Martina Franca

Dnes 12. septembra 2020 popoludní som už dosť vyšťavený z tepla, naplánoval som si však navštíviť ešte mestečko Martina Franca v provincii Taranto, počítajúceho 49 000 duší. Moje požičané cinquecento vletí do labyrintu úzkych uličiek, ledva sa prepchám pomedzi vysoké kamenné múry starého mesta, nemám žiadnu možnosť nielen zaparkovať, ale ani zastaviť. Samozrejme mesto stavali dávno pred automobilovou érou. Podarí sa mi vymotať z bludiska a nakoniec zaparkujem na ceste tvoriacej mestský okruh. Opäť nemusím platiť za parkovanie, pretože je siesta. Som trochu hladný a akýmsi zázrakom sa mi podarí nájsť otvorenú tratoriu hneď oproti radnice. Sedím sám vonku pri stole v tieni a rozkážem si hneď dva šaláty, ťažšie jedlo by som v tejto horúčave ani nemohol zjesť.

Posilnený vodou, obedom a dobrou kávičkou vykročím do starého centra Martina Franca. Staré mesto je mimoriadne zachované, je obklopené kamennými múrmi s barokovými bránami, vedúcimi na niektoré námestia a do úzkych kľukatých uličiek. Najväčie námestie sa nazýva Piazza Roma, je tu aj Palazzo Ducale zo 17. storočia. Pozoruhodná je Svätomartinská bazilika, mám smolu, že je zavretá, rovnako aj ďalšie kostoly a početné paláce. Podľa môjho knižného sprievodcu by malo byť „z tohto mesta cítiť južné Španielsko so svojimi oslepujúcimi bielymi domami, krvavočervenými muškátmi a čulým ruchom. Sú tu aj pôvabné barokové a rokokové budovy a vzdušné námestia a balkóny so železnými ozdobami, ktoré pôsobia ako pomerne široké nad úzkymi uličkami a takmer sa dotýkajú“. Všetko pasuje, až na to, že ulice sú ľudoprázdne, a to kvôli pandémii a vďaka popoludňajšej sieste.

Mesto bolo založené v 10. storočí. utečencami utekajúcimi pred arabskou inváziou do Taranta. Rozkvet mesta začal až v 14. storočí, keď mu Filip z Anjou udelil daňové úľavy. Mesto tak zbohatlo, že bol postavený hrad a obranné múry s 24 pevnými baštami. Novšia časť mesta je rovnako príjemná a predstavuje prosperujúce vinárske centrum.

V roku 1495 bola jedna tretina obyvateľov Martina Franca tvorená praktizujúcimi Židmi alebo Židmi konvertovanými na kresťanstvo. V tých rokoch do Neapolského zálivu vtrhli Francúzi a kráľ Fridrich Aragónsky zaviedol voči Židom zákaz príchodu do mesta, zrušenie privilégií a rôzne iné eliminačné zákony. Začali sa pogromy na Židov a toto obyvateľstvo bolo masakrované. Utekala až jedna tretina obyvateľstva, 150 až 200 rodín, čo bolo najmenej tisíc ľudí.

Je také teplo, že sa grilujem vo vlastnej šťave. Pred obchodíkom s prútenými výrobkami vidím ležať v pohodlnom kresle štíhleho spiaceho starca s ústami otvorenými dokorán. Odrazu si uvedomím, že nechápem, čo tu ešte robím. Sadnem do auta, odveziem sa k moru do provinčného Casalabate. Ubytujem sa na 2 noci v hoteli Perla priamo na pláži a užívam si sladké ničnerobenie. Nikto tu nevie po anglicky, len recepčná v hoteli, ktorá je z Rumunska. Z recepčnej sa vyvŕbi zároveň čašníčka a prevádzkárka a ochotná turistická poradkyňa, ktorá mi dá mapu a zorientuje ma v okolí. Som tu jeden z mála hostí.

Plávam v mori najčastejšie ako sa len dá, prechádzam sa po promenáde a zdravím sa s talianskymi dôchodcami, čo tu zrejme trávia celé predĺžené leto, možno niektorí aj celý rok. Neďaleko nášho hotela zastal vyše 80-ročný ujo a predáva hrozno priamo z auta len po 1 euro za kilo. Váhu nemá, naberá do plastového vrecka len tak od oka. Chutí fantasticky. Večer si doprajem špagety s ustricami a dva poháre proseca.

Nie som žiadny plážový inžinier, po dvoch dňoch ma to prestane baviť a vyberiem sa ďalej na juh, až do úplného spodku opätku čižmy. Som v kraji nazývanom Salento.

Komentáre

komentárov

Smelý Zajko, autor článku
Smelý Zajko

Cieľom je osvietenie. Prostriedkom je permanentná cesta okolo sveta.

Zobraziť články >