadneho živého Albánca vôbec nestretol a odrazu som tu na južnej tribúne domovského stánku Olympique Lyon osamotený medzi 25 000 nadšenými priaznivcami v červených dresoch. Pýtam sa, kto je ich najväčšia hviezda, a predstavte si, ide o obrancu menom Lorik Cana, spoluhráča nášho Mareka Hamšíka z SSC Neapol. Albánci sa nasťahovali do nášho hotela, pozerám s nimi iné zápasy v telke na prízemí v lobby miestnosti. Starší ujo nevie ani ceknúť žiadnou svetovou rečou, ale keď dôjde k spornej situácii, pozrieme sa na seba a jeden sa opýta: „Ofsajd?“ a druhý prikyvuje: „Ofsajd.“ Alebo „Faul?“, odpoveď“ „Faul“. Takto futbalovo sa dorozumievame.
Radnica v Lille, Francúzsko
Stretneme v Lyone v hotelovom výťahu aj dvoch manželov z Poľska a prehodíme zopár slov. Nezohnali lístky na zápas Nemecko – Poľsko do Paríža, tak sa rozhodli zakotviť tu v Lyone a pozrú si iné zápasy. Pani sa pýta: „Ako to, že hovoríte po poľsky?“. Jej manžel do nej drgne: „Pán je Slovák“. A ja dodám: „Hovorím po slovensky, my si predsa rozumieme“. Vtedy jej to dôjde.
Hostitelia Francúzi sú zvláštne nátury. Majú tu také technické vymoženosti a vysokú životnú úroveň, že sú z toho akýsi vykoľajení a od dobroty nevedia, ako by si komplikovali život. Zastavujeme sa na kávu v jednej pizérii, kde takmer nemajú hostí a povedia nám, že sú reštaurácia a kávu nepodávajú, na to si máme zájsť do kaviarne a pán čašník vybehne s nami von a ukazuje, kde by sme si kávu mohli dať. Pritom na jeho pracovisku za barom sa hrdo vyníma špičkový profesionálny kávový stroj.
V inom podniku, tentoraz reštaurácii, si dávame obed a Marianka si rozkáže zvyšok jedla zabaliť, pretože ho nedokáže celý zjesť. Čašník ako lacný herec sa prekvapene zatvári a tri či štyrikrát sa s opovržlivým úškľabkom opýta, či naozaj chceme jedlo zabaliť. „Naozaj zabaliť?!, nedá pokoj a Marianka trvá na svojom. Naveľa prinesie kartónový obal a splní „nenormálne“ prianie. Všade na svete – v Taliansku, v USA, v Číne aj na Slovensku vám na požiadanie zvyšok jedla zabalia, ale tu ho vyhadzujú do smetí.
Na dopravné predpisy niekedy kašlú. Stále sa ponáhľajú, sú na cestách nervózni a vytrubujú, keď len sekundu zaváhate potom ako naskočí zelená. Sú agresívni a hrozní šoféri a každé tretie auto je dotlčené, podobne ako v Taliansku. Nečudujem sa, že aj v požičovni nám dali do zmluvy na naše pomery vysokú spoluúčasť pri havarijnom poistení až 800 € pre prípad poškodenia auta a 1800 € pri krádeži vozidla. Chodci prechádzajú po priechode pre chodcov bežne na červenú. Na druhej strane majú úžasne vybudované cesty pre cyklistov.
Zatiaľ poznáme štyri dejiská futbalových majstrovstiev – Bordeaux, Lille, Lyon a Saint-Etiénne a všade pozorujeme, že sa poskytovatelia služieb nedajú vyviesť zo stereotypu. Aj keď je mesto plné ľudí pred zápasom a majú zatvárať bufet alebo cukráreň v centre mesta o 16:00, tak po tejto hodine už Vám nič nepredajú. Majú otvorené, sú vo vnútri, buď upratujú alebo len oddychujú a debatujú, ale už služby neposkytujú. Vôbec ich nevzrušuje, že by mohli dosiahnuť mnohonásobné tržby ako inokedy. Samozrejme v nedeľu sú obchody zatvorené, presne ako v Rakúsku alebo v Nemecku.
Ak sa náhodou stanete konzumentom verejných služieb, najmä leteckej spoločnosti Air France, železníc TGV (téžévé) alebo mestskej hromadnej dopravy, traste sa, aby neštrajkovali, keď ich potrebujete. Keď sa radím s našou recepčnou v hoteli v Bordeaux ako sa čo najrýchlejšie a efektívne dostaneme k futbalovému štadiónu, vraví, že môžeme ísť električkou za predpokladu, že sa do dňa zápasu skončí štrajk vodičov električiek. „Vitajte vo Francúzsku, krajine štrajkov“, komentuje recepčná.
Z Bordeaux do Lille máme kúpené letenky v Air France, presnejšie jej nízkonákladovej dcéry Hop! a do poslednej chvíle tŕpneme, aby náš let nezrušili. Keby áno, znamenalo by to zmeškanie zápasu s Ruskom, prepadnutie vstupeniek a nákladov na ubytovanie v Lille a bohvie aké ďalšie dôsledky. Každý deň sledujeme, či náš let nie je zrušený a oni nám po francúzsky posielajú upozornenia, aby sme si preverili, či naše lietadlo poletí. Štvordňový štrajk pilotov AF sa skončil so stratou 40 miliónov eur a medzi 30 percentami zrušených letov našťastie náš nebol. Všetci sú spokojní. Rovnaké stresy sa opakujú so štrajkom železničiarov TGV. Ich odbory stále niečo vymýšľajú, aby skomplikovali ľuďom život.
Francúzi v prevažnej väčšine nevedia cudzie reči, po anglicky ani nezatnú dokonca poskytovatelia služieb, kde by ste angličtinu mohli oprávnene očakávať. Nevedia ani pracovníci poriadkovej služby a informátori na dôležitých dopravných uzloch. Okrem iného je to tým, že dabujú filmy ako u nás, preto nevedia po anglicky. Tak sa snažíme oprašovať si nejaké základné francúzske frázy zo študentských čias. Francúzština je nádherná.
Chystáme sa na osemfinále v Lille, je nedeľa 26.júna 2016 12:15, vstupujeme do recepcie 3-hviezdičkového hotela Ibis v Turcoing (časť Lille). Mladá atraktívna recepčná sa na nás usmeje a po predložení rezervácie s chichotom oznamuje, že izba nie je ešte pripravená. Ukazujem jej čierne na bielom, že sľubujú checkin od 12:00. Nevie po anglicky, len po francúzsky, čo dopĺňa posunkami: „Dnes je nedeľa a všetci dlho spia, preto nemáte pripravenú izbu. Príďte neskôr, prosím“. Krútime neveriacky hlavou a ona sa len chichoce a chichoce. Ideme sa teda naobedovať a po hodine aj tak musíme čakať, kým sa im uráči nám nejakú izbu pripraviť.
Na futbal cestujeme metrom a neskôr prestúpime na kyvadlový autobus, zriadený kvôli zápasu. Drvivá väčšina divákov sú Nemci. Partia mladých nemeckých spolucestujúcich sa dobre zabáva, sú milo pripití. Mladík s jemne punkovým účesom si nás doberá: „Ako to, že ja mám frizúru ako Hamšík a u vás nič také nevidím. Prečo ste sa nedali ostrihať na Hamšíka.“ Ja sa len záhadne usmejem a kontrujem: „Dúfam, že aj po zápase budete mať dôvod na žarty“. Trochu sa zamyslí, ale len na chvíľu, pretože si uvedomí silu a kvalitu nemeckého tímu: „Ja budem určite veselý a šťastný aj po zápase“. Predkloní sa, aby si mohol kamarát z jeho veľkého batohu vytiahnuť novú plechovku piva. Tým sa naša konverzácia skončila.
Inak Euro 2016 je zorganizované perfektne, niekedy nemusíte ani rozmýšľať. Napr. v Lille na hlavnej stanici nám zriadenec vysvetlí a pomôže s kúpou lístkov na metro, inde nám policajti iniciatívne poradia, kde máme zaparkovať, všetko je dokonale premyslené a funguje ako hodinky. Mnoho služieb funguje elektronicky, platobný styk je cez kreditné karty. Online sa dá zohnať všetko. Ceny sú vysoké, platí sa za všetko okrem čistej vody v reštauráciách. Dajú vám na stôl plnú karafu vychladenej vody z chladničky.
Francúzsko je úžasné a keď vypadne slovenský tím, budem pravdepodobne držať palce domácim Les Bleus.
