Rally v Novom Dillí – len na chvíľu byť celebritou
Na výročie vypuknutia SNP v pondelok 29. augusta 2022 ráno sme prileteli do hlavného mesta Indie a ubytovali sme sa v hoteli Maidens na 3 noci. Na prvý deň sme vôbec nič neplánovali, skúsenosti pri cestách „proti času“ velia, že je náročné sa vysporiadať s časovým posunom, aj keď v tomto prípade ide len o 3 a pol hodiny. Prvý deň sa nám scvrkol na 20,5 hodiny, v lietadle sme sa počas nočného letu poriadne nevyspali, máme teda plné právo celý deň driemať a oddychovať pri bazéne.
Dnes je utorok a my sme plní očakávaní z celodenného výletu – okružnej jazdy mestom v hotelovom aute so šoférom v parádnej bielej uniforme, čo sme si objednali. Uvidíme, koľko toho stihneme. Dillí má prezývku Rally City, pretože každý deň sa tam konajú nejaké stretnutia a zhromaždenia. Jeden z najľudnatejších regiónov sveta má okolo 30 miliónov obyvateľov.
Vodič nás upozorňuje na márnicu a krematórium vedľa cesty. Okolo ležia ešte živí, chorí a starí ľudia, väčšinou ich tam odviezli príbuzní, aby tu čakali na smrť. Dosť smutný pohľad.
Red Fort
Na parkovisku pri Červenej pevnosti sa náš vodič zaradí na miesto do tieňa, pričom musí dávať pozor, aby neprešiel telo, ležiace na tvrdom špinavom asfalte. Dúfam, že nejde o mŕtvolu. Ako sa neskôr často presvedčíme, niektorí Indovia si len tak ľahnú hocikde na chodník alebo na cestu a vôbec im nevadí, že zem je tvrdá a hrboľatá. Podobne sa správajú aj kravy, ale to je osobitná téma.
Červená pevnosť bola postavená šachom Jahanom v roku 1648 a slúžila ako sídlo Mughalskej moci až do roku 1857. Každý rok 15. augusta z hradby pevnosti indický premiér prednáša svoju reč ku Dňu nezávislosti.
Otravovaní rikšiarmi prechádzame peši okolo pevnosti až k Impozantnému hlavnému vchodu Lahore Gate, názov súvisí s jeho otočením smerom k Lahore v Pakistane, zatiaľ čo ešte veľkolepejšiu bránu Dillí používal cisár na slávnostné sprievody. Vstupom cez Lahore Gate sa dostaneme do Chhatta Chowk, krytého bazáru zo 17. storočia, kde predávajú hodváb, šperky, drahokamy a striebro, spolu so suvenírmi a potravinami. Marianka si všimla, že zlaté a strieborné šperky sú voľne vystavené na stolíkoch, nie sú tu žiadne extra bezpečnostné opatrenia. Chcem si kúpiť indický klobúk, aby som lepšie splynul s davom, jeden sa mi celkom páči, ale je špinavý, žiadam od predavača, aby ho vymenil za čistý, on mi však drzo ponúka zľavu, čo samozrejme odmietam.
Pri návrate z pevnosti k parkovisku si vezmeme rikšu. Kúpim si modrý klobúk od pouličného predavača s nápisom India vpredu.
Brána Indie – India Gate
India Gate vyzerá trochu ako slávny Víťazný oblúk v Paríži, ide o pekný kamenný oblúk postavený ako pamätník indických vojakov zabitých v prvej svetovej vojne. Pod mohutnou konštrukciou horí večný plameň a na jej stenách sú popísané mená viac ako 90 000 vojakov, ktorí v konflikte zahynuli.
Sme sklamaní, že celý veľkolepý areál je zavretý, preto sa len fotíme spoza plota, aj to len na chvíľu z dvoch rôznych koncov rozsiahleho pozemku, pretože tam nie je celkom bezpečné a povolené parkovať.
Náš vodič nám chce urobiť zastávku pri pamätníku Mahátmá Ghándího, čo je vraj pekný park, kde vyrástol pomník neďaleko od miesta, kde bol zavraždený. Takisto sa ponúka možnosť ísť sa pozrieť k pamätníku jeho dcéry Indiry Ghándíovej, indickej premiérky, ktorá sa stala tiež obeťou atentátu. Nič proti týmto dvom osobnostiam nemáme, ale z časových dôvodov to odmietame, aby sme stihli ďalšie veci.
Lodi Gardens
Tak na toto sme sa veľmi tešili. Prechádzame sa po jednom z najobľúbenejších parkov v Naí Dillí, 90-akrových záhradách Lodi Gardens. Okrem sviežich záhrad park obsahuje množstvo pamiatok z obdobia panovania rodu Lodi pred rokom 1600, vrátane rôznych dôležitých hrobiek a ruín.
Je veľmi teplo, ale našťastie trochu pod mrakom, preto slnko nám tak intenzívne nepečie na hlavy. Ani ľudí tu nie je veľa, ide o príjemnú hodinovú prechádzku.
Žije tu viac ako 100 druhov pôvodných stromov, 50 druhov motýľov a množstvo vtáctva. Záhrady sú tiež domovom národného parku bonsajov.
Dva či trikrát sa stane, že sa chcú miestne dámy s Mariankou fotiť, a to mladé aj staré.
Lotus Temple
Veľkolepý bahájsky dom uctievania, tiež známy ako Lotosový chrám vďaka svojim deviatim stranám a ohromujúcej centrálnej kupole, je architektonickým majstrovským dielom. Celá konštrukcia je vyrobená z bieleho betónu a mramoru a vyzerá tak jemne ako kvet, na ktorý sa podobá. Vychádzajúc z okolitých deviatich jazierok vody sa takmer zdá, že by mohol každú chvíľu rozkvitnúť. Chrám, postavený v roku 1986.
Pri vstupe narazíme na vážnu bezpečnostnú kontrolu, sú zakázané batohy, tašky, videokamera, cigarety a povinné je rúško, hoci sme na voľnom priestranstve. Dvaja kontrolóri, muž a žena, sú dosť nepríjemní. Pomáha nám náš vodič a vezme batoh do auta.
Postupujeme po chodníku s početným davom iných návštevníkov, bledé tváre tu okrem nás dvoch takmer nie sú. Je to tu vzorne upravené – úhľadné trávniky a záhony kvetov. Odrazu pomaly začína davová psychóza, všetci sa chcú s Mariankou fotiť, nechápeme prečo. Ako belosi sme pre nich atraktívni, ale najviac ich vraj zaujímajú zelené oči a slamený klobúk ozdobený malými ružičkami. Stále opakujú, že sa chcú odfotiť s kráľovnou. Zo začiatku to bolo zaujímavé, ale po siedmej žiadosti o fotenie to už začalo byť dosť otravné. Nepomohlo ani moje rázne odmietanie, oni to nechápali.
Neskôr som vymyslel, že budem od každého pýtať 1000 rupií za fotku, vyzerajú sklamaní a zazerajú. „No money, no picture“, odháňam ich asertívne. Aj tak sa kvôli tomuto dočasnému celebritnému postaveniu nedostaneme k cieľu, samotnému Lotosovému chrámu. Musíme sa otočiť a vrátiť sa späť k autu. Medzi parkoviskom a východom už čakajú a otravujú predavači rôznych predražených suvenírov, je ťažké sa ich zbaviť. Najviac nás rozladí, keď si myslia, že sme Rusi. Súcitiac s aktuálne trpiacim ukrajinským ľudom sa tvrdo ohradím, že nie som terorista ani vrah detí.
Qutub Minar
Obloha sa zaťahuje, aj trochu prší, našťastie na iných miestach ako sa aktuálne nachádzame. Aj náš nasledujúci cieľ je po daždi celý popršaný.
Krásny Qutub Minar, dokončený v 12. storočí, je najvyšším minaretom v Indii. Táto zdobená päťposchodová veža sa týči do výšky viac ako 70 metrov a je pokrytá zložitými výjavmi, vytesanými do kameňa, zobrazujúcimi históriu Qutubu spolu s nápismi z koránu.
Prechádzame sa medzi ruinami asi pol hodiny, fotíme a nasávame atmosféru svätého miesta, ktoré je pre moslimov také dôležité. Začína trochu pršať.
Incident s políciou
Už sa vraciame do hotela, keď nás odrazu zastavia mestskí policajti. Nemáme nasadené ochranné rúška. Uniklo nám, že v taxíkoch a prostriedkoch hromadnej dopravy sú rúška povinné. Policajt chce od nás pasy, nemáme veľkú ochotu mu ukazovať doklady, vodič sa háda s policajtom. Pýtame sa, čo nám hrozí, vodič zisťuje, že pokuta 1000 rupií, to je približne 13 EUR. Bez váhania vytiahnem peniaze a zaplatím, do pokutového bloku diktujem meno, policajt ho tam akosi foneticky zapíše. Je dôležité, že mu stačia peniaze, doklady už nechce. Všetci sú spokojní.
Čo sme nestihli?
O necelý mesiac sa sem vrátime, preto je načim si zrekapitulovať, čo sme nestihli a niečo z toho si ešte pozrieť. Okrem najväčšej mešity v Indii Jama Masjid je tu aj najdôležitejšie sikhské miesto uctievania v Dillí Gurdwara Bangla Sahib. Ďalej Humayunova hrobka je vraj vznešené mauzóleum postavené z bieleho mramoru a červeného pieskovca. Bola navrhnutá ako prototyp Tádž Mahalu v Agre a je vynikajúcim príkladom mughalskej architektúry. Možno si pozrieme aj hinduistický chrám Akshardham, potom observatórium Jantar Mantar, Múzeum remesiel a Indické národné múzeum. Zoologickú záhradu už pravdepodobne nestihneme. Určite si však nenecháme ujsť jedinečné Medzinárodné múzeum záchodov. A pred odletom domov plánujeme trochu sa zatúlať na nákupy.
