Poznámky z Havaja

Ostrov Havaj je najväčší ostrov v  havajskom súostroví, nuž nečudo, že ho volajú aj Big Island. Havaj je zároveň aj názov celého súostrovia a taktiež 50. amerického štátu, takže používanie  názvu Veľký ostrov zavádza poriadok do  tohto havajského názvoslovného zmätku.

Hlavné letisko Veľkého ostrova je Kona na západnej strane ostrova. Okrem toho je letisko aj na východe ostrova, v hlavnom meste Hilo, ale väčšina cestovateľov prichádza radšej do Kona, lebo tu je letisko väčšie, je tu omnoho viac hotelov,  sú tu pláže, suché podnebie a keďže všetci idú sem, má turista veľkú nádej, že tu bude mať veselú spoločnosť.

Na letisku je nutné si požičať automobil, lebo ostrov je už podľa názvu veľký  kusisko zeme a prekonávanie vzdialeností na takomto kusisku zeme inak ako automobilom  je veľmi náročné. Na ostrove fungujú síce autobusy  „Hele on“, čo v preklade znamená „Poďme“ a sú celkom zadarmo, ale na cestovanie autobusmi je treba mať veľa času a ten je  čím ďalej tým drahší. U niekoho  by mohol  pod vplyvom tejto informácie ľahko vzniknúť dojem, že i doprava automobilom bude lacná, ale pravdou  je opak. Ceny v požičovniach automobilov na letisku Kona sú oproti väčšine letísk na  kontinente  takmer dvojnásobné.

Zamestnanec v požičovni automobilov na letisku  turistom pred podpísaním  zmluvy o prenájme povinne strká pred nos brožúrku so zaujímavosťami Veľkého ostrova. Bravúrne v nej listuje a modrou fixkou krúžkuje na mape i v texte najväčšie zaujímavosti. Turisti nedýchajú, majú natiahnuté krky a nastražené uši, aby si z lavíny informácií čo najviac zapamätali.

Zamestnanec autopožičovne je  výborný rečník. „Tu je Zelená pláž, tu je Biela pláž,“ukazuje zamestnanec na mape i v texte. „A tu  je Čierna pláž,“ pokračuje. „A tu monument kapitána Cooka v zátoke Kealakekua. Ďalej,  Národný park Hawaii Volcanoes. Hora Mauna Kea, hora Mauna Loa. Vodopád Akaka. A tu údolie Waipeo, pláž Hapuna – jedna z najlepších na svete.“

Potom sa zamestnanec musí nadýchnuť. S novou dávkou kyslíku v hrudi odznova energicky  listuje v brožúrke a sype nové názvy. Tentokrát má v ruke červenú fixku, ktorou rituálne označuje miesta  na mape Veľkého ostrova. „Tu, tu a tu a tu  sú cesty kamenisté a je nutný automobil 4 wheel drive. Hm. Mám tu pre vás jeden jeep. Posledný.“

Jeep je už starý, pneumatiky sú ojazdené a poťahy vyťahané, lebo už po necestách na Veľkom ostrove povozil veľa cestovateľov, ale zamestnanec autopožičovne je šikovný obchodník, ktorý si určite zaslúži pochvalu. Aj pre tento starý a opotrebovaný jeep našiel totiž výborných nájomcov.

Káva značky Kona

Teraz, keď už štartujeme terénne vozidlo s mocným motorom a vysokým podvozkom sa  nám Veľký ostrov zdá zrazu aspoň o polovicu menší. Môžeme za pár dní pohodlne Veľký ostrov obísť.

Najskôr ideme na kávu, lebo z  pustatiny pri ceste z letiska do mesta Kailua Kona  vyčnieva zo zhluku budov kaviareň. Okolo letiska a kaviarne  sú lávové polia porastené trsmi húževnatej trávy.  Z terasy kaviarne je vidieť Tichý oceán a umelú oázu tiahnucu sa pozdĺž brehu oceána, kde popod popod kývúce sa palmy nehlučne  premávajú  motorové golfové vozíky. Kaviareň  rozvoniava, lebo je plná kávy. Nie je to totiž iba obyčajná kaviareň. Je to supermarket s kávou. Sú tam police  plné  kávy v malých a stredných baleniach, i vo veľkých vreciach. Je v nich káva značky Kona, najdrahšia káva na svete.

Káva rastie neďaleko, na prudkých sopečných svahoch  sopky Mauna Loa. Je to mocná, sakramentsky osviežujúca a chutná,  a sakramentsky drahá káva. Je taká drahá, že ju musia miešať s lacnejšou kávou z Kolumbie a Brazílie, aby sa dala  ľahšie predať. Zmes káv však musí mať aspoň 10 percent kávy Kona, aby táto zmes mohla mať v názve slovko Kona. Stopercentná káva Kona sa podáva iba vo fajnových reštauráciách na Havaji a v tých najfajnovejších reštauráciach vo svete.

Oproti  kaviarni sú zahmlené sopečné svahy, kde sa nachádzajú stovky malých gazdovstiev pestujúcich kávu Kona. Pestovanie kávy je na lávových svahoch mimoriadne náročné. Dopestuje sa tu sotva jedna desatina percenta svetovej produkcie kávy, ale káva Kona znamená vo svete kávy omnoho viac. Nie sú tu nedozierne plantáže brazílskeho typu, iba malé farmičky na strmých lávových svahoch. Pestovanie kávy na Veľkom ostrove  nie je veľký biznis, je to však veľká vášeň. Povráva sa, že pestovaním  kávy na Veľkom ostrove  ešte nikto nikdy nezbohatol.

Mesto Kailua Kona

V meste Kailua Kona je  celý deň veselo. Na tienistom kamennom pľaci medzi kaviarňami a butikami bosý mládenec hrá na ukulele a iní mladí a bosí ľudia sa vrtia v rytme  ukulele hudby. Za kamenným múrom na nábreží zúri Tichý oceán, vlny sa rozbíjajú o breh a osviežúce  kvapky letia na hlavy okoloidúcich.

Pred hotelom Kam deti šantia v plytkej zátoke oddelenej od Tichého oceánu umelým ostrovčekom, na ktorom stojí svätyňa kráľa Kama. Vo vestibule hotela Kam visí veľkorozmerný obraz s kráľom Kamom. Zvykáme si, že kráľ Kam je tu na každom kroku. Kam, ale  nie je celé meno. Celým menom sa tento kráľ volal Kamehameha Veľký. Je to najväčšia postava dejín  havajského súostrovia.

Kráľ Kam sa tu na tomto pobreží narodil a počas života spojil tri rozhádané havajské kráľovstvá. Kamehameha znamená Osamelý. Kráľ totiž v mladosti často trávil čas sám, čo mu umožnilo veľa dumať, rozvíjať myslenie a usporiadať si  svoje vladárske  myšlienky. Kráľ Kam mal obrovskú postavu, veľkú silu a drsnú, ošklivú tvár. Múdry kráľ zaviedol v kráľovstve počas vojny  zákony, pomocou ktorých boli slabí ochraňovaní  pred silnými. A po úspešnom zjednotení bol počas života kráľa Kama na súostroví  mier a prosperita. Posledné roky svojho života strávil tu na tomto mieste, kde dnes stojí  Kamehameha’s Beach Hotel zvaný Kam.

Vo vestibule hotela Kam je  kvalitná klimatizácia, pohodlné kreslá  sú rozostavené oproti historickému obrazu. Naporúdzi je sud s ľadovou citronádou. Stačí prejsť pár krokov k širokej chodbe vedúcej do plážovej kaviarne  a vidno tú istú scenériu ako na obraze. Mohutný kráľ s bohatým úlovkom rýb pred hotelom chýba, namiesto kráľa je tu veľa detí, ktoré samopašne vystrájajú v zátoke a pod sprchami. Chýbajú i trstinové člny, ale pribudli pestrofarebné slnečníky. Rodičia sedia pod slnečníkmi a cez slamky sŕkajú drahé nápoje. V porovnaní so scénkou na obraze pribudol aj zamestnanec v montérkach, ktorý ohľaduplne obchádza dovolenkárov, kosí trávu a zbiera odpadky.

V októbri okolie hotela Kam obzvlášť ožije, lebo na tomto mieste je finále pretekov majstrovstiev sveta v triatlone. Král Kam by sa veru potešil, keby vedel, že si na jeho obľúbenom mieste merajú sily najsilnejší ľudia sveta.

Kapitán Cook

Hlavná cesta číslo 11 vedie ponad mesto okolo Walmartu, ktorý vyčnieva nad budovami mesta ako moderná sakrálna stavba. O kúsok na sever pod cestou i nad cestou  sú ďaľšie dominanty severoamerických predmestí ako  ako K-mart, Costco, Target, Subway, McDonald. Nevidno Starbucks, ale aj ten tu niekde musí byť.

Smerom na juh cesta stúpa a zákruty cesty vnikajú do tropického lesa. Občas sa cesta z lesa  vynorí a tam sa nachádza malé parkovisko pre turistov, ktorí sa zaiste chcú pokochať pohľadom na Tichý oceán. Potom les redne  a na strmých sopečných svahoch  leží mestečko  s názvom Captain Cook.

Dole, pod mestom, v zátoke Kealakekua, kde sa strmé svahy sopky Mauna Loa stretávajú s Tichým oceánom tu v potýčke s domorodcami skončil svoj život slávny  moreplavec James Cook. Tu je nutné sa  zastaviť a na brehu mora pouvažovať o tých starých časoch, keď oceány križovali a nové ostrovy objavovali odvážni ľudia.

Kapitán Cook súostrovie objavil v roku 1779 na svojej tretej ceste, a ako vieme, už sa z tejto cesty domov do Anglicka nevrátil. Domorodé obyvateľstvo prijalo moreplavcov priateľsky a úctivo. Ba omnoho viac ako úctivo, lebo zakrátko sa medzi ostrovanmi rozšíril senzačný názor, že náčelník moreplavcov kapitán Cook je nadprirodzená bytosť, pravdepodobne boh Lono.

Po krátkom pobyte sa kapitán Cook vybral na more objavovať ďalšie ostrovy, ale v búrke sa zlomil na lodi Resolution sťažeň. Kapitán Cook sa musel vrátiť do Kealakekua Bay, a tak vzniklo podozrenie, že moreplavec predsa len nie je boh Lono, ale iba  obyčajný smrteľník, keď mu robí problém ovládnuť  morskú búrku.

Potom zomrel  námorník Watman a potvrdilo sa podozrenie, že prišelci nie sú nesmrteľní. Úcta k moreplavcom razom poklesla a problémy nedali na seba dlho čakať. Skupinka domorodcov ukradla malý  čln, a tak moreplavci zistili, že kradne  sa aj tu. Keď zlodejov chytili nejednali s nimi v rukavičkách. Zlodeja, náčelníka nižšej hodnosti, udreli veslom po hlave, čo vzbudilo pohoršenie.

Potom domorodci ukradli väčší čln, zvaný cutter. Problém išiel na breh vyriešiť rozhnevaný kapitán Cook, a to čo sa stalo potom zvyknú dejepisci označovať ako „nezvyčajnú a fatálnu chybu úsudku“. S hŕstkou námorníkov a vyzbrojený iba malou pištolkou sa kapitán Cook podujal prelstiť ostrovanov tak, že zamýšlal odviesť starého a dôverčivého náčelníka na loď  a potom za neho vymeniť ukradnutý cutter. Na brehu sa strhla trma vrma. Bojovník menom  Kalaimanokaho’owaha sa ako prvý odvážil na útok, pichol kapitána Cooka dýkou a  to bol jasný signál pre všetkých prizerajúcich sa domorodcov, že Angličania sú nepriatelia a treba ich zničiť. Na brehu bolo vraj dvadsaťtisíc bojovníkov. Proti ním stál kapitán Cook a jeho tucet námorníkov. To bol obrovský nepomer síl.

Padli výstrely a boli prví mŕtvi. Kapitán Cook sa bránil malou pištolkou, námorníci ustupovali k člnom zakotveným ďaleko od brehu. Kapitán stojac v plytkej vode na brehu zátoky zabil dvoch útočníkov, ale prichádzali ďalší a kapitán dostával tvrdé údery. Zlé jazyky tvrdia, že najslávnejší moreplavec bezradne stál po kolená vo vode, neustupoval k člnom spolu s námorníkmi, lebo nevedel plávať. A tak padali na kapitána ďalšie údery, kyjaky a dýky spôsobili rany nezlučiteľné so životom. Takto teda 14. februára 1779 zahynul kapitán Cook.

Seriózne úvahy o historických udalostiach v zátoke Kealakekua zrazu prerušia výkriky. Ovzdušie pretínajú citoslovcia údivu. Na brehu vzniká veľká ľudská hrča. Pani  z Južnej Dakoty opúšťa svoj mini cooper a  so sendvičom v ruke sa beží pripojiť k skupinke ľudí. Cestou kričí „Niečo sa stalo!“ A tak aj ja idem zväčšiť ľudskú hrču. Zisťujem, že jeden z pozorovateľov zazrel veľrybu, i keď ostatní ju zatiaľ nevidia. Oceán si nevšímavo hučí, vlny špliechajú o čierne sopečné skaly, vlny  v zátoke sa blyštia.

Zazrieť veľkú veľrybu  humpback whale – po slovensky vráskavec dlhoplutvý – na tomto pobreží a v tomto ročnom období nie je zvláštnosť, ale predsa len je treba mať trocha trpezlivosti a šťastia. Veľryby sem v zimných mesiacoch  prichádzajú od pobrežia Aljašky za potravou a zároveň v teplých vodách privádzajú na svet svoje potomstvo. Pozorovanie veľrýb z brehu i z rôznych plavidiel je príjemná havajská kratochvíľa.

Tentokrát však pozorovateľova mocná fantázia trocha predstihla skutočnosť, keď sa veľká vlna vo vetre čudesne zablysla a jemu sa zazdalo, že je to elegantná plutva vráskavca dlhoplutvého. Nadšenie v skupinke ľudí upadá a sklamaní  členovia sa rozchádzajú.