Predvianočný Dubaj – stovka obchodných domov a jeden somársky kopec
Dubaj je presne taký ako som si ho predstavoval. Pozoruhodné mrakodrapy a obchodné centrá, na ktorých realizovali svoje vízie najlepší architekti sveta, umelé ostrovy, všade čistota a dobré služby. Je tu mätež všetkých rás a národností. Vidíme dve slušné akváriá, hlavne to na palmovom ostrove je pôsobivé, ďalej kvetinový park, kde sú neuveriteľné rozprávkové postavy z kvetov, paláce z kvetov, rôzne aleje, a dokonca skutočné vyradené lietadlo Emirates Arlines celé obrastené kvetmi.
Mimochodom, vraj Emirates je dlhodobo najlepšia letecká spoločnosť. Leteli sme s nimi prvýkrát a vôbec tento názor nezdieľame. Letušky sú akési dopletené, na cestujúcich dosť kašlú a jednému pánovi dokonca svojou nešikovnosťou zhodia na hlavu kufor priamo pred našimi očami. Je celý rad leteckých spoločností, čo sme zažili, ktoré sa omnoho lepšie starajú o zákazníkov.
Kamarát nám poradil, aby sme bývali na starej legendárnej lodi Queen Elisabeth 2, z ktorej urobili hotel, keď doslúžila. Je to zaujímavá možnosť ubytovania. Prehliadka lode s výkladom je pre ubytovaných hostí bezplatná, my však nemáme čas túto možnosť využiť. Aj keď nie je hotelová loď pri metre a musíme sa odtiaľ dostať taxíkom, späť sa zakaždým dostaneme „domov“ autobusom Hop on Hop off, čo sme si vytipovali ako najefektívnejší spôsob poznávania veľkého mesta, ktoré počíta asi 3 milióny duší.
Taxíky sú lacné, ale to je asi všetko, tu výhody končia. Po dvoch dňoch spoznávania mesta nevieme s Mariankou nájsť dôvod, prečo sem ľudia v takom veľkom počte cestujú. My sme tu len na ceste do Thajska, prerušili sme si let, aby sme už konečne Dubaj videli. Ale prečo sem niekto pricestuje na 2 týždne, nechápeme. Zrejme chodia ľudia k moru a slnia sa na pláži, v lete je tu však vraj neznesiteľná horúčava.
Údajne hlavným dôvodom je nakupovanie. Vidíme armády ľudí ako si idú ruky a nohy dolámať za značkovými handrami, presne takými ako dostať všade inde v civilizovanom svete, akurát tu sú rovnaké veci asi 3–násobne drahšie ako u nás a asi 6–násobne drahšie ako v USA. Vidíme pravoverné moslimské ženy úplne zahalené v čiernom odeve, ako tiež pochodujú do luxusných outletov a kupujú rovnaké veci ako iné ženy. Kde to potom nosia? Na verejnosti asi nie, keď im viera prikazuje skrývať sa v čiernom habite? Potrebujú značkové handry a kozmetiku?
Keď sa chcete najesť v reštaurácii, zaplatíte viac ako vo Francúzsku, pričom strava nie je ničím výnimočná. Káva stojí v prepočte nad 5 €, malý kopček zmrzliny rovnako od 5 €, čapované talianske pivo dokonca 13 €. Niekedy mám pocit, že sa všetci zbláznili.
Všetko je akési umelé. Aj keď ide o arabskú krajinu, všade je vianočná výzdoba v kresťanskom štýle – stromčeky, hviezdy, soby a jelene zo svetiel. Keď mocní z týchto končín sveta majú peniaze, chcú sa ukázať. Potrpia si na vonkajších efektoch, na pozlátku a drahých autách. Chcú sa podobať na Ameriku a západnú Európu, ale akosi sa im to nedarí, vždy budú vytvárať len ilúziu nášho spôsobu života. Je to niečo podobné ako v Las Vegas, kde majú repliku eifelovky a repliku Cheopsovej pyramídy. Je to smiešne a trápne, keď to vidíte a uvedomíte si, že dôverne poznáte originály. Stále čakáte, že sa pod pozlátkom ukáže zlato, ale ono tam zrejme nie je prítomné. Celý Dubaj pôsobí ako smiešny arabský disneyland.
V obchodnom dome Dubai Mall je dokonca klzisko, kde sa dá korčuľovať a hrať hokej, vedľa ľadovej plochy je naaranžovaný zimný park – ihličnaté stromy obsypané snehom a niekoľkocentimetrová vrstva snehu na zemi. Deti sa v ňom váľajú a guľujú. Pri záchodoch v obchodných centrách býva motlitebná miestnosť, najskôr som si ju takmer pomýlil so záchodom. Tam si zrejme pravoverný moslim rozloží svoj koberček, padne na kolená a modlí sa otočený k Mekke.
Údajne najvyšší mrakodrap na svete vonku pri obchodnom dome sa nazýva Burj Khalifa. Má výšku vyše 800 metrov a vzhľad ako z nejakého vedecko-fantastického filmu. Viac sa nám pozdáva „plachetnica“ hotela Burj al-Arab, skutočný symbol mesta, akoby loď vystrčená do mora.
Na palmovom ostrove si pozrieme show s delfínmi, ktorá je zďaleka najslabšia svojho druhu oproti tomu čo sme videli napr. v Lisabone, v San Diegu alebo v Miami.
Ako spoznávame mesto, hovoríme si s Mariankou, ktorá je najväčšia haluz, najbláznivejší úlet Dubaja. Vyšlo nám, že nepochybne krytá hala s lyžiarskym strediskom pri hoteli Kempinski, v areáli Mall of Emirates. Vybudovali tu repliku malého lyžiarskeho kopca s lanovkou a celou infraštruktúrou. U nás sa také niečo nazýva somársky kopec, kde sa hanbia lyžovať aj 10-ročné deti. Sem však chodia celé rodiny, zaplatia si približne 60 € na osobu a v plnej výstroji si užívajú, nech je to čokoľvek. Pozeráme na to s otvorenými ústami a krútime hlavou. Ktorý milovník zimných športov túži po „lyžovačke“ na krytom somárskom kopci v púšti?
Keď už sú miestni mačovia takí bohatí megalomani a všetkého schopní napodobňovatelia, prečo neurobili v púšti repliku Álp v mierke 1:1 a nepodali prihlášku kandidatúry na zimné olympijské hry?
Nikomu neberiem názor, ale Dubaj je nudný a pre mňa ako turistu nezaujímavý. V podstate ma takmer ničím neočaril. Nakoniec sa v utorok 17. decembra 2019 tešíme na ranný let do Bangkoku. Mám narodeniny a v lietadle si pustím Polnoc v Paríži, môj 11. najobľubenejší film od Woodyho Allena a popíjam červené francúzske víno. Priletíme do metropoly Thajska, ubytujeme sa v Čínskej štvrti v rovnakom hoteli ako vlani, ale to je už úplne iný, oveľa zaujímavejší príbeh.
