Stretnutie s Panamou

Svetelné body sa nepohybujú, iba blikajú a vytvárajú tajomné zhluky a reťazce. Z okienka boeingu sa nedá vykloniť a lepšie si svetelný úkaz prezrieť. Vidno, že pri krivke oceánskeho brehu sa sústreďuje najväčšie osvetlenie. Veľké mesto na brehu oceánu v noci odpočíva, ale svetlá nevypína. Svietia pouličné lampy, reklamy, majáky na strechách vysokých budov a na skalných výbežkoch.
A asi i v tejto nočnej hodine sedia v kanceláriách mrakodrapov pri monitoroch počítačov usilovné ľudské bytosti a koncentrovane pracujú na svojich dôležitých projektoch. Na pobreží svetlá rázne končia, za krivkou oddeľujúcou more od pevniny je nevľúdna čiernava bez známky života a prosperity.

Po polnoci 2. februára 2017 sa územčistý steward ticho plíži uličkou na palube boeingu 767 Air Canada Rouge letiacom z čílskeho Santiaga do Toronta a cestujúcim, ktorí sa prebúdzajú z nepokojného spánku ponúka nápoje. Upozorňuje na výhľad z okienka. To je Panama, hovorí mi. Objednávam si čistý paradajkový džús bez vodky, lebo cena alkoholických nápojov opäť vzrástla, a tak ich počas tohto letu disciplinovane bojkotujem, uspokojujúc sa s nápojmi bez psychotropných účinkov, ktoré sú zadarmo. Steward ide uličkou ďalej a všetkým bdiacim cestujúcim zvestuje, že dole je rozsvietená Panama.

5. októbra letí boeing 767 Air Canada Rouge opačným smerom. Panamské letisko Tocúmen ležiace 30 kilometrov východne od hlavného mesta je tentokrát cieľ letu.

Boeing sa pred pristátím otáča nad panamskou džungľou, cez ktorú v septembri v roku 1513 starosta mesta Santa María a guvernér provincie Veragua Vasco Núňez de Balboa postupoval do vnútrozemia hľadajúc zlato a perly, až kým nenaďabil na Tichý oceán. Naklonené krídlo sa jemne chveje a povrch krídla sa blyští v slnečných lúčoch subtropického slnka. V naklonenej polohe z okienka vidno zelenú džungľu medzi dvoma oceánmi. Džungľa sa od prvého prekročenia panamskej šije európanmi príliš nezmenila.

Slovíčko “prekročenie” v názve historickej udalosti budí dojem, že išlo o nenáročný pochod z karibskej pláže na tichooceánskú a i z okienka lietadla zelený les vyzerá sviežo, lákavo a príjemne. V skutočnosti je to neschodný, nebezpečný terén a šija sa cez prales v roku 1513 nedala len tak poľahky “prekročiť”.

Balboa sa z osady Santa Maria na karibskom pobreží, vybral 1. septembra na cestu so 190 mužmi a neskôr sa k nim pripojila tisícčlenná skupina spriatelených domorodcov. V hustej džungli kládli výprave odpor miestni náčelníci, ktorí boli v mnohých šarvátkach zabití, porazení alebo sľubmi, či vyhrážkami presvedčení na spoluprácu.

Postupujúc na juh sa na vrchole horského hrebeňa, z ktorého prvý krát zazreli oceán sa ocitli 25. septembra a vo vlnách océanskej zátoky sa dobyvatelia osviežili o pár dní neskôr na sviatok archanjela Michala, a tak zátoku nazvali San Miguel, a oceán prozaicky El Mar del Sur – Južné more, keďže prichádzali zo severu.

Objav nového mora bola pre výpravu i celý svet významná udalosť. Španieli sa ocitli na konci sveta a členovia výpravy boli vraj, podľa historických záznamov, k slzám dojatí. Veliteľ Vasco de Balboa vstúpil po kolená do oceánu, zdvihol nad hlavu meč a vyhlásil more za majetok Španielskeho kráľovstva.

Podozrenie, že kontinent, ktorý Kolumbus objavil nie je India, ako sa mnohí európski conquistadori vtedy domnievali, po tomto objave vzrástlo. No ešte zrejme netušili, že Južné more je najväčší svetový oceán a, že do Indie je zo zátoky San Miguel ešte kusisko cesty.
V januári 1514 sa guvernér Balboa vrátil na karibskú stranu šije, kde zistil, že ho kráľ po obvineniach nepriateľov z kresla guvernéra zosadil. Čakol ho tam nový guvernér – mocný, starý a prefíkaný muž Pedro Arias de Ávila, ktorý prišiel zo Španielska s 1500 mužmi s flotilou 17 lodí, čo bola najväčšia výprava aká dovtedy k Novému svetu zamierila. Balboa akceptoval svojho nástupcu, ale to ma dobré vzťahy nestačilo. Nasledovalo obdobie nevraživosti a intríg. Balboova charizma a ambicióznosť bola novému guvernérovi tŕňom v oku.

Po pár rokoch sa vzťah vďaka Balboovej trpezlivej lojalite s guvernérom Ariasom zlepšil. Dokonca sa na návrh biskupa Juana de Quevedo na diaľku uskutočnil sobáš Balbou s guvernérovou dcérou žijúcou v Španielsku. Počas Balboovej neprítomnosti, kedy Balboa skúmal horný tok rieky Balsas, sa však v januári 1519 po intrigách starých Balboových nepriateľov náhle obnovila Ariasova nevraživosť k svojmu zaťovi, v ktorom zrazu opäť uvidel úhlavného nepriateľa a rozhodol sa starý konflikt navždy ukončiť. Poslal mu list, v ktorom ho vrelo a naliehavo pozýval na návštevu. Cestou bol nič netušiaci Balboa so 4 prívržencami zajatý, obvinený zo sprisahania a po krátkom procese odsúdený na smrť sťatím. Verejná poprava Balboových štyroch spoluväzňov prebehla bez komplikácií. Dekapitácia Balbou sa nepodarila na prvý ani na druhý pokus. Až tretím švihom sekery bola hlava oddelená od tela. Hlavy boli niekoľko dní vystavené na verejnom mieste ako demonštrácia moci guvernéra Ariasa.

Pedro Arias žil ďaľších 11 rokov, dožil sa 91 rokov. Založil dnešné hlavné mesto Panama, z ktorej sa stal východiskový prístav na kolonizáciu Južnej Ameriky, ale v dejinách je zapísaný ako nespoľahlivý a krutý človek podlého charakteru. Balboa bol popravený vo veku 44 rokov. Miesto jeho posledného odpočinku nie je známe, no Vasco Núňez de Balboa v Paname ani trocha neupadol do zabudnutia. V republike Panama je Vasco Nuňez de Balboa vážená a oslavovaná osobnosť. Na minciach panamskej meny je jeho podobizeň, keďže panamský dolár sa volá Balboa. Prístav pri vstupe do prieplavu a vojenská základňa tiež majú jeho meno. Za zásluhy v diplomacii sa v Paname sa udeľuje Rád Vasca Nuňeza de Balbou. V hlavnom meste v parku pod mrakodrapmi stojí v Balboovom parku socha objaviteľa Balbou s mečom v ruke, pripomínajúc prekročenie šije. Podľa Balbou sú nazvané ulice a parky v Severnej Amerike, v Španielsku a i kráter na mesiaci.

Colník na letisku Tocúmen, ktorý odoberá cestujúcim vstupujúcim do Panamy odtlačky prstov má na tvári výraz znechutenia. Chce všetky prsty a všetkých cudzincov. Nuž, je to nechutná a stresujúca práca. Ale aspoň tu poriadne funguje klimatizácia a nemusí sa v uniforme potiť.
Pred budovou letiska zúri horúčava a vlhkosť. Šofér súkromného taxíku pýta 25 dolárov, čo sa mi príliš nepozdáva, ale žlté taxíky na stanovisku taxíkov účtujú 35. Je to na čiernej tabuli pri stanovišti taxíkov bielou kriedou veľkými číslicami jasne napísané na znak, že o cenu sa neradno škriepiť.
Obzerám sa po okolí a hľadám shuttle mikrobusy Pineapple, o ktorých píše bloger na Internete. Bloger píše, že cesta mikrobusom do mesta stojí 10 dolárov.
“Mikrobusy tu nie nie sú. Neexistujú,”hovorí šofér.
Mestské autobusy majú zastávku na konci chodníka za parkoviskom, ale lístky sa nedajú za hotovosť kúpiť. Je nutné zadovážiť si kartu na mestskú dopravu.
“Karty na mestskú dopravu na letisku nepredávajú”, hovorí vítazoslávne šofér.

Dohodneme sa na 20 dolároch, ale cestou cena vzrastie na 25, lebo na diaľnici Corridor Sur je mýto, a napokon pridám za hrsť drobných, takže preprava z letiska do mesta stojí skoro 30. V Paname sa používajú americké bankovky. Mince sú však panamské, ale majú rovnakú veľkosť ako americké mince quarter, dime a nickel, a tak tu platia aj americké mince.
Šofér je zhovorčivý a priateľský. Komentuje cestu a hovorí o svojej rodine. Má tri deti, najstaršia dcéra študuje na univerzite účtovnícto a vo voľnom čase pracuje v Mc Donalde. Napadá mi, že účtovníctvo je zaiste v daňovom raji žiadané a lukratívne povolanie.

Cesta do mesta trvá skoro hodinu. Diaľnica vedie popri pobreží, okolo ruín starej Panamy, ktorú založil v roku 1519 Pedro Arias a, ktorá bola v roku 1670 vypálená pri útoku welšského piráta Henryho Morgana v anglických službách, potom vniká  medzi mrakodrapy do centra daňového raja, kde mi šofér pripomína svetoznámy škandál Panama Papers, ktorý rajom poriadne otriasol.
Je zvedavý, či som o škandáli počul. Pravdaže som počul. Správy o škandáli obleteli rýchlo celý svet.
Na verejnosť preniklo 11 miliónov utajovaných finančných dokumentov právnickej firmy Mossack Fonseca. Ukázalo sa kto všetko si v daňovom raji schováva majetky. Medzinárodné kozorcium investigatívnych novinárov uverejnilo zoznam osôb a organizácií, ktoré sa v dokumentoch vyskytujú. Sú tam prezidenti, predsedovia vlád, športovci a umelci. Smotánka sveta.
Zoznam obsahuje upozornenie, že firmy a osoby na zozname sa nemuseli dopustiť trestného činu, ako pranie špinavých peňazí, či vyhýbanie sa daniam a obchádzanie medzinárodných sankcií, ale i tak pre nich daňový raj prestal byť rajom. Osoba, ktorá masívny únik informácií umožnila, uviedla, že jej úmyslom nie je nič iné iba upozorniť verejnosť na prudko sa zväčšujúcu nerovnosť príjmov na svete a chamtivosť privilegovaných vrstiev.

Ideme do hotela Casa Miller. Šofér hovorí, že to nie je dobrý nápad, lebo hotel sa nachádza v nebezpečnej oblasti. Nuž, ideme aj tak, lebo hotel je zaplatený. Šofér nazýva oblasť, kde sa hotel Casa Miller nachádza  getom. Som mierne zo slova geto rozrušený, ale rýchlo sa upokojím. Spomínám si, že aj môj hotel v Belize City bol uprostred geta – zvykol som si, a spomínám si aj ako som pred rokmi v noci cez geto išiel peši na autobusovú stanicu v kostarickom San José. Z temnoty noci sa vynárali žobráci a dožadovali sa almužny. To bolo asi dosť nebezpečné, ale vtedy bola noc teraz je slnečný deň.

Ako sa blížime ku getu, doprava hustne a popri ceste je čulý ruch. Sú tam pouliční holiči, ufúľané deti, bezzubí černosi v roztrhaných tričkách, stánky so zeleninou a rybami v drevených chatrčiach na chodnikoch. Na rohoch ulíc postavajú policajti s obrovskými obuškami zasunutými v puzdrách na chrbáte.
Okolo hotela sú asi 5 poschodové ošarpané budovy žltej farby s balkónmi ovešanými sušiacim sa prádlom. Budova, v ktorej sa nachádza hotel má nepravidelný pôdorys, špinavozelenú farbu a okienka malé ako strieľne koloniálnej pevnosti. Z Central avenue vedúcej k námestiu 5. mája a potom ďalej do koloniálnej časti Casco Viejo je vchod do kasína.

Do hotela sa vchádza z bočnej ulice cez garáž, kde postává agresívne vyzerajúci muž s dokonale holou hlavou na krátkom krku, ktorý je však veľmi úslužný, keď sa dozvedá, že mám v hoteli rezerváciu. V garáži sú za rohom malé dvere s nápisom Hotel. Hotel Casa Miller nachádzajúci sa za týmito dvierkami ako do kumbála, je veľmi milé prekvapenie. Všetko je nové a blyští sa čistotou, personál je ochotný a priateľský. Mladík na recepcii hovorí, že hotel otvorili ani nie pred rokom. V izbe je tichá a výkonná klimatizácia, obrovská posteľ s kvalitným matracom, veľký televízor s Netflixom.

Trocha si odpočiniem a vyberiem sa po Central Avenue do koloniálnej časti Casco Viejo, ktorá bola v roku 1673 založená po vypálení starého mesta. Občas z hlavnej ulice omylom odbočím, keď sa ulica náhle skrúca a ocitnem sa opäť v gete. Na ulici sa pri oporných múroch s nebezpečne narušenou statikou pasie hydina a hladní psi sedia v tieni balkónov, ktorých statika taktiež nie je celkom v poriadku.

V starej štvrti Casco Viejo je už všetko inak. Ulice sú čisté a chodci majú turistický výzor. Koloniálne budovy sú vymaľované, na prízemiach sú gurmánske reštaurácie vysokých cenových skupín. Zastavím sa na Plaza Cathedral, kde Avenue Central končí. Chvíľu blúdim po uličkách, cez ktoré vanie svieži tichooceánsky vetrík.

Na konci poloostrova zvanom Chiriqui Point je skvelý výhľad na oceán na jednej strane i nové mesto s bielymi mrakodrapmi vyrastajúcimi z brehu oceánu, na strane druhej.
Centrum daňového raja sa pôsobivo vypína k oblohe. Slnko pomaly nad zapadá, mrakodrapy sa ponárajú do šera. Poberám sa naspäť do hotela a keď sa cez labyrint uličiek dostanem na Central Avenue pridám do kroku, aby som sa do bezpečia hotela dostal pred zotmením, lebo v úzkych uličkách okolo námestia 5. mája môže pod rúškom noci osamelý cestovateľ nevdojak dostať na bendžo.