Objavil som Chorvátsko
Pobehal som už desiatky štátov sveta, ale z nejakého záhadného dôvodu som doteraz nebol v Chorvátsku. Za totality bol problém získať od komančov povolenie, po revolúcii tam vypukla strašná občianska vojna. Potom mi ktosi povedal, aby som tam nechodil, pretože služby sú mizerné a predražené. Od iných zasvätených som počul, že z tamojších ľudí stále cítiť akési vojnové šialenstvo, preto sú nebezpeční. Neskôr mi mnohí ľudia vraveli, že Chorvátsko má najkrajšie more, mnohí z nich inde neboli, niektorí ho porovnávali so severným Talianskom – časťou okolo Benátok. Väčšina Slovákov a Čechov Chorvátsko chváli, lebo sa tam cítia ako doma.
Vybral som sa konečne s rodinou do Chorvátska, aby som nezostal ako jediný slovenský exot, čo tam ešte nebol. Ako to už býva – raz vidieť je omnoho viac ako stokrát počuť. A oplatilo sa, pretože sa mi veľa otáznikov vysvetlilo.
Chorváti majú podobnú povahu ako my, len sa viac usmievajú, sú milší a zrejme aj kultúrnejší, nevyzerajú až takí nasprostastí ako väčšina Slovákov. Chorvátov je asi o milión menej ako Slovákov, hoci veľkosť krajiny je podobná. Služby sú tu dobré, lepšie ako u nás. Oproti iným krajinám je tu pomerne málo hotelov, ale o to viac apartmánových domov bez hviezdičiek. Vždy sa dá zohnať slušné ubytovanie, aj v najvyššej sezóne pri mori. Počítajú s turistami, ktorí sú ochotní si na dovolenke variť, možno aj preto sem chodí veľa Slovákov.
Ceny sú naozaj veľmi vysoké, rovnako ako u nás. Majú pomerne dobrú zmrzlinu, takmer ako Taliani. Pivo stojí dvojnásobok ako na Slovensku a je to ešte hnusnejšia žbrnda ako slovenské pivá, tiež sa nedá piť. Víno majú vraj veľmi dobré, to som však zatiaľ neochutnal.
Chorváti majú viac diaľnic ako my, cesta do Dubrovníka na juhu je kompletná, i keď rovnako smiešna dvojprúdovka ako u nás. Jazdia strašne, podobne ako Slováci, sú bezohľadní a kašlú na predpisy. Tiež si treba dávať pozor najmä na embéčky, najnebezpečnejšie sú oktávie a fábie.
Reč je veľmi podobná našej. Majú dokonca rovnaké slová s rovnakým významom, napr. škola, pošta, ulica či paprika. Niektoré slová sú podobné, preto im rozumieme, napr. banana je banán, rajčica je paradajka (v západoslovenskom nárečí rajčina) alebo dobar dan je dobrý deň. Sú slová, ktoré sú krásne a poetické, tak napr. sladoled je zmrzlina alebo slastičarnica je cukráreň.
Namiesto normálnych peňazí majú hrky a lipy. 1 HRK (chorvátska kuna) je 100 líp. 1 EURO meníme za 7,5 HRKu (kuny). Tu je príklad, že máme aj rovnaké slová s rôznym významom. Kuna je na Slovensku zviera, v Chorvátsku peňažná mena. Majka je u nás ženské domácke meno, u nich to znamená mamička.
Pláže a služby okolo majú dobre vybudované, všetko je čisté a nové. Všetci poskytovatelia turistických služieb vedia dobre po anglicky, na rozdiel od Slovenska, u nás si ľudia v turistickom biznise nemajú veľmi s kým pokonverzovať, pretože k nám nikto nechodí.
O tunajšom mori sa hovorí, že je čisté a krajšie ako všade inde. S tým nesúhlasím, podľa mňa sa v ničom neodlišuje od iných, a to som bol už pri troch oceánoch a všelijakých tropických moriach. Navyše nie je tu ani piesok, kamenné pláže mi lezú na nervy, ešte že nie som bohvieaký plážový inžinier. Dvakrát som si tresol koleno o skalu. Videl som ľudí aj šnorchlovať, neviem, čo videli v obyčajnom Jadrane, keď tu nie sú ani koraly, ani farebné rybičky. Plážová „turistika“ nie je nič pre mňa, väčšiu nudu v podstate nepoznám. Napriek tomu som sa hneď prvý deň v Šibeniku na pláži Solaris spálil ako nejaký butatóth, keď som zaspal.
Chorváti majú peknú prírodu a pamiatky. Hneď druhý deň sme boli pri Plitvických jazerách. Ide o národný park, kde matka príroda nadelila niekoľko pekných vodopádov a jazier a najmä sme si zaspomínali na filmy o Winetouovi, ktoré sa tu nakrúcali. Videl som aj jaskyňu z Pokladu na striebornom jazere. Naozaj pekné. Dojem nám nepokazil ani dlhý rad a vysoké vstupné, asi dvojnásobné ako v ktoromkoľvek svetoznámom národnom parku v USA. Okrem toho sa osobitne platí aj za parkovanie.
Hlavné mesto Chorvátska je Záhreb, v miestnej reči Zagreb. Poprechádzali sme sa po historickom centre, všade panuje čulý ruch, ľudia korzujú alebo vysedávajú v reštauráciách a kaviarňach. Široké bulváry sa striedajú s úzkymi starými uličkami, prechádzame sa po niekoľkých parkoch, je tu pomerne veľa zelene, historické budovy sú zrekonštruované. Ľudia vyzerajú spokojne a hrdo.
Vážia si svoju bohatú históriu, od kráľov až po oslobodenie spod nenávidených a rozpínavých Srbov, čím nemyslím obyčajných ľudí, ale krutý režim komunistického diktátora Slobodana Miloševiča. Proti normálnym Srbom nič nemám. Pred dvadsiatimi rokmi to tu bolo naozaj zlé. Najskôr Srbi chceli prístup k moru a neboli ochotní sa vzdať svojich satelitov, neskôr sa negatívne emócie dostali na úroveň obyčajných ľudí, ktorí sa začali vraždiť navzájom, doslova sused nenávidel suseda len kvôli inej národnosti alebo etnickej príslušnosti. Potom sa uskutočnilo referendum a Chorvátom chvíľu trvalo, kým ich uznali mocnosti, pretože situácia na západnom Balkáne bola zložitá, medzitým im pomohli Maďari, keď im potajme dodávali zbrane ako tradičný priateľ a spojenec. Nakoniec aj s prispením OSN a EU všetko prehrmelo a Chorvátsko už je členom Európskej únie a vyzerá ako prosperujúca krajina.
V Záhrebe má svoju ulicu od roku 1930 aj prezident T. G. Masaryk, ktorý kedysi zachránil 53 Chorvátov a Srbov krivo obvinených rakúskou mocou z vlastizrady. Hneď susedná ulica je pomenovaná na počesť Nikolu Teslu, geniálneho fyzika a elektrotechnika, miestneho rodáka.
O Chorvátsku by sa toho dalo veľa napísať, ja som ho však len pred niekoľkými dňami objavil, preto mi viac neprislúcha. Čo je však dôležité, cítim sa tu dobre a rovnaké pocity zdieľajú aj moji súpútnici.
