Kríza v Londýne

Každý cestovateľ alebo výletník vie, že tretí deň na cestách je krízový. Obyčajne fyzicky nevládzete, ste z výletu unavený(á), presýtený(á), pomalý(á) a celkovo bez šťavy. Dnes 15. februára 2016 sme tretí deň v Londýne. Rozhodli sme sa takticky si krízu naplánovať a nejako ju oblafnúť. Naviac nás čaká dlhý deň, pretože večer sa chystáme do divadla.

Vstaneme neskôr ako obyčajne, najeme sa, dáme si kávičku a ešte si trochu pospíme. Napíšeme pohľadnice, prilepíme známky. Vyberieme sa metrom na Oxford street, priamo do obchodného domu Primark. Handry sa tu kupujú tak, že vezmete veľký nákupný vozík, postupne hádžete oblečenie, kým nie je vozík kopcovito plný. Potom vezmete druhý vozík a všetko sa opakuje. A tak ďalej. Po hodine tejto bohumilej činnosti zaplatíte v pokladni takú malú sumu, až máte pocit, že kradnete. Londýn je popri Paríži najväčší nákupný raj v Európe.

Vrátime sa domov do hotela na Cleveland square a dáme si obed. Izba je neveľká, kúpeľňa čistá a máme tu naviac malú kuchynku, schovanú v skrini. Chladnička, sporák, mikrovlnka, riady. Nakúpili sme v Tescu potraviny a tu si ich prihrievame. Káva a čaj sú zadarmo. Personál je veľmi nápomocný a milý.

Asi o piatej predvečerom vyštartujeme smerom Soho, dobre oblečení a navoňaní ako do divadla. Vystúpime z metra na Leicester square, odtiaľ je to peši už len kúsok. Vchádzame do Čínskej štvrte, všade svietia červené lampióny, ulice sú plné ľudí. Policajt kohosi pokutuje. Naše divadlo sa volá Queen´s Theatre a hrajú Les Miserábles (Bedári) na motívy slávneho rovnomenného románu Viktora Huga, veľká reklama nás z diaľky pozýva.

Queen´s Theatre, Soho, Londýn

Pri pokladni ukážeme rezerváciu predplatených lístkov a lístky nám vydajú. Z mnohých čínskych reštaurácií si vyberáme jednu, kde je veľa ľudí, asi tam dobre varia. Nakoniec to nie je bohviečo za veľa peňazí. Naviac nám k bežným cenám naúčtujú všelijaké kuverty, sprepitné a iné zlodejské príplatky. Nič to, máme krízový deň a zatiaľ sme v pohode. Čas do začiatku predstavenia vypĺňame krátkou prechádzkou.

Vstúpime do divadla, kde nás vítajú zriadenci v pekných červených kostýmoch. Pýtame sa, kde majú šatňu. Žiadna šatňa, len choďte na Upper Circle. Tak volajú horný balkón. Prechádzame úzkym schodišťom až na naše podlažie, cesta do sály vedie cez bufet. Ľudia si robia náladu šampanským a whisky. Dvojdecová fľaška vody alebo džúsu stojí 8 až 10 libier. Interiér divadla je nádherný. Všetko je obložené červenými látkami, na zemi sú koberce, v strede zo stropu visí obrovský kryštáľový luster. Sedadlá sú pohodlné. Prehodím si kabát cez zábradlie ako môj sused. O chvíľu príde zriadenec a dôrazne nás požiada, aby sme si odevy vzali k sebe, rovnako iných ľudí upozorňuje na položené tašky, atď. Požiarne predpisy sú tu dodržiavané dôsledne. Máme zlú predtuchu, že nebudeme dobre vidieť z bočnej strany horného balkóna. Tieto obavy nám rozptýli až samotné predstavenie, všetci vidia dokonale.

Zatiaľ, čo my sme oblečení ako do divadla podľa našich stredoeurópskych zvyklostí, ostatní diváci prichádzajú oblečení hocako. V texaskách, vyťahaných tričkách, niektorí mi pripadajú, ako keby prišli priamo z nákupu aj s nákupnou taškou. Pitie a jedlo si podaktorí prinášajú do sály a konzumujú počas predstavenia, čo je u nás nemysliteľné.

Začína sa predstavenie. To, čo vidíme počas nasledujúcich 3 hodín, nielenže prekonáva všetky naše očakávania, ale ide bezpochyby o najlepšie muzikálové predstavenie, aké sme v živote videli. Chytľavé pesničky a fantastické spevácke a herecké výkony sú umocnené výborne naprojektovanou scénou, ktorá je „trojrozmerná“. Javisko sa často, ale nie samoúčelne, otáča, steny, vozy, barikády, interiéry miestností alebo ilúzie ulice či rieky sa odrazu odniekiaľ zjavia a vzápätí upracú. Herci hrajú nielen na ploche javiska, ale doslova v priestore. Veľmi dôležitá pre celkový príbeh je hra svetiel. Svetlami dokážu vytvoriť ilúziu ďalekej a nebezpečnej cesty, pohybu herca po kanalizácii, prestrelku na barikádach aj samovraždu skokom do Seiny.

Na záver je skandovaný potlesk postojačky – standing ovations. Vyjdeme z divadelnej budovy a nemáme slov. Toto musíme predýchať. Našťastie máme po ruke krčmu, pardón – pub. Volá sa The White Horse (Biely kôň). Dáme si čapované anglické pivo a rozprávame sa o tom, čo sme práve videli.

Prejdeme sa po Shaftesbury Avenue až k Picadilly Circus. Všade je plno ľudí, hoci je už po jedenástej večer. Zbehneme do metra, vlaky prichádzajú našim smerom každú minútu a sú preplnené. Je mi to jedno, myslím na divadlo, na Jeana Valjeana a Cosette, ako aj na záporáka inšpektora Javerta.

Prídeme domov okolo polnoci, plní pozitívnych emócií. Takto sa končí náš krízový londýnsky deň.