Končíme tam, kde iní začínajú
V USA je údajne až 44 miest s názvom Springfield a ešte jedno vymyslené – to zo Simpsonovcov. Hlavné mesto štátu Illinois leží na Historic Route 66, vyznačuje sa úhľadne vybudovanými čistými ulicami, bohatou literárnou minulosťou 35 spisovateľov a básnikov, čo sa tu narodili, a najmä všadeprítomnými stopami, čo tu zanechal najznámejší obyvateľ mesta, 16. prezident USA Abraham Lincoln, ktorý tu žil 24 rokov a vykonával právnickú prax.
Takmer všetky turistické ciele sú venované Lincolnovi. Návštevnícke stredisko Lincoln Home Visitor Center, Lincolnova prezidentská knižnica a Múzeum, Lincolnova hrobka, Právnická kancelária Lincoln – Herndon, celá oblasť sa nazýva Abraham Lincoln Parkway a je súčasťou historického dedičstva ako jeden z významných bodov Route 66.
Historic Route 66, Springfield, Illinois, USA
Bohužiaľ, prichádzame neskoro, múzeá o chvíľu zatvárajú, preto sa len tak prechádzame po meste. Toto mesto je úplne iné ako ostatné americké mestá. Vyzerá to tu ako niekde vo Francúzsku alebo v Anglicku. Hlavnou dominantou je Biely dom, sídlo guvernéra. Ľudia mi tiež pripadajú akosi v európskom štýle, oblečení ako zo škatuľky. Sme nadšení a keď sa pýtame okoloidúceho muža na cestu, hovorím: „Toto vaše mesto je nádherné!“. Občan je uveličený: „Ďakujem pekne, som rád, že sa vám u nás páči.“
Máme pred sebou ešte náročnú cestu do Chicaga, stmieva sa a prší, navigácia nám veľmi nepomáha, pretože početné úseky diaľnice sú zapchaté alebo v rekonštrukcii a obchádzame ich, ako sa dá, pritom niekoľkokrát zablúdim. Je piatok 19. októbra 2012, a dobrých 10 hodín večer, keď sa konečne dostaneme k nášmu Motelu Colony v Brookfielde, kde máme rezervované ubytovanie na 5 nocí za 276 USD s daňou. Brookfield je obec vzdialená len asi 15 míľ od centra Chicaga. Máme v pláne presúvať sa do mesta vlakom.
Motel patrí indickej rodine, sú k nám veľmi milí, recepčný nám poradí dobrú reštauráciu U Tonyho len asi 50 metrov od motela. Toto sa ukazuje ako skvelý tip. Reštaurácia funguje 24 hodín denne a kedykoľvek si môžete vybrať z viacerých typov menu. Máte chuť na raňajky o štvrtej popoludní? Nech sa páči – raňajkové menu. Chcete obedovať o druhej v noci? Dáte si nočný obed. Vy sa rozhodnete, kedy sú raňajky, obed alebo večera. Personál reštaurácie vám s úsmevom vyhovie, všetko za kresťanské ceny a varia výborne.
Vo vlaku z Brookfieldu do Chicaga, Illinois
Skvelá kuchyňa má však aj tienistú stránku. Pozorujeme mladú ženu pri vedľajšom stole, očividne chorú na obžerstvo, obezitu a určite aj cukrovku a srdcovocievne choroby, hádže do seba kopu jedla, niekoľko chodov v nej zmizne za necelú polhodinu a vyzerá ako prasnica pred zakáľačkou. Personál sa na ňu usmieva ako na starú známu, zrejme sem chodí pravidelne.
Ráno nasadneme do lokálneho vlaku, čo dováža ľudí z rozsiahlej metropolitnej oblasti do centra Chicaga. Na rozdiel od San Francisca, kde bolo všetko pretechnizované, platili sme výhradne v automatoch na lístky hotovosťou alebo kartou a prechádzali sme cez premyslený systém turniketov, pričom ceny lístkov boli presne prepočítavané na dĺžku trasy medzi jednotlivými stanicami, v Brookfielde si kupujeme papierový cestovný lístok bez magnetických prúžkov alebo čipov pri normálnom okienku v malej staničnej budove od skutočnej železničiarky. Dostávame víkendovú zľavu. Vo vlaku chodí vysoký mladý štíhly černoch v nádhernej sprievodcovskej uniforme a klasickými klieštikmi rytmicky štiká na lístkoch dierky ako za starých čias. Vyzerá presne ako Will Smith za mlada. Nie teraz, keď hrá už aj vážne role, ale ako vo filme Men in black. Nádhera! Lístky nemusíme vyťahovať a opäť schovávať, na operadle sedadla pred nami sú dva pliešky, pod ktoré sa lístky pripevnia a keď vystupujeme, vezmeme ich odtiaľ. Hlavná železničná stanica v Chicagu sa nazýva Union Station, a to je naša konečná.
Chceme sa pozrieť na náš koniec putovania po historickej Route 66, čo pre väčšinu cestovateľov je začiatok Matky ciest, pretože takmer všetci štartujú v Chicagu a končia na móle v Santa Monike. Nebudem vás unavovať podrobnou históriou, ale je užitočné spomenúť, že oficiálny bod pre štart sa niekoľkokrát zmenil. Teraz je to Navy Pier – Námornícke mólo na brehu Michiganského jazera, kde sa nachádza zábavný park. Sem autá ani motorky ísť nesmú, preto z praktických príčin cestovatelia začínajú od Union Station. Tu sa zhromažďujú partie motorkárov na harleyoch všetkých modelov, aby vyštarovali na vzrušujúcu cestu cez celú Ameriku, ktorú sme tu my, naopak, práve dokončili.
Džez na Navy Pier Park, Chicago, Illinois
Pred Mólom sa fotíme pri pomníku Kormidelníka. Podchvíľou mi Marianka ukazuje svoje topánky, sú to kvalitné a pohodlné švajčiarske turistické tenisky značky Reichel a kúpila si ich pred našou prvou návštevou USA, teraz po štvrtom výlete sa už rozpadávajú. Hoci sme väčšinou cestovali autom, nachodili sme sa požehnane.
Blíži sa Halloween, ľudia sú vyobliekaní v smiešnych a nápaditých kostýmoch. Atmosféra na Móle je tiež strašidelno – zábavná. Džezová kapela vyhráva v kostýmoch z čiernej látky s namaľovanými červenými kostrami. Obďaleč sa odohráva divadlo so živými marionetami. Dvaja herci sú na javisku akoby vedení pomocou motúzov zhora z výšky asi 3 metrov ďalšími dvomi hercami. Hrajú akože nejakého Shakespeara. Sú tu rodinky s deťmi z radov domorodcov, ako aj turisti z celého sveta, deti aj starší ľudia, mätež všetkých rás, ľudia sa bavia. Bezprostredne pri okraji Móla je promenáda s veľkou kotvou a na troch stožiaroch vejú vlajky mesta Chicago, USA a štátu Illinois. Stromy sú vyzdobené pavučinami, kostlivcami a smrtkami. Hocikedy okolo nás prejde hrozivo vyzerajúci zombie alebo príšera so sekerou zaťatou do hlavy.
Takto veselo sa končí naše putovanie po Route 66 skrze celú Ameriku, pričom sme prešli Kaliforniu, Arizonu, Nové Mexico, Texas, Oklahomu, Kansas, Missouri a Illinois. Matka ciest nám dala mnoho zážitkov, pripomenula osudy pôvodných Indiánov, belošských prisťahovalcov aj Černochov. Route 66 nám uštedrila lekciu zo slobody.
