Jaskyňa mŕtvych netopierov
Dnes sa kiaže nádherný deň bez mráčika. Je sobota 3. augusta 2013 ráno. Ideme na rodinný výlet. Autom cez Banskú Bystricu smerom na Brezno, po pravej ruke sa občas stretneme s riekou Hron, v Podbrezovej však odbočíme na Bystrú, smer Tále až k chate Trangoška, kde zaparkujeme. Pohneme sa označeným chodníkom hore kopcom, po ľavej ruke sa pomaly vynára panoráma Ďumbierskych Tatier, súčasti Nízkych Tatier, vpravo Ďumbier, vľavo vzadu Chopok, Tam niekde za hrebeňom hôr je Demänovská dolina.
Je okolo 30°C, bezvetrie, blankytná obloha ako z westernu. Príroda je v najvyššom štádiu leta, rozkvitnutá, vymaľovaná a voňavá. Hustý les sa pomaly mení na typické vysokohorské prostredie, svahy sú pokryté kosodrevinou. Zvieratá nevidíme, len pestrofarebné motýle nás sprevádzajú, jeden si sadne na moju ruku.
Po hodine šliapania sa zastavujeme v skromnej chate vstupu do jaskyne a čakáme na sprievodcu o dohodnutej hodine. Ukazuje sa, že chlapec sa včera opil a dnes zaspal. Neskoro, ale predsa prichádza. Dostaneme serióznu jaskyniarsku výstroj – teplú zimnú vetrovku, prilbu, opasok s kusom lana a karabínou. Vypočujeme si malú inštruktáž o bezpečnosti.
Jaskyňa mŕtvych netopierov je súčasťou Ďumbierskeho vysokohorského krasu, má polohu GPS: 19°38’20.2“ E 48°55’30.5“ N. Nadmorská výška vstupu do jaskyne je 1 520 metrov. Poetický názov jaskyne je odvodený od početných nálezov kostrových pozostatkov mŕtvych netopierov. Súčet dĺžok chodieb v jaskyni je vyše 19 kilometrov, preto je jaskyňa jednou z najväčších na Slovensku.
Z niekoľkých trás vyberá sprievodca stredne ťažkú, sme vnútri takmer 1,5 hodiny. Prekonávame pomerne náročný terén. Nie sú tu vybetónované chodníky ako v iných jaskyniach. Tento spôsob starostlivosti o jaskyňu a sprístupňovania verejnosti je omnoho šetrnejší voči prírode ako všetko, čo sme doteraz videli. Žiadny dynamit alebo betón. Zato prekonávame šikmé strminy, plazíme sa v úzkych chodbách, rúčkujeme po lanách a istíme sa pomocou horolezeckých karabín.
V chodbách sa na niektorých miestach vyskytuje červenohnedé alebo zelené sfarbenie, ktoré svedčí o výskyte vulkanických hornín kriedového veku vovrásnených do vápencového súvrstvia. Hornina obsahuje bledoružové šošovky achátov.
Je to trochu namáhavé, ale aj napínavé dobrodružstvo, musíme sa sústrediť na každý krok, je tu horšia viditeľnosť, preto ani fotky nemajú takú kvalitu ako v riadne osvetlenej jaskyni. Nakoniec sme radi, keď vystúpime späť na zemský povrch. Počasie sa vonku nezmenilo, obloha je pohľadnicovo azúrová. Rozlúčime sa s chlapcami jaskyniarmi a pokračujeme necelú hodinu k Chate M. R. Štefánika pod Ďumbierom.
Dáme si pivo a meníme smer na západ. Putujeme po Ceste Hrdinov SNP, kúsok nad nami sú známe vrchy Ďumbier a Chopok. Šípky ukazujú na bližšie aj vzdialené ciele: Rovienky, Čertovica, Krúpove sedlo, Demänovské sedlo, Chopok, Kosodrevina, Krížske sedlo, Drevenica pod Derešmi.
Fantastické pohľady do údolia si za peniaze nekúpite. To treba vidieť. Maťko nevydrží a vyštartuje dopredu, aby sa dostal až na Ďumbier. Zvyšok našej výpravy tvorím ja a dve dámy, Marianka a Lucka, sme pomalší, ale nemáme sa kam ponáhľať. Po niekoľkých kilometroch sa zvrtneme dole kolmo do údolia. Vyzerá to ako skratka, no je to omyl.
Odrazu sa dostaneme do chráneného lesa, musíme prekračovať pováľané hrubé stromy a predierať sa takmer nepreniknuteľnými húštinami. Všade je veľa čučoriedok. Objaví sa aj jaskyňa. Rozprávame sa o tom, že tento terén je ako stvorený pre medvede. Blúdime, bojíme sa medveďa, jeho útok očakávame každú chvíľu, fantázia pracuje. Postupujeme pomaly, pol kilometra nám trvá asi hodinu. Našťastie vieme podľa slnka, že máme dobrý smer a pomáha aj to, že stále klesáme do údolia.
Keď objavíme konečne cestu, gratulujeme si, že sme prežili a medveď nás nestretol. Maťko medzitým schádza k autu po ceste z vrcholu a stretávame sa tam. Sme unavení, ale výsostne spokojní a vďační za tento nádherný deň.
