Ha Long Bay – dračie zuby a návod ako na to
Dávno-pradávno bol jeden obrovský drak, ktorého to už v horách nebavilo a vybral sa zostúpiť až do mora. Ako sa blížil k pobrežiu, pohyboval svojim mohutným chvostom sem a tam, pričom vyhĺbil do zeme jamy a rokliny, čím úplne zmenil vzhľad krajiny. Do priehlbín v zemi sa nahrnula voda z mora a vznikla veľká zátoka, pričom skalné kopce zostali trčať z vody.
Dnes 4.3.2016 sme v Tonkinskom zálive Juhočínskeho mora v severnom Vietname a chceme si pozrieť zátoku Halong so svojimi fotogenickými skalnými útvarmi a niekoľkými jaskyňami.
Normálne nevyužívame služby cestovných kancelárií, ale kvôli pohodliu a jednoduchosti máme zaplatený jednodňový výlet. Ráno okolo ôsmej príde do nášho hotela v starom meste Hanoja usmievavý Číňan a po anglicky so silným vietnamským prízvukom nás hneď žoviálne pozýva do mikrobusu. Povinná otázka „Odkiaľ ste?“ je v poriadku, ale keď povieme, že zo Slovenska, vyskúša: „Slovensko je vedľa Ruska, však?“. Ospravedlňuje ho len to, že sme bezvýznamní. „Áno, hneď vedľa, niečo vyše 2000 kilometrov“, odvetím. „Aha!“. To je ako keby som sa opýtal, či je Vietnam hneď pri Indii. Zemepisom sa budeme dnes ešte zabávať.
Postupne pozbierame do minibusu ďalších ľudí z jednotlivých hotelov. Tmavšiu Američanku, čo vyzerá ako sestra Boba Marleyho, mladý ruský pár, možno na svadobnej ceste, štyroch mladých japonských chalanov a ďalších ľudí, ktorých národnosť neviem odhadnúť.
Asi o trištvrte hodiny už prechádzame po moste nad Červenou riekou a smerujeme na západ. Popri ceste pozorujeme vietnamský vidiek. Úrodné ryžové polia, železnicu, ktorá sa ťahá paralelne s cestou a dedinky plné ponáhľajúcich sa ľudí. Doprava je z nášho pohľadu dosť chaotická. Cesta má po obidvoch okrajoch naviac pruhy pre motorkárov a cyklistov. V týchto „postranných“ pruhoch jazdia motorky v oboch smeroch, niekedy sa stáva, že vyjdú až do protismeru hlavného pruhu pre autá a nákladiaky. Motorkári často menia smer, prechádzajú cez cestu priečne bez toho, že by sa pozreli, či niečo nejde, pravidlo o prednosti v jazde je tu neznámy pojem. Náš šofér jazdí úplne na doraz, robí myšičky, predbieha hocikde na plnej čiare v obci, oprotiidúce autá sa úspešne vyhýbajú. Dohodneme sa, že sa radšej na fakt nebezpečnú situáciu na ceste nebudeme pozerať, lebo by nás trafil pravdepodobne šľak.
Po 2 hodinách sa zastavujeme na odpočívadle s obchodom s rozličným tovarom, najmä s nábytkom, alkoholom, šperkami a bytovými doplnkami, majú tu aj sochy. Obchod zrejme patrí nejakému bohatému Číňanovi alebo veľkému vietnamskému súdruhovi. V dámskom záchode Marianka odfotí lapidárny obrázkový návod, ako záchod používať, a ešte jednu sochu. Ideme na kávu a to je tiež zaujímavý zážitok. Kúpime si 2 kávy pri pokladni, dostaneme lístok a potom si sadneme k ľubovoľnému stolu, pričom nikto nerieši, ako nás nájdu. Po kaviarni (bufete?) pobehujú čašníčky a pýtajú sa ľudí, či si náhodou neobjednali to, čo aktuálne nesú na podnose. V spojení s obavou, aby vám neušiel autobus, ide o poriadny chaos.
Blížime sa k Halongu a sprievodca nám poskytuje organizačné pokyny. Po vystúpení z busu sa máme všetci zhromaždiť okolo neho, nikto nesmie ísť ani na záchod, aby sme sa neroztratili, na lodi bude všetko. Kúpi lístky a prejdeme do prístavu. Kotví tu asi 50 výletných lodí, nasadneme a zdvihneme kotvy. Hneď prvý kontakt s panorámou zálivu je napriek zamračenému počasiu omračujúco nádherný. Toto treba vidieť na vlastné oči. Z mora vytŕča asi 2000 skalných kopcov, jeden krajší ako druhý. Zaujímavé sú jednotlivo, ale aj v skupinách, ktoré pod rôznymi uhlami pohľadu vytvárajú dokonalú potravu pre fotoaparáty a kamery.
K našej lodi prirazí malá bárka s miestnou predavačkou, ktorá sa ako opica vyšplhá až k nášmu oknu a ponúka ovocie. Sme práve pred obedom, preto nemáme chuť si od nej niečo kupovať. Sedíme pri jednom stole so štyrmi už spomínanými japonskými chlapcami a delíme sa o spoločné jedlo, čo postupne prinášajú na stôl. Podávajú jarné závitky, krevety, ryžu, ryžové rezance, rôznu zeleninu, rybu, mäso, atď. Pri jedle je vhodné konverzovať, a tak zisťujeme, že chlapci prileteli na 5 dní z Tokia. Moja predstava, že sme len kúsok od Japonska (veď sme až kdesi na konci Ázie) bola poopravená informáciou, že z Tokia do Hanoja leteli 6 hodín a majú časový posun 2 hodiny.
Po obede priplávame k stredisku, kde požičiavajú kajaky, na nich sa dá plaviť po zátoke. Túto ponuku zahrnutú v cene výletu nevyužívame, zatiaľ sa venujeme foteniu a filmovaniu. Kúpim kokos a vypijeme jeho mlieko pomocou slamky. Po rozseknutí mačetou však dužina nie je dobrá, predavačka nám dá z iného kusa.
Konverzujeme s ruskými mladými, sú zo sibírskeho Krasnojaru, čo leží na rieke Jenisej. Pôvodne som si ho pomýlil s Krasnodarom, ten je v ústí rieky Volgy.
A opäť sa plavíme a kocháme. Pristaneme pri jednom z ostrovov a vojdeme do veľkej jaskyne. Vnútro hrá všetkými farbami, jednak krasové útvary sú pekné a okrem toho ich aj krásne nasvietili.
Na spiatočnej plavbe do prístavu Halong nás sprievodca upozorňuje na niektoré zaujímavé útvary, vrátane toho ostrovčeka, ktorý je na vietnamskej bankovke v nominálnej hodnote 20 000 VND.
Plní zážitkov sa vraciame rovnakou cestou späť. Doprava je rovnako šialená ako po ceste tam. Tesne pred starým mestom Hanoja dostaneme defekt. Neoplatí sa nám čakať, kým ho šofér opraví, preto si prejdeme staré mesto ešte raz peši. Prechádzame okolo Jazera navráteného meča, po očku vrhneme pohľad na susedný Nočný trh a v našej obľúbenej krčme si dáme dobre orosené singapurské čapované pivo Tiger.
Pred zajtrajším odletom na juh zaspávame unavení a plní plánovaných aj neočakávaných zážitkov.
