Jednotkou po pobreží Kalifornie
Po namáhavej ceste cez Varšavu a Londýn sa na druhý deň ráno zobúdzame v hoteli Good Nite Inn v Los Angeles. Až po chvíli si uvedomím, že je štvrtok 20. septembra 2007, som úplne osprostený z časového posunu. Oproti cez ulicu je McDonald s nepretržitou prevádzkou a vyberieme sa tam na raňajky. Dáme si raňajkové menu – sladkú žemľu, omeletu, syr a burito, k tomu veľkú kávu.
Pohneme sa na sever, chceme ísť po pobrežnej Highway 1. Namiesto toho trafíme len na 101-ku, ako hovoria miestni „uan-ou-uan“. Ide o paralelnú cestu s pobrežím Pacifiku. Potom o niekoľko míľ ďalej od pobrežia ide riadna diaľnica č. 5. Nakoniec nabehneme na vysnívanú „Jednotku“, medzi Los Angeles a San Franciscom nás čaká 442 míľ, čo je približne 8,5 hodiny čistého času jazdy autom a ide údajne o jednu z najkrajších trás v USA.
Víta nás Santa Barbara, úhľadné, spokojné a čisté mestečko, kde nás všetci na ulici zdravia. Chceme zaparkovať, ale nerozumieme systému farebných zákazov. Poprosím mestskú tetu policajtku, aby nám povedala, kde môžeme parkovať. Sme až z Európy, nepoznáme miestne pomery, sme tu prvýkrát, teta nám uštedrí rýchlokurz z dopravných predpisov. „Dajte si pozor na farebné označenie obrubníkov“, vraví. Nemôžeme zastať alebo parkovať hocikde, tvrdo to pokutujú:
- červená čiara na obrubníku – nesmieš parkovať za žiadnych okolností, ide o zónu pre hasičov, obyčajne je tam požiarny hydrant;
- žltá čiara na obrubníku – obmedzené státie len pre nakládku a vykládku dopravnej obsluhy (komerčné autá);
- biela farba obrubníka – nastupovanie / vystupovanie cestujúcich do 5 minút;
- zelená čiara na obrubníku – krátkodobé parkovanie – obyčajne do 10 minút;
- modrá čiara na obrubníku – parkovanie povolené len pre telesne postihnutých.
Okrem toho sú tu dopravné značky o státí maximálne 1 hodinu. Zaujímalo nás, ako to kontrolujú. Policajt chodí na pravidelné obchôdzky takou smiešnou štvorkolkou a na dlhej tyči má pripevnené koliesko s farbou (žltou, červenou), týmto jednoduchým dômyselným zariadením vyrobí značku na pneumatike každého zaparkovaného auta a keď pôjde nabudúce, má prehľad o tom, kto ako dlho parkuje.
Súc poučení, konečne zaparkujeme. V obchode kupujeme: vodu, tričká a elektrický adaptér, aby sme si mohli dobíjať spotrebiče. Konečne sme na Highway 1 a prichádzame do San Luis Obispo. V nákupnej zóne sa len tak pomotáme, kupujeme akciový mobilný telefón od AT&T za 45 dolárov aj s dobíjateľnou SIM kartou a dosť vysokým kreditom. Navštívime kníhkupectvo, sme ohúrení jeho veľkosťou, je obrovské ako najväčší hypermarket u nás. V roku 2007 už sú na Slovensku obchody všetkých medzinárodných reťazcov, ale to, čo vidíme tu v potravinách, nás šokuje svojou bohatou ponukou, prívetivým personálom a nízkymi cenami. Tu musí byť pohodlný život! Najeme sa za 2 x 8 dolárov v samoobslužnej reštaurácii typu „zjedz koľko vládzeš a ešte si pridaj“.
Pokračujeme do Piedras Blancas, kde je veľká pláž s desiatkami povaľujúcich sa uškatcov. To je druh tuleňa, vyskytujúci sa pozdĺž celého západného pobrežia amerického kontinentu, tu sa nazýva sea lion, čiže morský lev. Všetky uškatce sú pokope, až na jedného, ktorý leží úplne sám a my rozmýšľame, či je chorý alebo prečo je nežiadúci. Možno mu len ostatní súkmeňovci lezú na nervy.
Stretávame dvoch starších manželov z Paraguaja, ktorí majú podobné cestovateľské ciele ako my, akurát cestujú opačným smerom, a to zo severu na juh. Prichádzame do Monterey, ubytujeme sa v moteli za 58 USD, aby sme hneď ráno mohli navštíviť slávne miestne akvárium.
V Monterey Aquarium pýtajú od nás vstupné 2 x 25 USD. Majú tu malé aj veľké morské živočíchy, tučniaky, hviezdice, morské vydry, čo sa predvádzajú plávajúc horeznačky na hladine a vrcholom sú veľryby beluga. Akvárium leží na morskom pobreží a je vymyslené tak, že z interiéru budov plynule prechádza do otvoreného oceánu. Z vyhliadkovej terasy je celkom zábavné sledovať uškatce, ako šantia a naháňajú sa. Niektoré živočíchy si môžete aj ohmatať v menšom jazierku, napr. hviezdicu alebo morského ježka.
V Monterey sa aj dosť dobre nakupuje, za lacný peniaz nakúpime mikiny a zimné bundy, pretože predpokladáme, že niekoľko dní sa budeme zdržiavať vo vysokohorskom prostredí. Zájdeme na obed do mexickej reštaurácie, ale tento typ stravy nám až tak veľmi nechutí. Čo má byť akože dobré na rozvarenej fazuli, mletom mäse bez chuti a nachoz?
Postupujeme ďalej na sever pobrežnou „jednotkou“, cesta je miestami kľukatá a úzka, ale stále kvalitná, s neopakovateľnými pohľadmi na Pacifik. Tam kdesi v diaľke je Japonsko. Víta nás Big Sur a prekvapujúco horský výzor krajiny, vedľa cesty vidíme srnky. Je to miesto, ktoré je označované ako „najúžasnejšie stretnutie pobrežia a Tichého oceánu“. Cesta je pomerne úzka a kľukatá, ale kvalitná. Povrch vozovky je bezchybný, zákruty sú klopené ako na pretekárskej dráhe, nikdy vás nevynáša odstredivá sila. Čarovné sú dopravné značky, aké som nevidel nikde na svete.
Rýchlo sa zmráka a my hľadáme ubytovanie, sú tu však pre nás zbytočne vysoké ceny. Za jednoduchú kuticu pre dvoch chcú vyše 200 dolárov. Pokračujeme teda ďalej a neplánovane vchádzame do San Francisca. Vysnívané San Francisco je v skutočnosti ešte krajšie ako na fotkách a vo filmoch, ale o tom píšem na inom mieste.
Po 2 dňoch prechádzame legendárnym mostom Golden Gate, zaparkujeme na vyhliadkovom bode a kocháme sa výhľadom na San Francisco zo severu. Je pod mrakom a do zálivu sa pomaly plazí hmla od Pacifiku.
