Rytier v tigrej koži a cukríková zmenáreň
Konečne sme sa vybrali do bývalého Sovietskeho zväzu. Let z Budapešti do Kutaisi trvá 3 hodiny, časový posun je 3 hodiny. Tam cestujeme teda formálne 6 hodín, spiatočný let bude trvať len okamih, teoreticky nula sekúnd. Z Kutaisi do Tbilisi je cesta dlhá asi 200 kilometrov, ale trvá 4 až 5 hodín mikrobusom zvaným maršrutka. Ide o akúsi kombináciu autobusu a taxíku, pričom po zaplatení cestovného nasadnete a čakáte, kým sa celý vehikel naplní, až potom sa pohne. Niečo podobné majú aj v Izraeli. Tu v Gruzínsku má mikrobus namiesto 10 až 18 sedadiel pre cestujúcich a jedno pre vodiča. Sme tu riadne natlačení, vôbec sa nekúri, ale cena 20 lari na osobu je viac ako prijateľná (asi 9 €). Prechádzame hornatou krajinou, nebezpečný spôsob jazdy nášho šoféra sa dal očakávať. Predbieha kamióny na plnej čiare v neprehľadných zákrutách, lepí sa na auto pred nami, má prasknuté čelné sklo po celej šírke.
Námestie Slobody, Tbilisi
Sakartvelo je štát na okraji Európy a Ázie, Gruzínsko je názov, pochádzajúci z ruštiny, po anglicky Georgia. Žije tu okolo 5 miliónov obyvateľov, podobne ako u nás, z toho štvrtina býva v hlavnom meste. Mladí ľudia sú milí, vedia po anglicky a usmievajú sa. Stredná generácia a starší hovoria po rusky a vyžaruje z nich akýsi smútok, pochádzajúci zrejme z nedávno skončeného totalitného režimu.
Prechádzame okolo gruzínskeho parlamentu, okrem gruzínskej vlajky na druhom, rovnocennom stožiari veje vlajka Európskej únie, to je pre nás príjemným prekvapením. Ideme sa pozrieť do Gruzínskeho múzea. Pri prehliadke vykopávok rôznych predmetov starých aj niekoľko tisíc rokov mi spadne sánka, je tu aj Múzeum sovietskej okupácie, ktorá v Gruzínsku trvala neuveriteľných 70 rokov od roku 1921 až do roku 1991. Za ten čas stihli ruskí agresori 80 000 ľudí zastreliť, 400 000 občanov odvliekli do gulagov, ďalších 400 000 ľudí zomrelo v dôsledku 2. svetovej vojny, spolu teda počítajú s 880 000 obeťami sovietskeho obludného režimu. Smutnou iróniou je gruzínsky pôvod najstrašnejšieho ruského cára Josifa Džugašviliho, známeho pod menom Stalin, ktorého prezývali Ľudožrút, pretože má na svedomí milióny zmarených ľudských životov.
Najvýznamnejšou osobnosťou gruzínskeho kultúrneho dedičstva je Šota Rustaveli, stredoveký básnik, ktorý žil v 12. storočí na dvore kráľovnej Tamary Gruzínskej, neskôr sa pravdepodobne presťahoval do Jeruzalemu, kde aj zomrel. Po Rustavelim je pomenovaná hlavná ulica v centre Tbilisi, gruzínska opera a ďalšie dôležité veci. Je autorom básnického eposu Junák v tigrej koži, ktorý ospevuje rytierske ideály prostredníctvom dvoch hlavných hrdinov – arabský bojovník Avtandil hľadá svojho priateľa indického bojovníka Tamila (rytier v koži pantera, resp. tigra). Verše zostavené do 1669 štvorverší podľa perského štýlu vychádzajú z perskej poetiky, s dôrazom na európske rytierske cnosti a úctu k ženám.
Blší trh, Tbilisi
Tbilisi leží na rieke Mtkvari (po rusky Kura), kedysi tadiaľto prechádzala hodvábna cesta. Okolo rieky vedú hlavné dopravné tepny a zopár dôležitých inštitúcií, kúsok na kopci sa vyníma prezidentský palác a najväčší ortodoxný kostol na Kaukaze Katedrála Svätej trojice. Staré mesto bolo obohnané hradbami, časť z nich je zachovaná. Ulice sú z dlažobných kociek, pôvodné domy sú drevené s typickými predsadenými balkónmi.
V susedstve starého mesta je štvrť Garetubani, postupne vybudovaná v 19. a začiatkom 20. storočia. Hlavná Rustaveliho trieda vedie od Námestia Slobody s obeliskom a zlatou sochou Svätého Juraja ako bojuje s drakom, až po Námestie Ružovej revolúcie s pamätníkom Šotu Rustaveliho. Na Rustaveliho ulici je veľa podstatných inštitúcií, okrem parlamentu sú tu kostoly, galérie, múzeá.
Rustaveliho ulica, Tbilisi
Ubytujeme sa v hoteli len kúsok od stanice metra, jednu zastávku od Námestia Slobody. Personál je milý, pani recepčná hovorí po anglicky, izba je slušná. Počas dvoch nocí nám asi tretinu času netečie voda, je tam údajne nejaký problém v potrubí mimo hotela. V kúpeľni sa nekúri. Najskôr nefunguje ani wifi pripojenie, keď požiadam o reštartovanie rootera, pani mi ukáže, kde ho majú. Rooter niekedy vypadáva a ja sa obslúžim sám. Vybehnem z izby, na schodisku vytiahnem káblik zo zariadenia a po niekoľkých sekundách ho zasuniem. Inak sú v hoteli obsadené len 4 izby. Raňajky sú priemerné, ale dá sa najesť. Pochutíme si na kozom syre a špeciálnom kapustovom šaláte.
Často používaným spôsobom dopravy je metro, majú tu 2 trasy. Vlaky sú presne ako v Prahe, čiže ruské. Na každej stanici je pri eskalátore hore na začiatku a aj na konci presklená búdka s dozerajúcou dámou v uniforme so slušivou červenou čiapkou. Toto je tiež sovietsky štýl, rovnako som to videl v moskovskom metre. Keď chcete cestovať, musíte si najskôr kúpiť plastovú dobíjaciu kartičku za 2 lari, potom si ju dobijete buď pri okienku u službukonajúcej predavačky alebo v automate za mince. Jedna jazda stojí 0,5 lari, čo je asi 22 centov.
Socha, Baratašviliho ulica, Tbilisi
Po uliciach Tbilisi je veľa žobrákov, pre väčšinu z nich ide zjavne o premyslený biznis. Vidíme žobrajúcu ženu v stredných rokoch, čo predstiera, že nemá nohy, pritom ich má šikovne zložené pod sebou, zakryté dlhým plášťom. Z času na čas sa postaví, popreťahuje sa, vytiahne mobil a telefonuje alebo esemeskuje, možno podáva hlásenie svojmu šéfovi. Starší muž nehybne stojí v skrčenej polohe s rukou natiahnutou pred sebou s miskou, kde vidíme zopár drobných. Počas dňa ideme okolo neho asi päťkrát v rôznom čase a chlapík sa ani nepohne. V podchode žobre žena zahalená v čiernom, má na tvári burku, keď ju chcem fotiť, začne mi po rusky nadávať. Neviem, čo jej prekáža, keď na fotke aj tak nemôže nikto rozoznať jej tvár. Najvynaliezavejších podvodníkov sme stretli pred Katedrálou Svátej trojice. Priamo pri vchode je zaparkované nemocničné lôžko s pacientkou, je zahalená a tvári sa polomŕtvo, jej spoločníčka pritom nabáda okoloidúcich, aby prispeli. Kovová nemocničná posteľ na kolieskach so svojím bielym smaltovaným dizajnom navodzuje desivú atmosféru ako v Solženicynovom románe Rakovina, pri jeho čítaní som mal kedysi podobné pocity.
Okrem žobrákov dotvárajú kolorit tbiliských ulíc aj pouliční predavači hotdogov, korenín a všelijakých pochúťok na rýchle zahryznutie – praclíky, sušené ovocie, semienka z ktoviečoho. Občas natrafíme na blší trh, kúpime dva vínne poháre vyrobené z rohov zvierat a alpaky aj so stojanom, čo je typický suvenír. Ubytovanie budeme musieť zaplatiť v hotovosti, preto zájdeme do zmenárne na Puškinovej ulici. Zmenárnička nám vymení peniaze a pridá k nim za hrsť cukríkov a žiarivý úsmev. To sa nám páči.
Počasie nám veľmi nepraje, je zamračené s občasnými prehánkami. Nás to však neodradí a kráčame po Puškinovej ulici až dole k rieke. Gruzíncov som nemal možnosť dobre poznať za krátke 3 dni, ale z povrchného pozorovania je mi jasné, že ide o kultúrny národ. Na každom kroku sú sochy, pomníky a pekne naaranžované záhony s kvetmi alebo celé parky. Mladí ľudia a deti hovoria plynule po anglicky, z toho usudzujem, že majú dobré školstvo.
Pohľad na Prezidentský palác z Rike parku, Tbilisi
Prejdeme cez rieku Mktvari po Moste Slobody, zídeme do Rike parku. Ide o originálne navrhnutú oddychovú zónu, teraz je tam pusto kvôli zlému počasiu, ale viem si predstaviť, že v lete je tu plno ľudí. Konajú sa tu koncerty a fontány hrajú laserovú show.
Vytiahneme sa kabínkovou lanovkou na kopec nad mestom, kde je pevnosť Narikala a symbol Tbilisi, 20 metrov vysoká socha Kartlis Deda (Matka Kartlis). Ide o podobizeň stojacej ženy, ktorá sa z výšky pozerá na mesto, v ľavej ruke drží misku s vínom a v pravej má meč. Sochu inštalovali v roku 1958 pri príležitosti výročia 1500 rokov od vzniku mesta.
V reštaurácii na Námestí Slobody si dáme obed. Majú výbornú hovädziu polievku, ochutnám cinkali, čo sú cestovinové taštičky, plnené hovädzím mletým mäsom. Celkom dobré, ale majú aj lepšie jedlá. Zeleninový šalát posýpajú mletými vlašskými orechami. Zaujímavé. Dám si gruzínske pivo, nie je o nič horšie ako slovenské. Ochutnáme aj pravý gruzínsky čaj, je veľmi chutný, ale nie všade ho dostať, už aj sem pomaly preniká globalizácia, všade majú anglické čaje. Ako dezert si objednám orechovo-čokoládovú tortu, je vynikajúca.
Námestie Ružovej revolúcie, Tbilisi
Navštívime Národnú galériu, je prekvapujúco malá a chudobná, niektoré obrazy sú však zaujímavé. Mne osobne sa najviac páči maliar Gudiašvili, je originálny a moderný, jeho obrazy majú dušu. Na najvyššom poschodí sa zľaknem veľkého portrétu Lenina. Bŕŕŕ! Asi ho tu nechali pre výstrahu.
Treba povedať, že Múzeum krásnych umení je v rekonštrukcii, preto sú v súčasnosti zbierky nedostupné. Jediné, čo možno vidieť, je zbierka kresťanských pokladov, dočasne premiestnená do inej budovy. Prejdeme na Puškinovo námestie, a tam to je. Pri vchode nám nekompromisne vezmú fotoaparát do úschovy a oznámia nám, že dnu je možné ísť len so sprievodcom. Zaplatíme teda vstupné za seba aj poplatok za anglicky hovoriaceho sprievodcu v prepočte asi 8 €, čo je opäť smiešna suma. O 5 minút príde príjemná tridsiatnička s dokonalou angličtinou a za pol hodiny nám urobí výklad s prehliadkou neuveriteľných pokladov. Artefakty z celej oblasti Kaukazu z čistého zlata, drahokamy, šperky, nádoby a ikony nesmiernej historickej hodnoty, často staré aj 1500 rokov alebo dokonca z obdobia raného kresťanstva. Biskupská koruna z čistého zlata váži 4 kilogramy, niektoré predmety boli schované v kostoloch až vo Francúzsku, aby ich ochránili pred sovietskou čvargou.
A to je všetko, viac sa za 3 dni nedalo stihnúť. Vyzerá to tak, že Gruzínsko je krajina s veľkým potenciálom a túžbou po prosperite a civilizácii. Majú na to všetky predpoklady – výborné podmienky pre turistický ruch (more, lyžovačka, pamiatky), pestujú skvelé čaje a víno, ich koňak je preslávený v celom svete, pil ho údajne aj Winston Churchil. Majú zlaté bane a odhodlaných mladých ľudí. Držím im palce.
