Hortobágy – hrdí čikóši a vodné byvoly v puste
V posledných rokoch vždy na sviatky utekáme zo Slovenska kade ľahšie, pretože boľševik nám zatvára obchody, čoho sa chytili aj reštauratéri, prevádzkovatelia športovísk, atď. Skrátka, u nás sú debilné nápady nákazlivé. Smerujeme na juh Maďarska, aby sme navštívili maďarskú pustu. Tu všetky služby normálne fungujú, Maďarov máme radi, sú milí a priateľskí, ide o kultúrny národ, strašne dobre varia, až je nebezpečné tu tráviť viac času kvôli tomu, aby ste nestučneli. Trochu nám prekáža jazyková bariéra, tiež nevedia svetové reči ako Slováci, ale pri dobrej vôli sa dá vždy dohodnúť.
Mám trochu pochybovačnú náladu, pretože ideme z domova, obklopeného vysokými horami a kladiem si otázku, čo na tej nekonečnej rovine všetci vidia. Nie je to nuda? Na rozlohe viac ako 80 tisíc hektárov sa nachádza Národný park Hortobágy, najväčšie chránené územie v Maďarsku. Na Veľký piatok 19. apríla 2019 sa ubytujeme v súkromí domčeka pani domácej Judit v rovnomennej obci Hortobágy. Sme len približne 200 metrov od turistického informačného strediska, kam chceme hneď ráno zájsť, aby sme si naplánovali celodenný program.
Na niektorých elektrických stĺpoch sú vybudované bocianie hniezda, z jedného vytŕča zvedavé mláďa. Ideme sa večer ešte za vidna poprechádzať a naďabíme na Vtáčiu nemocnicu. Ide o veterinárne pracovisko, špecializované na liečenie chorých alebo zranených chránených vtákov, ktorých im sem dovážajú z celej krajiny. Vtáky trpia najmä následkami ľudskej činnosti – otravy rôznymi chemikáliami, pytliactvo, skrat elektrického vedenia na stĺpoch, doprava na diaľnici. Po operácii a následnom zotavení sa približne 40% vtákov vracia späť do voľnej prírody.
V dedine je ako dominanta vyše 200-ročný najväčší kamenný most v Maďarsku s 9 oblúkmi, ktorý spoluvytvára dôležitú dopravnú tepnu do Debrecína. Hneď za mostom je pôvodná csárda, kde hrá cimbálová kapela a vraj varia skvelo, dokonca tu vymysleli slané palacinky. V dedinke je aj zopár sôch a súsoší, oslavujúcich pastierov a tradičný spôsob života.
Ráno nám pani domáca urobí raňajky, vajcia chutia ako domáce, nie z obchodu. Do národného parku je možné sa dostať len oficiálnym autobusom, ktorý chodí každú hodinu. Čakanie si krátime obzeraním suvenírov na trhu. Predávajú tu ľudovú keramiku, legendárne trúby z volského rohu, biče, opasky, môžete si dokonca kúpiť lebku vodného byvola aj s obrovskými rohami.
Autobus nás odvezie do chráneného územia, kde je menšia zoologická záhrada – rôzne druhy vtákov, vlky, srnka, atď. My si však hneď dohodneme safari so sprievodcom. Odvezie nás do puszty. Pripomína mi to nekonečnú prériu ako na americkom stredozápade.
Pozorujeme kone Przewalského ako sa pasú a šantia vo vode. Hlavnou atrakciou sú majestátne vodné byvoly, je ich tu celá črieda. Majú obrovské rohy, s takým tvorom by som sa nechcel stretnúť zoči – voči. Kone a byvoly tu žijú nadivoko a zároveň chránené v režime národného parku. Živia sa len miestnou trávou, čo je absolútne ekologická potrava. Náš sprievodca porovnáva byvoly s ich obdobou v Španielsku alebo v Nemecku. Jeden kus sa oddelí od stáda a krásne nám pózuje.
Po viac ako hodine sa vraciame do dediny Hortobágy, dáme si v stánku výbornú klobásu a prejdeme do obce Máta, vzdialenej len asi kilometer. Tu si kúpime lístky na jazdu konským povozom, aby sme si vychutnali a precítili 300-ročnú tradíciu miestnych stepných ľudí. Kým čakáme na sprievodcov a kočišov, pozorujeme preteky v parkúre. Kôň je nádherné zviera a keď je prvotriedne vycvičené, zaslúži si obdiv.
Vyberieme sa teda do pusty. Najskôr sa naše 3 vozy zoradia na lúke a o chvíľu sme svedkami konskej show miestnych kovbojov, čo si hovoria čikóši (csikós). Po stáročia tu chovali kone a vypestovali nové vzácne plemeno nónius. Počas poslednej vojny bol takmer celý chov skántrený, zostalo len zopár jedincov, ktoré potom doplnili zo zahraničia, najmä z Francúzska a celý chov obnovili. Koníky sú krásne čierne.
Čikóš ukazuje legendárnu jazdu na koňoch tak, že stojí na 2 koňoch zároveň, pričom jednou nohou stojí na jednom a druhou na druhom koňovi, v rukách drží dlhé opraty a pred sebou má zapriahnuté ešte 3 kone, spolu teda ovláda 5 koní. Stojaci jazdec v dlhom modrom plášti s klobúkom, cválajúci na 5 nádherných čiernych koňoch pôsobí elegantne a akoby z iného sveta.
Údajne to vedia aj s 8 koňmi a niektorí aj s 10-timi. Pýtame sa, či to má alebo v minulosti malo nejaký praktický význam, vraj nie, ide čisto len o frajerinu a jazdecké umenie. Chlapci sa potrebujú predvádzať. Koníky poslúchajú ma slovo.
Postupujeme ďalej do pusty, ukážu nám v ohrade veľkú čriedu tradičného maďarského sivého dobytka. Počas zimy až kým nie je tráva dostatočne vyrastená, kŕmia dobytok tu, neskôr sa voľne pasie na okolitých pastvinách v puste.
Zastaneme obďaleč, prichádzajú 3 čikóši na koňoch a predvádzajú drezúru s koňmi. Kôň si vie na povel ľahnúť a musí vedieť pokojne vydržať aj to, keď sa jazdec na neho postaví. Potom si k nemu sadne a plieska nad hlavou bičom, pričom koník ani brvou nemihne. Bolo to vraj v minulosti užitočné správanie, pretože jazdca s koňom často naháňali pandúri a na tomto priestranstve sa mohol akotak schovať len vtedy, keď si ľahol. Zvuk plieskania bičom má imitovať zvuk strelnej zbrane, koník sa teda nesplašil ani keď počul streľbu z pušky. Dokonca si vie kôň sadnúť ako pes.
Nasleduje fotenie a jazda na koni pre každého záujemcu. Sú to nádherné a ušľachtilé zvieratá. Obzrieme si aj zaujímavú vahadlovú studňu, tak typickú pre tento kraj. Zo studne vychádzajú po bokoch žľaby, do nich tečie voda a tam sa dobytok napája.
V puste stavali aj zaujímavé budovy, Blížime sa k zvláštnej stavbe, ktorú volajú „ovčín ležiaci na zadku“. Je to príbytok pre čriedu zvláštnych skrutkovitých oviec, nazývaných hortobádske racky. Rohy majú v tvare vývrtiek. Pozorujeme baču ako jednu ovcu kompletne ostrihá, trvá to len niekoľko málo minút.
Nuž, zaujímavé. Keby som bol Maďar, isto by som bol na toto všetko hrdý. Ako nezaujatý turista som o poznanie bohatší. Je už neskoré popoludnie a my sa plní zážitkov poberieme ďalej. Máme namierené do Rumunska. Cez Debrecín a Oradeu smerujeme do Cluj-Napoca. Ale o tom až nabudúce.