Namaste – konečne vo vysnívanej Indii

Už dlho túžim navštíviť subkontinent zvaný India. Pred vyše 20 rokmi som si kúpil tučnú knihu – sprievodcu od Lonely Planet, mám ju stále doma pri posteli na nočnom stolíku a sporadicky si v nej listujem, hoci už mnoho informácií nie je aktuálnych. Kúpil som letenky z Varšavy, pretože boli priame, bez prestupov a za dobrú cenu, a s leteckou spoločnosťou LOT už máme dobré skúsenosti. Auto sme nechali na letisku.

Ako hovorí jeden môj známy, India nie je vhodná pre antivaxerov. Nechali sme sa s Mariankou zaočkovať už hádam proti všetkému okrem nešťastnej lásky. Súčasťou prípravy bolo získanie víz. Pozerám v niekoľkých veľkých cestovkách, koľko chcú za vybavenie víz, pohybuje sa to okolo 80 EUR. Skúsil som to vyklikať sám, stálo ma to 25,60 USD na osobu. Počítačovo gramotnému a zručnému človeku to môže trvať 10 minút. Vyplnil som ešte „samovyhlásenie“ kvôli ochoreniu COVID 19, musíte mať plné očkovanie alebo PCR test nie starší ako 72 hodín pred odletom, resp. vstupom do Indie.

Kontroluje to letecká spoločnosť pri check-in a po prílete samozrejme imigračný úradník, ktorý chce okrem toho ešte aj vyplnený registračný formulár, to je taký malý papierik. Dostaneme po dve pečiatky do pasu a sme oficiálne v Indii. Hneď na letisku si vymeníme trochu peňazí, pričom kurz je naozaj nevýhodný kvôli nekresťanskej dani, čo uvalil na zmenárenské služby štát. Kúpim 2 simkarty za 900 rupií.

Kamarát Peťo, čo cestuje do Indie služobne už 30 rokov, nám poradil, aby sme si na letisku predplatili taxík, to je najbezpečnejší spôsob presunu z letiska do hotela. Vo viacerých ázijských krajinách hrozí, že keď si náhodne odchytíte taxikára, je schopný vás voziť „okľukou“, pričom zastavuje v rôznych obchodoch, aby ste si niečo kúpili a on z vás zarobil províziu. Sú to naozaj otravné praktiky.

Kým sa dostaneme k okienku Prepaid Taxi, dobiedza do nás asi 10 taxikárov, aby sme si ich vybrali. Pripadajú nám po viacerých stránkach rovnakí. Všetci majú rovnaké autá, akési malé suzuki , čo sa tvári ako van, ale v podstate je pre 4 ľudí. Neskôr zisťujeme, že asi polovicu áut na uliciach Dillí tvorí práve tento model suzuki. Ďalším šokujúcim spoločným znakom týchto letiskových taxikárov je, že adresa z nášho rezervačného potvrdenia im nič nehovorí, ani názov hotela, aj keď ide o 5-hviezdičkový hotel v centre mesta. Chrlia na nás fantastické ponuky odvozu za nereálne nízke ceny. Keď konečne podídeme k okienku, kde si chceme predplatiť taxi, ani dvaja zriadenci za pultom nemajú šajnu, kde sa nachádza náš hotel. Vraj to nevadí. Zaplatím dopredu 700 rupií, čo je približne  9 EUR.

To najlepšie sa začína odteraz a ja sa to pokúsim opísať. Odrazu sa z potvrdenky o predplatení taxíka stáva horúci zemiak, podávajú si ju medzi sebou. Neviem, či to je kvôli tomu, že v skutočnosti nevedia, kam nás majú odviezť a jednoducho si netrúfajú. Nakoniec jeden odvážlivec sa nás ujme. Vozidlo má taký malý batožinový priestor, že naše dva veľké kufre sa tam ledva vpracú. Bezpečnostné pásy neexistujú alebo sú odtrhnuté. Náš človek ani taxík nešoféruje, sadne si dopredu na miesto spolujazdca a naviguje, hoci nevie kam. Po ceste za jazdy si overuje telefonicky, kde je náš hotel. Je nepochopiteľné, že nepoužíva navigáciu ani on, ani vodič. Obidvaja sa správajú milo, čo nekorešponduje s agresivitou pri šoférovaní. Počas cesty sme sa mohli asi 20- krát zabiť. V Indii sa jazdí vľavo, ale to je len orientačné pravidlo, reálne jazdia hocako. Vľavo, vpravo, v protismere, keď uhnú protiidúcemu autu v poslednej chvíli. Nedávajú prednosť v jazde, dodržiavanie bezpečnej vzdialenosti im nič nehovorí, smerovky nepoužívajú, platí zákon silnejšieho a drzejšieho, vyhráva ten, kto sa vie lepšie pretláčať a predierať.

Keď si už myslíme, že sme kúsok od cieľa, zastavujeme pred policajnými zátarasmi, ktoré údajne odrezali cestu do hotelovej zóny kvôli akémusi festivalu. Po krátkej chvíli váhania náš veliteľ vozu  vytočí číslo do nášho hotela a pýta sa, ako sa tam máme dostať. Podáva mi telefón, aby som to riešil, čo mi pripadá absurdné. Recepčný sa ma pýta, kde sa nachádzame., tak vraciam aparát nášmu taxikárovi. Myslím, že nevie presne kde sme. Ale vie trafiť do turistickej kancelárie. Neviem prečo považuje za dobrý nápad vyložiť nás aj s batožinou v turistickej kancelárii. Úradník mu po 5 minútach poradí, aby sa dostal k hotelu inou cestou. Medzitým v rozhovore s úradníkom konštatujem ako blúdime, vraví, že to je normálne, máme si zvykať na Indiu. India je fajn, ale bláznivá. Taxikári – vodič a veliteľ vozu sa nás očividne chcú zbaviť, preto volajú na tuktukára, aby sme s ním pokračovali a chcú mu naložiť našu batožinu, čo s dôrazným nesúhlasným výkrikom unisono obidvaja odmietame. Tuktuk v žiadnom prípade! Trochu sa zľaknú a kufre nám opäť nakladajú do toho smiešneho suzuki.  

Nastúpime a tak sa nakoniec po takmer 2 hodinách namiesto 40 minút dotrepeme z letiska do hotela, ale to už je iná káva. Taký luxus sme videli málokde. Sme v apartmáne s rozlohou slovenského 3-izbového bytu, všetko je krásne navrhnuté z drahých materiálov, každý detail a celkové riešenie akurátne. V každej z 2 izieb máme nezávislú klimatizáciu, sú tu 2 televízory, v kúpeľni vaňa aj sprchový kút, osobitná veľká miestnosť ako šatník. Upratujú 4-krát denne, až ich musíte odháňať, ked ste doma. Niekoľko hotelových budov v anglikánskom štýle je umiestnených do veľkej záhrady. Trávniky zelené a vzorne pokosené, kríky a stromy upravené, naháňajú sa tu veveričky, na trávniku vidíme pobehovať veľkého páva, bazén s priezračnou vodou. Toto je naša bublina, kde sa budeme 3 dni schovávať pred špinou, smradom a chudobou 20 – miliónovej metropoly Dillí.

Dnes si ešte pospíme, budeme si lízať rany po strastiplnej ceste až z ďalekej Európy a budeme sa vyrovnávať s časovým posunom 3,5 hodiny. Na zajtra máme naplánovanú celodennú prehliadku mesta, ale to už je iný príbeh.

 

Smelý Zajko, autor článku
Smelý Zajko

Cieľom je osvietenie. Prostriedkom je permanentná cesta okolo sveta.

Zobraziť články >