Tádž Mahal – hrobka lásky
Neskoro popoludní 1. septembra 2022 sa ubytujeme v hoteli v Agre, v štáte Uttarpradéš, s poetickým názvom The Grand Imperial – Heritage Hotel na 3 noci s raňajkami za 12 078,98 rupií, čo je približne 151 EUR. Uvádzajú 5*, dal by som im 4*. Izba je s oknom do átria, keď chcete mať súkromie, musíte stiahnuť roletu, aby okoloidúci ľudia nemohli nazerať dovnútra izby. Niektorí členovia hotelového personálu sú čudní, ale o tom až neskôr.
Zisťujeme, že zajtra bude Tádž Mahal zavretý, preto hneď objednávame hotelové auto so šoférom. Cesta trvá len niečo vyše 10 minút s krátkou zastávkou, kedy pristúpi profesionálny turistický sprievodca menom Viiniet. Nechce žiadne peniaze a máme mu zaplatiť až neskôr podľa uváženia, lenže my vôbec nevieme, koľko stoja sprievodcovské služby v tomto meste. Ponúka sa, že nám všetko poukazuje a postará sa o nás. To máme možnosť okamžite oceniť. Pred areálom stoja ľudia v pomerne dlhom rade pri pokladni, vezme od nás peniaze, predbehne sa ako turistický sprievodca a vstupenky nám prinesie. Rovnako pred samotným vstupom do areálu sa predbehneme a ušetríme dosť času.
K Tádž Mahalu sa ide cez nádherný park na veľkorysom pozemku, okolo jazierok a cez veľkolepé brány. Vidno, že tu nedávno výdatne pršalo. Viiniet nám podáva základné inštrukcie, vchádzame cez severnú bránu. Súčasťou areálu sú pomerne veľké nádrže s vodou, akési bazény, ktoré majú ozdobnú funkciu. Vchádzame cez hlavnú bránu na hlavné priestranstvo, široký chodník vedie medzi jazierkami, za ním sa objaví samotná budova mauzólea, obklopeného štyrmi minaretmi. Naľavo od mauzólea je mešita, napravo ďalšia stavba, dom pre hostí. Za mauzóleom je vyhliadková terasa, odtiaľ je parádny pohľad dole na rieku Jamuna a široké okolie.
Tádž Mahal (Taj Mahal) je jedným z najznámejších a najúchvatnejších architektonických diel na svete. Je považovaný za vrcholnú ukážku mughalskej architektúry, ktorá spája prvky islamského, perzského, tureckého a indického štýlu. Jeho dejiny sú prepletené romantikou, tragédiou aj legendami.
Tádž Mahal dal postaviť mughalský cisár Šáhdžahán (Shah Jahan) v rokoch 1632 – 1653 ako mauzóleum pre svoju milovanú manželku Mumtáz Mahal, ktorá zomrela pri pôrode ich 14. dieťaťa v roku 1631.
Mumtáz bola cisárovou treťou manželkou, no najviac milovanou. Legenda hovorí, že umierajúc od Šáhdžahána vyžiadala niekoľko sľubov – medzi nimi aj to, že postaví pre ich lásku niečo večné.
Pred našim príchodom tu výdatne pršalo, preto si musíme dávať pozor na pošmyknutie na dlažbe. Náš sprievodca zatiaľ komentuje jednotlivé časti areálu, ktorými prechádzame. Pred vstupom do samotného mauzólea si musíme povinne obuť plastové návleky, vo vnútri je zakázané fotiť a filmovať.
Po prehliadke sa vraciame späť do hotela a so sprievodcom si dohadujeme stretnutie na zajtra. Vezme nás pozrieť sa na Tádž Mahal spoza rieky a potom pôjdeme do pevnosti Agra Fort.
Na druhý deň ráno stretneme na raňajkách manželský pár v stredných rokoch z Moskvy. Oni sa nám prihovoria, že odkiaľ sme. Dáme sa do reči, vraj je IT špecialista, manželka akási úradníčka. Ja sa pýtam ako je v Rusku. Rus vraví, že dobre. Pýtam sa, či im nevadí tá hnusná agresia ich cára Putina na Ukrajine. Rus vraví, že nie, veď si berú len to, čo im patrí. Spomínam mu, že sme susedia Ukrajiny, preto na Slovensko prúdi tisíce utečencov, žien a detí, ktorí mali to šťastie, že len o vlások unikli pred ruským masakrovaním civilného obyvateľstva. Pýtam sa, či mu nevadí, že ruská armáda strieľa rakety a zhadzuje bomby na nemocnice, školy a bytové domy. Rus vraví, že to nie je pravda, len propaganda. Tak som mu povedal, že Rusi sú teroristi a Rusko je darebácky štát, a tým sa naša konverzácia skončila.
Po raňajkách nás vonku čaká náš sprievodca Viiniet so šoférom, čo sa stretáva s nevôľou nášho včerajšieho hotelového šoféra. Dochádza k hádke, pochopíme, že na pozadí tohto na prvý pohľad obchodného sporu, sa skrýva tradičný vážny rozpor, vyplývajúci z kastovného systému. Vodič osobného auta, hoci nevzdelaný, možno negramotný muž, je pravdepodobne Brahmán, čiže príslušník najvyššej kasty. A náš sprievodca, vysokoškolsky vzdelaný odborník v oblasti cestovného ruchu, má smolu, že sa nesprávne narodil, pretože jeho rodina je z niektorej nižšej kasty, napr. Šúdrov, čo sú sluhovia slúžiaci vyšším kastám.
Ideme sa pozrieť na Tádž Mahal spoza rieky Jamuna. Prejdeme cez most, potom kľukatými ulicami až k parkovisku. Po zaplatení poplatku tam nasadneme na tuktuk, prejdeme niekoľko sto metrov a sme na Riverside Taj View. Neviem koľko percent návštevníkov Tádž Mahalu sa ide naň pozrieť aj spoza rieky, ale kohokoľvek som sa pýtal, tam nebol, dokonca ani prostredníctvom známych cestovných kancelárií. Toto neviem pochopiť, pretože pohľad je to božský, úžasne fotogenický a úplne iný ako v samotnom areáli pohľad od Mughalskej záhrady. Foteniu sa venujeme asi pol hodiny. Obaja spolu, osobitne, skúšame detaily Tádž Mahalu alebo širší záber s riekou aj s pasúcimi sa kravami.
Prídeme k hotelu a chceme nášho sprievodcu pozvať na obed, on sa však zdráha, nevieme doceniť, aký vážny je jeho konflikt s brahmánskym hotelovým vodičom. Sadneme si za stôl v reštaurácii nášho hotela, no očividne sa cíti nepríjemne a ani nedopije minerálku a odchádza. Z nášho európskeho pohľadu tu panujú čudné mravy. Možno aj u nás by kastovný systém stále strašil, keby naša civilizácia neprešla osvietenstvom.

Legendy o Tádž Mahal
Legenda o pravej láske
Najsilnejšia legenda hovorí, že Tádž Mahal je symbolom večnej lásky medzi Šáhdžahánom a Mumtáz. Hovorí sa, že po jej smrti bol cisár natoľko zdrvený, že do konca života nosil smútočný odev a zostarol veľmi rýchlo. Po jeho smrti v roku 1666 ho pochovali vedľa Mumtáz v Tádž Mahale – čím ich láska zostala navždy zvečnená.
Čierny Tádž Mahal
Podľa jednej legendy Šáhdžahán plánoval postaviť druhý, čierny Tádž Mahal z čierneho mramoru na opačnom brehu rieky Jamuna, kde by bol pochovaný on sám. Tieto dve mauzóleá mali byť spojené mostom. Plány však údajne prerušil jeho syn Aurangzéb, ktorý ho zosadil a uväznil v pevnosti Agra Fort.
Odseknuté ruky robotníkov
Rozšírená, no historicky neoverená legenda tvrdí, že cisár dal odseknúť ruky alebo oslepiť staviteľov a remeselníkov, aby už nikdy nemohli postaviť nič také krásne. Ide však pravdepodobne o mýtus, ktorý sa šíril najmä medzi európskymi návštevníkmi v 18. storočí.
Tádž Mahal ako hinduistický chrám?
Niektorí indickí nacionalisti tvrdili, že Tádž Mahal bol pôvodne hinduistický chrám Šivu, ktorý mughalskí panovníci len prestavali. Táto teória sa však nezakladá na serióznych historických dôkazoch a väčšina odborníkov ju považuje za mýtus bez vedeckého základu.
Výstavba Tádž Mahalu – krok za krokom (1632 – 1653)
1. Výber a príprava lokality (okolo 1631–1632)
- Cisár Šáhdžahán vybral miesto na brehu rieky Jamuna v Agre.
- Plocha sa upravila – zrovnanie terénu, vybudovanie základov.
- Na spevnenie podložia použili studne a kamenné pilóty vyplnené sutinou a maltou.
2. Stavba základov
- Základy siahajú až do hĺbky 50 metrov, čo zaručilo stabilitu na riečnom brehu.
- Použila sa kombinácia mramoru, kameňa a nepálených tehál.
- Voda z rieky sa odčerpávala pomocou zložitého systému vodných kolies poháňaných volmi.
3. Výstavba hlavnej hrobky (1633 – cca 1643)
- Centrálna budova z bieleho makranského mramoru, poskladaná z veľkých monolitických blokov.
- V strede bola umiestnená kupola vysoká 35 metrov (nazývaná aj „cibuľová kupola“).
- Na štyroch rohoch pribudli minarety (každý mierne naklonený smerom od stredu, aby pri páde nepoškodili mauzóleum).
4. Zdobenie interiérov a kenotafov (1640 – 1647)
- Technika „pietra dura“ – intarzie drahých kameňov do mramoru (kvety, listy, kaligrafie).
- Citáty z Koránu vykladané čiernym mramorom na bielom podklade.
- Falošné hroby (kenotafy) Mumtáz Mahál a neskôr aj Šáhdžahána boli umiestnené centrálne, skutočné hroby sú pod zemou, v súlade s islamským zvykom.
5. Výstavba mešít, brán a záhrad (paralelne 1633 – 1650)
- Mešita (na západnej strane) a „jawab“ (zrkadlová stavba na východnej strane) z červeného pieskovca.
- Veľká vstupná brána (Darwaza) z mramoru a pieskovca s bohatou kaligrafiou.
- Záhrady v štýle „čarbagh“ (perzský štýl štvoritého raja) so 4 cestičkami a kanálmi.
6. Záverečné úpravy a detaily (cca 1650 – 1653)
- Dokončenie fontán, závlahového systému a mramorových detailov.
- Celý komplex bol vizuálne aj symbolicky ladený – od symetrie po orientáciu na Mekku.
Rozprávka o Tádž Mahale – o láske, ktorá nezomrela
V dávnych časoch, keď India bola krajinou veľkých cisárov, zlatých palácov a nekonečných záhrad, vládol mocný panovník menom Šáhdžahán. Jeho ríša bola bohatá a rozľahlá, ale nič na svete ho netešilo tak, ako jeho manželka – Mumtáz Mahal, ktorá mu bola nielen krásnou ženou, ale aj jeho dušou, radou, láskou a priateľkou.
Hovorilo sa, že keď prišla do miestnosti, kvety začali voňať silnejšie, vtáky spievali jemnejšie a srdce cisára tĺklo rýchlejšie. Miloval ju tak, ako sa miluje len raz za život – bezvýhradne, nekonečne a navždy.
Ale osud bol krutý.
V jedno letné ráno, keď slnko ešte len bozkávalo rieku Jamuna, Mumtáz zomrela pri pôrode ich štrnásteho dieťaťa. Keď Šáhdžahán zistil, že jeho milovaná navždy odišla, zrútil sa svet. Zavrel sa do izieb, nejedol, nerozprával – len sedel a smútil. Hovorí sa, že v jednej ruke držal jej prsteň a v druhej zamotaný pramienok vlasov, ktorý jej tajne vzal pred pohrebom.
A vtedy sa mu v sne zjavila. Stála v bielej žiare, pokojná a krásna ako mesiac, a povedala:
„Ak ma naozaj miluješ, postav niečo, čo nezožerie čas. Niečo, čo zašepká svetu, že sme sa milovali.“
Keď sa zobudil, vedel, čo musí urobiť.
Zvolal najlepších umelcov z Perzie, kamenárov z Rádžastánu, kaligrafov z Arábie a tesárov z Káhiry. A tak sa začala stavba Tádž Mahalu – chrámu lásky, ktorý bude hovoriť za neho aj po stáročiach.
Dvadsaťdva rokov trvalo, kým sa biely mramor zmenil na poéziu v kameni. Každý oblúk, každá mozaika, každý kvet na stene bol ako spomienka na Mumtáz. A keď bol hotový, cisár sa postavil pred mauzóleum a povedal:
„Toto je môj sľub. Nech moja láska žiari ako tento mramor aj pod mesačným svetlom.“
Na sklonku života, keď už bol starý a slabý, ho jeho vlastný syn uväznil v pevnosti. A hoci nemohol kráčať k Tádž Mahalu, sedel každý deň pri malom okne a díval sa na bielu kupolu, ktorá sa zrkadlila v rieke.
A keď napokon zomrel, pochovali ho vedľa svojej lásky, presne tam, kde to kedysi sľúbil.
A tak sa hovorí … že keď v noci ticho sedíš v záhradách Tádž Mahalu a počúvaš jemný vietor, môžeš vraj počuť hlas Mumtáz, ktorý šepká:
„Premeškaný život je ten, kde sa nemilovalo tak, ako nás miloval on.“