Gargano v znamení váh
O polostrove Gargano som čítal samé chvály, preto som sa rozhodol tam stráviť 3 dni. V utorok 8. septembra 2020 popoludní nakrátko navštívim Manfredoniu. Zbehnem k Národnému archeologickému múzeu, je pochopiteľne zavreté. Cez ulicu je promenáda pozdĺž pláže, skrývam sa pred prudkým slnkom pod veľkými ďatľovými palmami. Chvíľu pobudnem a poberiem sa ďalej. Navigácia ma vláči po cestách – necestách. Stúpam úzkymi serpentínami prudko hore asi 20 km a potom naopak dlho dole. Hradská s kvalitným povrchom je tak úzka, že v niektorých úsekoch by som sa nemal šancu obísť s protiidúcim vozidlom. Pritom nestretávam žiadnych ľudí, len 3 autá vidím počas hodinového túlania, raz mi cestu skríži prechádzajúce stádo kráv.
Gargano je presne ten výbežok Jadranského pobrežia, ktorý vykresľuje na mape ostrohu čižmy Apeninského polostrova. Väčšinu územia tvorí Národný park Gargano. Vnútrozemie charakterizujú kopce vysoké do niečo viac ako 1 000 metrov nad hladinou mora. Kopce sú zalesnené, medzi stromami prevládajú duby, javory a pínie. V nižších polohách sa pestuje vinná réva, citrusy a olivy.
Vieste
Hodinu pred západom slnka zaparkujem pred hotelom Yria vo Vieste, metropole kraja Gargano. V kúpeľni ma prekvapí osobná váha. Čo ich to napadlo vstupovať ľuďom do svedomia? Chcú povedať, aby hostia na dovolenke hladovali? Naberiem odvahu a postavím sa na váhu. Hovorte mi pán docent, pretože do centa mi už veľa nechýba. Som znechutený, váhu odkopnem pod skrinku s umývadlom, nech ju už nevidím.
Vybalím sa a idem si splniť svoj dnešný cieľ, namočiť si nohy v mori. Pred hotelom je parkovisko, potom cesta a hneď za ňou príjemná pláž. Vychutnám si západ slnka. Celý čas sa kvôli pandémii snažím vyhýbať ľuďom, preto aj večeru si dám na terase pizzérie obďaleč. Hoci to takmer nikdy nejem, dnes urobím výnimku a rozkážem si tuniakovú pizzu s veľkou fľašou špeciálneho miestneho piva s dvojnásobnou porciou sladu.
Zisťujem, že som doma nechal taliansku elektrickú zástrčku. Hneď ráno sa vyberiem do mesta a mám radosť z toho, čo po ceste vidím. Mesto začína okolo ôsmej fungovať. Všetci ľudia poctivo nosia rúška. Zásobovacie chladiarenské auto zastalo pred mäsiarstvom a štíhly mladý muž si odnáša na chrbte dnu do predajne postupne celé dve bravčové polovice. Na futbalovom štadióne sa práve začal tréning malých futbalistov. Stretnem nákladiak s ovocím, odstavený na predaj priamo z auta, na veľkom priestranstve pribúdajú stánky. Na tržnici dostanete všetky možné druhy ovocia a zeleniny, olivový olej, koreniny, syry a iné dobroty. Ceny sú príjemné, napr. malé cherry paradajky stoja len 1 euro za kilogram. Zahľadím sa na debničku so svätojánskym chlebom (carrube). Pani predávajúca pochopí, že je to pre mňa exotika, preto mi jeden plod daruje. Dôrazne vysvetlí, že na rozdiel od hrachu je jedlý hnedý struk a tvrdé jadierka sa vypľúvajú. Chuť je sladká a lahodná. Musím prejsť asi kilometer a pol úzkymi uličkami, aby som kúpil taliansku elektrickú redukciu.
Osviežim sa v mori a vyštartujem autom do starého mesta (centro storico). Začína byť pre mňa typické, že také prehliadky mesta absolvujem v najväčšej horúčave počas siesty. Il Duomo je zavretý, múzeá sú zavreté, sústredím sa na atmosféru v uliciach a božské vyhliadky.
Azda najoriginálnejším cieľom, čo treba vidieť vo Vieste je Pizzumonio, zvislý kamenný monolit, ktorý stojí priamo pri pláži. Je veľmi fotogenický. Okrem toho je tu hrad s trojuholníkovým pôdorysom, pričom na každom vrchole trojuholníka stojí veža. Majú tu aj baziliku v románskom štýle. A v neposlednom rade maják, postavený v roku 1867.
50 metrov od hotela je veľký obchod s potravinami. Obrovským zážitkom je nakupovať v lahôdkárstve. Na malom prístroji si vygenerujete časenku s číslom ako na pošte, predavač vás vyvolá a začína čarovať. Zručne krája a elegantne balí syr a šunku, môžete si vybrať z asi 10 šalátov s olivami, sú tu rôzne ryby, pomazánky a iné lahôdky. Ja viem, že to existuje aj u nás, ale také dobroty na Slovensku neexistujú. Kúpim si ešte ovocie a vodu bez bubliniek.
Štartujem na poldenný výlet po severnom pobreží Gargana. Kľukatá cesta s vysokým prevýšením. Zastanem pri obchode miestnych farmárov. Dajú mi ochutnať skvelý syr, čili papričky, olivový olej a zmes pokrájanej nakladanej zeleniny, čo by sme u nás nazvali čalamáda, ale ešte omnoho lepšia. Kúpim si 5 – litrovú plechovku prvotriedneho extra panenského olivového oleja ich domácej výroby. Je drahý, ale lepší som ešte nikdy neochutnal.
Peschici
Peschici je malé mestečko len 15 km vzdialené od Vieste. Perla Gargana má približne 4 400 obyvateľov a vyzerá, že je celé vytesané do skál, týčiacich sa až 100 metrov nad hladinou mora. Srdcom Peschici je majestátny Normanský hrad a Torre del Ponte (mostová veža), ktorá je vstupnou bránou do bludiska úzkych bielych kamenných uličiek a schodov, vytesaných do skaly. Biele sú domy, dlažba, ale aj moderné sochy. Zdola od mora sa dá dostať do početných jaskýň, to však teraz vynechávam a som rád, že sa z tohto labyrintu vôbec vymotám.
Cesta medzi Peschici a dvomi slanými vnútrozemskými jazerami Lago di Varano a Lago di Lesina vedie prevažne po pobreží. Ponúka mi príjemné vyhliadky, ale aj možnosť osvieženia na ktorejkoľvek z mnohých piesočných pláží s minimom ľudí. Zastanem pri jednom bistre na pláži, dám si malú kávičku a namočím sa v mori. Rozprávková prestávka v tejto horúčave.
Obídem obidve jazerá zblízka a neskôr nabehnem na vnútrozemskú cestu vo výške stovky metrov nad hladinou mora, teraz vidím Lago di Lesina ako na dlani, je veľké asi ako Liptovská Mara a od mora ho oddeľuje len akási prírodná úzka hrádza.
Už sa zmráka, keď sa vraciam „domov“ do Vieste Idem sa prejsť smerom do starého mesta, rozhodnutý dopriať si luxusnú večeru. Narazím na rybiu reštauráciu, nechám sa nalákať na ponuku veľkého taniera s mixom morských plodov s pohárom prosecca len za 15 €. Pripravili to fantasticky, je v tom tuniak, sardinky, chobotnica, krevety, sépie, krab a ďalšie dobroty, ledva to dokážem spracovať. Rozkážem si ešte jedno prosecco a spokojne sa vraciam do hotela.
Monte Sant´Angelo
Vo štvrtok 10. septembra ráno sa pred raňajkami vykúpem v mori. Pár dní mi to bude vzácne, lebo sa chystám do vnútrozemia. Zámerne prechádzam lesmi Národného parku Gargano a občas sa zastavím tam, kde je zaparkovaných niekoľko áut. Taliani sa chodia prejsť k nejakému jazierku alebo k inému pamätnému miestu. Sú to pekné zastávky, ale až tak strašne ma to nenadchýna.
Významná zastávka na mojej ceste na juh, ktorú nemôžem vynechať, je mestečko na južných svahoch pohoria Gargano s názvom Monte Sant´Angelo. Vzniklo v 11. storočí a je tu svätyňa Archanjela Michala, ktorú údajne až trikrát navštívil svätý Michal koncom 5. storočia. Musím vstúpiť hlboko do jaskyne, kde sú prekvapujúce priestory a keď si priplatíte, zistíte, že kláštor obsahuje staré umelecké diela – obrazy, šperky, sochy a iné artefakty.
Mestečko ako celok pôsobí veľmi zachovalo a kompaktne. Je siesta, túlam sa ulicami a zdolávam veľa schodov, obchody a reštaurácie sú zavreté, napriek tomu ulice rozvoniavajú koreninami a cestovinami, počujem štrnganie príborov a tanierov, občas z niektorého príbytku dolieha na ulicu bežná rodinná hádka.
Nerád sa lúčim s Garganom, mám v úmysle sa sem čím skôr vrátiť. Teraz však musím cestovať asi 200 km na juh a pred zotmením prekročiť hranicu medzi provinciami Puglia a Basilicata. Mojím cieľom je slávna Matera.
