Na ostrovoch plynie čas pomaly
Tak sme sa vybrali na vysnívané Liparské ostrovy. Deň vopred som rezervoval cez internet šífkarty na piatok 4.10.2013 o 15:20. Do prístavu Milazzo (čítaj miláco) sa dostávame najskôr po obyčajnej pobrežnej ceste, neskôr v Messine nabehneme na diaľnicu. Pri ceste si kupujeme ovocie od predavača priamo z nákladného auta. Vyberieme si z debničky hrozno a z druhej broskyne a čakáme asi 5 minút, kým sa ujo porozpráva s miestnou stálou zákazníčkou, potom nám všetko zmieša do jedného plastového vrecka a bez váženia určí cenu 2 eurá. Bez diskusie zaplatíme a poberieme sa ďalej.
Sopka Stromboli
Na Sicílii sa nikto nikam neponáhľa. Typický Sicílčan je ležérny, pomalý a pohodový, má dobrú náladu, je priateľský a milý, to však platí len do okamihu, keď si sadne za volant svojho automobilu alebo chytí do rúk svoju motorku. Vtedy sa mení na nemilosrdné a agresívne monštrum, a to bez ohľadu na vek alebo pohlavie. Vodiči porušujú všetky dopravné predpisy. Dopravné značky alebo semafóry na križovatkách majú pre nich len informatívny charakter a nepovažujú ich za záväzné. Zásadne nedávajú prednosť – pchajú sa vám pred auto za každú cenu, lepia sa vám na chrbát, keď majú na svojej strane prekážku, bez rozpakov vybehnú do protismeru. Maximálnu povolenú rýchlosť prekračujú aj o 40 km/hodinu. špecialitkou je parkovanie – keď v centre mesta nevie Sicílčan legálne zaparkovať, jednoducho zastaví svoje auto v smere jazdy hoci aj na plnej čiare, zapne výstražné svetlá a odíde trebárs na obed. Trúbia, nadávajú a keď vy zatrúbite na nich alebo dodržiavate maximálnu povolenú rýchlosť, sú vulgárni a dávajú vám pocítiť, že ste idiot, keď dodržiavate pravidlá. 20-ročná šoférka vám bez váhania ukáže vztýčený prostredník. Neviem, čo ich učia v autoškole, ale asi len trúbiť a porušovať pravidlá. Policajtov to očividne netrápi. Pritom autá majú dotlčené a doškriabané, zrejme z nich poisťovne majú radosť. Podľa mňa pravdepodobnosť, že nejaké auto bude mať v priebehu roka haváriu, je tak zhruba 99%.
Rybárske loďky na lávovej pláži, Stromboli
V prístave vymením rezervačný list za skutočné lodné lístky. O pol hodinky už plávame na ostrov Stromboli, plavba trvá asi hodinu. Je príjemných 25°C, trochu fúka, dopoludňajšie hrozivo vyzerajúce mraky sa rozplynuli. Ostrov Stromboli má asi 400 obyvateľov a je atraktívny najmä kvôli rovnomennej sopke Stromboli, ktorá je stále aktívna a dennodenne vybuchuje a dá sa pozorovať v akcii. V prístave ostrova Stromboli panuje čulý ruch, namiesto taxíkov tu jazdia tuk-tuky ako v Thajsku (také smiešne motorové trojkolky, čo smrdia a odvezú najviac 3 ľudí, tu sú však nehlučné a bez smradu, lebo majú elektrický pohon). Pláže na ostrove sú namiesto piesku pokryté čiernymi lávovými kameňmi.
Na naše milé prekvapenie náš hotel je vzdialený len asi 30 metrov od prístavu. Hrdí sa štyrmi hviezdami, lenže izba, ktorú dostávame, by si nezaslúžila ani jednu. V menšej izbe sme v živote nespali, sprchovací kút je pre nejakého trpaslíka, ešte, že sme štíhli ľudia a vopcháme sa všade, zariadenie je veľmi jednoduché. Hrdý nápis z vnútornej strany dvier našej izby oznamuje, že za túto izbu nikdy nebudú pýtať viac ako 198 € za noc, a to ani v hlavnej turistickej sezóne. Ja som platil cez internet 59 €. Personál nevie po anglicky ani zaťať, ale na to sme si už v Taliansku zvykli.
Sopka Stromboli
Vybehneme sa opýtať, ako sa čo najefektívnejšie dostaneme k pozorovaniu sopečného ohňostroja, ktorý vraj Stromboli produkuje každý deň. Problém je v tom, že na našej „hotelovej“ strane vidno len občasný dym, ako keby niekto kúril vo veľkom komíne. K erupciám sa musíme dostať z opačnej – východnej strany, ktorá je pochopiteľne neobývaná. Pozorovanie sopky je možné dosiahnuť dvomi spôsobmi – vybrať sa na niekoľkohodinovú nočnú túru v organizovanej skupine so sprievodcom a s pomocou čelovky sa dostať tesne pod vrchol alebo oboplávať ostrov na lodi a čakať na východnej strane asi hodinu, kým z úctivej vzdialenosti niečo uvidíme. Nie sme žiadni horolezci ani hrdinovia, preto sa rozhodujeme pre loď.
Zaplatíme 20 € na osobu a s niekoľkými ďalšími turistami, prevažne Nemcami vyplávame po západe slnka. Vietor sa medzitým utíšil, je veľmi príjemne, o chvíľu už nevidíme nič, len hviezdy a signálne svetlá na našej lodi. Po 15 minútach plavby kapitán zastane, vypne motor a my všetci pozeráme na vrchol kopca asi hodinu. Dnes nemáme šťastie, vidíme len asi 4 menšie záblesky. Nemci sa opatrne pýtajú kapitána, či je niekedy naozaj reálne niečo uvidieť. Kapitán bohorovne tvrdí, že minulú noc boli 2 silnejšie a 3 slabšie erupcie, teraz len 4 slabé. Sopke vraj nerozkážete. Ktosi zakričí na kapitána (možno som to ja), aby už konečne stlačil ten gombík, ktorým sa spúšťa ohňostroj. Trochu nám to pripadá ako naháňačka na peniaze.
Inak je teplo a jasná obloha, vidno všetky hviezdy, romantika ako vyšitá. Možno preto nás kapitán bez vysvetlenia po ceste domov nechá asi hodinu čakať na mori a vyhovára sa na akýchsi rybárov, že musí počkať, kým doplávajú do prístavu. Skoro ráno si dáme sírový kúpeľ – ide o liečivý sopečný prameň. O deviatej nám recepčná telefonuje, že naša loď vypláva späť na Sicíliu o 2 hodiny skôr kvôli tomu, že popoludní má prísť búrka. Zbalíme sa a necháme sa povoziť takmer po všetkých ostrovoch súostrovia Liparské ostrovy (Isole Eolie). Máme hodinovú zastávku na ostrove Paranea, potom vidíme Salina, Lipari, Vulcano. Neviem si predstaviť, čo tu môžu ľudia robiť napr. celý týždeň. My s Mariankou by sme sa asi unudili k smrti. Čas tu plynie neuveriteľne pomaly, miestni obyvatelia sú na prvý pohľad akýsi ťažkopádni. Na ostrov sa oplatí len prísť a rýchlo odísť. Sme radi, že sme opäť na pevnine, pardón, veď Sicília je tiež ostrov, ale ten sa neráta, lebo je dosť veľký.
