Hue – cisárove nové šaty a korytnačka s vežou na chrbte
Z národného parku Phong Nha-Ke Bang sa presúvame autobusom smerom na juh. Autobus, či skôr minibus asi pre 20 ľudí zastane pri našom hoteli 7. marca 2016 približne o 16:00. Voľné miesta sú už len dve, sú za sebou na pravej strane. Marianka má pred sebou akúsi škatuľu, na ktorú si môže vyložiť nohy, pred ňou sú len dvere. Bezpečnostné pásy neexistujú, ani žiadne rukoväte alebo madlá, niet sa čoho zachytiť pre prípad kolízie alebo prudšieho zabrzdenia. Keby sme nedajbože havarovali, lietame ako handrové bábiky.
Prechádzame najskôr chudobným vidiekom vo vnútrozemí, cesta je úzka, občas sa prepadáva, čo je zrejme spôsobené tým, že pod nami sú jaskyne. Často narazíme na dieru v ceste, niekedy musí vodič prudko zabrzdiť. Na ceste nám zavadzajú motorky, kravy a byvoly. Tento vodič jazdí, ako keby nás chcel zabiť. Nedodržiava žiadne predpisy, rúti sa do protismeru oproti nákladiaku na plnej čiare, je to čistý blázon. Neskôr sa dostaneme k pobrežiu Juhočínskeho mora, úzka cesta sa zmení na rýchlostnú komunikáciu, čo však neznamená zvýšenie rýchlosti. Úsek približne 200 km zvládame asi za 4 hodiny.
Víta nás mesto Hue, sme stále v severnej polovici Vietnamu. Na prvý pohľad je jasné, že sme v kultúrnom meste s obrovskými tradíciami. Centrum sa rozprestiera na obidvoch brehoch Voňavej rieky, je širšia ako Dunaj v Bratislave a premávajú po nej výletné lode, vyzdobené farebnými ozdobami ako v stredoveku. Nábrežie tvorí promenáda s úhľadným a vzorne udržiavaným mestským parkom, kde nechýbajú početné sochy a ďalšie umelecké diela, napr. obrovské tibetské modlitebné mlynčeky. Na trávniku v tieni stromov piknikujú turisti alebo domáce rodiny s deťmi.
Náš Midtown Hotel Hue má 4 hviezdy, nachádza sa v úplnom centre mesta a za smiešnu cenu na 3 noci len 103 € s raňajkami má fantastickú úroveň. Sem by sa mali chodiť učiť naši hoteliéri. Livrejovaný poslíček nám odnesie batožinu až do izby, iný otvára dvere. Na recepcii nás čakajú usmievavé dámy, dostaneme uvítací nápoj. Izba je priestranná, čistá a krásna. Všade sa okrem bežného personálu vyskytuje aj manažérka vzťahov s hosťami, ktorá rieši všetko, čo vám na očiach vidí. Župan, hrebeň, jednorazové zubné kefky a pasta a ostatné toaletné potreby sú samozrejmosťou, tu je naviac aj strojček na holenie. V izbe si môžete uvariť kávu alebo čaj, čo je v réžii podniku.
Na raňajky je veľmi pestrý bufet, my jeme najmä ovocie, niektoré druhy sú pre nás nové, napr. dračie ovocie alebo ovocie vášne. Majú aj dyňu, ananás a banány. Vietnamci jedia aj bagety, čo majú zrejme po Francúzoch. Vedia aj dobre robiť omeletu a volské oči. Všetci zamestnanci majú rovnošaty, farebne rozlíšené podľa funkcie a dôležitosti, nechýba menovka pripnutá na prsiach s označením pracovnej pozície.
Citadela
Hneď ráno sa vyberieme do Citadely na opačnom brehu Voňavej rieky, rozsiahleho areálu bývalého cisárskeho mesta dynastie Nguyen, čo tu vládla od roku 1805 po presťahovaní z Hanoja. Napriek tomu, že väčšina pamiatok bola zničená Francúzmi a aj americkými náletmi počas vietnamskej vojny, sú tu stále prístupné mnohé paláce, architektonické skvosty a umelecké diela, pagody a záhrady. Zakázané mesto v Hue je väčšie ako známejšie Zakázané mesto v Pekingu.
Ideme peši po nábreží, asi v polovici cesty si prenajmeme rikšu asi za 1 dolár. Je veľmi teplo, asi 35 °C v tieni, a keď zohľadníme vysokú vlhkosť vzduchu, sami sme dosť zničení, čo potom rikšiar. Vchádzame do Cisárskeho areálu okolo Brány Ngo Mon, ktorá zabezpečovala a ochraňovala hlavný prístup do mesta. Ide o majestátnu stavbu z roku 1833 s opevnenou spodnou časťou a architektonicky prepracovaným horným podlažím. Hore v strede je stožiar s obrovskou vietnamskou vlajkou.
Pokračujeme Palácom Thai Hoa, kde cisár zo svojho vyvýšeného trónu prijímal oficiálne návštevy, ktoré prichádzali bránou Ngo Mon. Stavba paláca stojí na 80 stlĺpoch zo „železného“ dreva, ktoré sú natreté 12 vrstvami šarlátovo červenou a zlatou farbou.
Pokračujeme na sever cez malé nádvorie lemované jazierkami s farebnými rybami do dvoch Siení mandarínov, čo boli ochrancovia a strážcovia cisárskeho majestátu. Mali tu kedysi svoje kancelárie a priestor, kde sa pripravovali na obrady. Obdivujeme pozlátenú sochu sediaceho Budhu a niekoľko fotografií zo života cisára.
Za Sieňami mandarínov sa kedysi nachádzal Palác Can Chanh, z ktorého zostali len ruiny, okrem nich boli rekonštruované dve pozdĺžne chodby. Tu sú lavičky, kde posedíme, napijeme sa vody a rozjímame.
Kúsok napravo je Cisárske divadlo z roku 1826, kde sa údajne stále robia divadelné predstavenia a Cisárska čitáreň s pôsobivou výzdobou strechy. Oddýchneme si prechádzkou v Záhradách Co Ha na severozápade Cisárskeho areálu, o ktoré sa zaslúžili prví štyria cisári dynastie Nguyen. Kvitnú tu kvety a jazero žije vodnými živočíchmi. Veľmi príjemné miesto.
Zakázané Purpurové mesto, kam mal prístup len cisár, jeho konkubíny a eunuchovia, bolo úplne zničené najmä francúzskymi dobyvateľmi. Teraz tu rastie burina.
Rezidencia Dien Tho z roku 1804, kde bývali matky cisárov, obsahuje výstavu rôznych fotografií z cisárskeho života a vystavujú tu cisárske oblečenie. Vonku je lotosové jazierko s budovou z vyrezávaného dreva – Pavilón potešenia. Vo vnútri je kaviareň, dáme si kávičku, je odporne sladká. Vietnamci pijú kávu buď studenú (ľadovú), ktorú majú pripravenú v plastových fľašiach alebo horúcu, ktorá sa prekvapkáva do šálky zo špeciálnej plechovej nádoby. Keď si vypýtate mlieko, zamiešajú Vám tam hnusnú presladenú žbrndu, ako bolo u nás kedysi sladené mlieko Salko (neviem, či to ešte existuje). Ak chcete normálne mlieko (fresh milk), musíte si ho osobitne vypýtať, ale málokde ho majú a ani väčšinou nerozumejú, čo to vlastne od nich chcete. Okrem tohto presladeného mlieka si naviac pridávajú cukor, čo je už dupľovane odporné.
Pozrieme si ešte niekoľko budhistických pagôd, pred vstupom sa musím vyzuť, ale stojí to zato. Nasleduje 9 dynastických urien, boli odliate z bronzu, každá má vyše 2 ton a meria na výšku asi 2 metre. Každá urna bola zasvätená jednému z deviatich cisárov dynastie Nguyen.
Sme zničení ako sa patrí, napriek tomu si ešte pozrieme 9 posvätných kanónov, čo sa nachádzajú na okrajoch areálu, majú symbolizovať ochranu cisára a celej ríše. Do hotela ideme peši, najskôr po moste, potom po nábreží Voňavej rieky. Doprajeme si masáž celého tela, ale masérky nás doslova zbijú. Ide o silnú formu masáže.
Cisárske hrobky
Na druhý deň máme naplánované Cisárske hrobky. Sú rozptýlené niekoľko kilometrov od seba po okolí mesta Hue. Neexistuje teda akési „Údolie kráľov“ ako v Egypte. Každá hrobka je unikátny architektonický a umelecký výtvor. Prenajmeme si auto so šoférom, ktorý nás odvezie kam chceme, počká nás, kým si hrobku prezrieme a potom nás zavezie k ďalšej, atď. Vopred sa dohodneme na programe, aby sme si pozreli najkrajšie veci a zároveň sa nejako vysporiadali s extrémnym teplom, ktoré dnes zasiahlo Hue.
To, čo vidíme, asi 100-krát prekonáva naše očakávania. Prvou zastávkou je hrobka predposledného vietnamského cisára Khai Dinh, ktorý vládol v rokoch 1916 až 1925 a bol všeobecne považovaný za francúzsku bábku. Stúpame do kopca desiatkami schodov na prvé nádvorie hrobky – Nádvorie pôct, kde sú okrem pamätníka početné sochy mandarínov, slona a koňa. O dve schodištia vyššie je hlavná budova. Hrobka nie je len akási jedna stavba, ale rozsiahly areál s mnohými budovami, umeleckými dielami a vedľajšími stavbami. To treba vidieť. Všetko je do kopca, každá vežička, soška, ozdoby na zábradlí okázalým spôsobom potvrdzujú význam panovníka. Zvonku pôsobí čierny betón až goticky, pričom zvnútra sú zaujímavé mozaiky. Steny a stropy sú ozdobené maľbami Štyroch období, Osem drahocenných predmetov a Osem nadprirodzených bytostí. Pod vyčačkanými „nebesami“ stojí pozlátená socha cisára, pričom jeho pozostatky ležia pod sochou v hĺbke 18 metrov. V areáli sa zdržíme asi hodinu.
Auto nás potom zavezie k niekoľko kilometrov vzdialenej hrobke cisára Tu Duc, ktorá je naprojektovaná a postavená v úplne inom štýle. Cisár si sám hrobku navrhol a myslel to tak, aby mohol areál využívať ešte počas svojho života, stavala sa medzi rokmi 1864 až 1967. Tu Duc si potrpel na luxus, mal 104 manželiek a neznámy počet konkubín, avšak žiadneho potomka. Zrejme strieľal slepými patrónmi. Napravo od vchodu do areálu je jazierko Luu Khiem s ostrovčekom Tinh Khiem, kde cisár lovil drobnú zver. Vedľa v pavilóne Xung Khiem panovník v spoločnosti konkubín recitoval alebo písal poéziu. Vyššie sú ďalšie budovy a chrámy, zachovalo sa niekoľko zaujímavých artefaktov, trón cisárovnej a v jednej vitríne sú cisárove šaty s ceduľkou „Na predaj“. Nájdeme tu aj divadlo s kulisami, zrejme tu hrávajú, len nevieme, kedy. Vyššie je chrám zasvätený cisárovej matke. Je zaujímavé, že cisár tu nebol v skutočnosti pochovaný, ale jeho naozajstná hrobka sa nachádza na neznámom mieste. Aby miesto posledného odpočinku tohto cisára dokonale utajili, všetkých 200 služobníkov, čo mali niečo spoločné s jeho pohrebom, skrátili o hlavu sťatím. To je milé!
Je poludnie a extrémne teplo, máme asi 15 minút na ochladenie v aute pri presune k Pagode Thien Mu. Ide o kláštor, postavený na kopci nad Voňavou riekou za mestom Hue a je pýchou mesta aj celého Vietnamu. Dominantou je osemboká veža vysoká 21 metrov, postavená v roku 1844. Je zasvätená Manusi Budhovi, ktorý sa objavoval v ľudskej podobe. Nájdeme tu všetky možné symboly tunajšej viery – vyše dvojtonový zvon, ktorého zvuk je vraj počuť na 10 kilometrovú vzdialenosť, veľkú korytnačku znázorňujúcu dlhovekosť zasadenú do pamätníka ako keby niesla na chrbte celú ťarchu stavby, potom niekoľko strážcov A Di Da – Budha minulosti, Tchich Ca (Šájkamuni) – historický Budha a Di Lac – Budha budúcnosti. Samotný chrám v strede pozemku pôsobí pomerne skromne a jednoducho, ale má atmosféru. Pred budovou pagody je postavená obrovská nádoba s dymiacimi tyčinkami. V zadnej časti areálu je pekná záhrada a park, nenápadne sú v ňom umiestnené skromné príbytky mníchov, v bočnej budove je škola, vedľa za plotom je cintorín.
Je tu ešte viac hrobiek a pamiatok, ktoré sa dajú navštíviť, ale to by sme už pravdepodobne vypotili všetky tekutiny v tento horúci marcový deň. Aj tak sme za dva čisté dni videli strašne veľa a sme za to vďační nášmu cestovateľskému anjelovi strážnemu.
