Prvýkrát v Amerike
Rozhodli sme sa s Mariankou osláviť jej narodeniny v Kalifornii. Vybavili sme víza, kúpil som letenky z Varšavy do Los Angeles a v utorok dňa 18.9.2007 štartujeme autom z domu na sever, cez Český Tešín do Varšavy. Celý deň husto prší, miestami je prietrž mračien. Neskoro večer dorazíme k Hotelu Aramis, čo je v skutočnosti špinavá diera za cenu 3-hviezdičkového hotela, prerobená ubytovňa z čias totality, hnusí sa nám čohokoľvek dotknúť. Je tam parkovisko, kde nechávam hneď pri búdke strážnikov auto za 100 PLZ, aby bolo pod dozorom celý mesiac, samozrejme bez papiera a na dobré slovo. Poliakom verím.
O 5:00 ráno sa už vezieme taxíkom na medzinárodné letisko WAW za 37,50 zlotých. Letisko praská vo švíkoch, trpezlivo stojíme v rade pred checkinom. Letíme cez Londýn, najskôr letom BA849 lietadlom A319, máme miesta 16E a 16F, Marianka je pri okienku. V Heathrow prestupujeme z 3. terminálu na 2. terminál, máme 2 hodiny času, čo sa nakoniec ukazuje ako takmer nedostatočná rezerva. Presúvame sa autobusom, systémom eskalátorov a pohyblivých chodníkov, všetko je riadne označené, aby sme nezablúdili. Opätovne nás kontrolujú pred nástupom na palubu lietadla, ako pred každým lietadlom, čo odlieta do USA. Letuška sa nás pýta na našu adresu v USA. Keď vidí, že váham, slušne ma upozorní, že bez uvedenia adresy ma nesmie pustiť na palubu. Spomeniem si, že na veľvyslanectve sme dostali akési zelené papieriky, ktoré musíme vyplniť a tam píšem hotel Hilton, Los Angeles. Nič nepreverujú, len to tam musím uviesť. Nebudúce si pred cestou do USA vždy zarezervujeme ubytovanie na prvú noc.
Vzlietneme z LHR lietadlom Boeing 777 American Airlines, urobíme veľký oblúk ponad Londýn – vidím rieku Temžu, Houses of Parliament a Big Ben, London Eye, Saint Paul´s Cathedral a ďalšie veľké objekty, naberáme kurz na škótsky Glasgow. Nasledujú Faerské ostrovy, Island, Grónsko, potom letíme nekonečné hodiny ponad Kanadu až na pobrežie Tichého oceánu, aby sme sa nad Vacouverom otočili na juh a ponad pobrežie preletíme Seattle, San Francisco, aby sme pristáli na LAX – medzinárodnom letisku v Los Angeles. Spolu 5 448 míľ, čiže 8 769 km absolvujeme za približne 10 hodín. Strava v lietadle je horšia ako inokedy – hovädzie soté s opekanými zemiakmi, mrkvička a kapusta, dezert. Ako ďalšie jedlo nám dajú syrovo – zeleninovú pizzu. Dáme si 2x 2 deci vína, platíme 10 USD, čo by v iných leteckých spoločnostiach bolo v réžii podniku. Služby v amerických leteckých spoločnostiach sú slabšie ako v iných renomovaných aerolíniíách.
Mólo v Santa Monica
Imigračný úradník v L. A. nám prísne skontroluje doklady, vezme otlačky, zoskenuje tvár a vcelku bez problémov a zbytočných otázok prechádzame k colníkom. Veľká černoška v uniforme sa pýta, čo nesieme v našom veľkom červenom kufri a po poľsky alebo po rusky sa pýta: „Miaso?“. V kufri naozaj nič nemáme, veď do Ameriky sa chodí naprázdno a späť so 100 kg batožiny.
Keď prvýkrát priletíte do USA a vyjdete pred terminál letiska v L. A., okamžite pochopíte, že ste v Amerike. Všetci sa usmievajú, príjemne svieti slnko, z okoloidúcich áut sa cez otvorené okná ozýva hudba na plné gule. Všetko má svoje miesto a všetko funguje. Nasadneme na kyvadlový autobus našej požičovne Alamo, kde máme rezervované auto. Po niekoľkých míľach nás víta zriadenec mexického výzoru a keď dohodneme zmluvu s plnou poistkou, vyzve nás, aby sme ho nasledovali. V priľahlej veľkej garáži nám povie, aby sme si vybrali auto, aké chceme, ponuka je naozaj veľká. Chceme americké auto, vyberáme Chevrolet Malibu zlatej farby s koženými poťahmi a plnou výbavou. Zvyknutý na našu byrokraciu si pýtam doklady od auta, zriadenec sa len usmieva: „Pítr, máš všetko, len choď!“. Nie som zvyknutý na automatickú prevodovku, preto prvý kilometer poskakujem ako zajac. Nemáme ani navigáciu a zároveň si popletieme označenie ulíc. V Los Angeles je dokonalé dopravné značenie a tabuľa s názvom ulice visí nad križovatkou v strede s dostatočne veľkým písmom, aby nápis bolo vidieť z diaľky. Ked vidím názov ulice pred sebou, neznamená to, že ide o ulicu, po ktorej práve ideme, ako sme si mysleli, ale takto je označená priečna (kolmá) ulica. V dôsledku nášho omylu sa dostaneme opačným smerom do Inglewood – najhoršej štvrte, plnej chudobných Černochov, drog a zločinu. Všade ošumelé biedne príbytky, šedé farby a negatívna energia, malé skupiny mladých povaľačov sa tu bezcieľne potulujú alebo postávajú na rohu. „Preboha, toto je tá slávna Amerika?“, zhrozíme sa. Došlo nám, že sme zablúdili. Sú 3 hodiny popoludní našťastie je jasno a my sa prepíname do osvedčeného módu, začneme sa orientovať podľa slnka. O 10 minút černošské gheto zmizne a objavujú sa slušné domy, pribúdajú palmy a udržiavané zelené trávniky a záhrady. Prídeme do Zapadného Holywoodu, upravenej vilovej štvrte južne od Sunset Boulvard. Len tak sa premávame autom a obdivujeme úhľadné ulice, vkusné domy a krásne poštové schránky.
Prejdeme späť k pobrežiu až na slávnu pláž v Santa Monica. Ľudia utekajúci, ľudia korčuľujúci, cvičiaci na gymnastických kruhoch, dvíhajúci činky alebo len tak na prechádzke, všetci s krásnymi vyšportovanými postavami sa tu nazývajú beautiful people. Prejdeme sa po móle, kde končí legendárna Matka ciest Historic Route 66. Je tu zopár bufetov a stánkov so suvenírmi. Namočíme si nohy v Pacifiku, voda je dosť studená, presne ako sme očakávali.
Los Angeles máme naplánované až na koniec nášho výletu, preto sa snažíme dostať na výpadovku, najlepšie diaľnicu 405. Naďabíme na Good Nite Inn za 80 USD. Recepčná sa pýta, či chceme 2 postele alebo jednu. Povedali sme, že dve, dovtedy sme netušili, aké sú veľkostí postelí v Amerike. Najčastejšie sa vyskytujú 3 veľkosti:
- Queen size 203 cm x 152 cm (80 x 60″)
- King size 203 cm x 193 cm (80 x 76″)
- Californian King size 213 cm x 183 cm (84 x 72″)
Izba je obrovská, postele ako dve letiská. Už sa nám chce spať, ale zájdeme do neďalekej reštaurácie Dennies a dáme si šalát a dve fľašky Budweisseru. Pýtame si poháre, sme tu exoti, lebo všetci ostatní pijú z fľaše, ale čašníčka nám ochotne vyhovie. Nenápadne pozorujeme ľudí pri susedných stoloch, sú to väčšinou chorobne obézni ľudia, nejedia, ale doslova žerú. Mladí muži asi 20 – roční si dajú dvojitý hamburger s hranolčekmi, k tomu veľký dezert – akúsi tortu alebo vafle s lekvárom a šľahačkou a ešte to polievajú javorovým sirupom. Každý z nich váži asi 150 kg. Na večeri tu sedí aj šťastná americká rodinka – rodičia s dvomi deťmi, sú tuční ako prasce. Aký veľký kontrast oproti vyšportovaným postavám, čo sme videli v Santa Monike!
Časový posun oproti stredoeurópskemu času je 9 hodín, prežívame 33–hodinový deň, bude náročné sa s tým vysporiadať. Snažíme sa bdieť čo najdlhšie, asi o 22:00 zaspím ako drevo, Marianka má problém zaspať až do rána. Vzrušenie zo skutočnosti, že sme vo vysnívanej Amerike, je obrovské.
