Výlet do Patagónie

17.6.2018

V septembri som sa vrátil do Toronta z Yukonu a Aljašky a spokojne som o dlhej ceste uvažoval. Po večeroch som pri kozube popíjaval červené víno z argentínskej Mendozy a čílskeho San Pedra.

V našom liquer store je samostatné oddelenie vyhradené pre juhoamerické vína, kam pri nákupe občas rád zablúdim. Ohník v kozube nad žeravými polienkami pekne blikotal a víno vďaka svojim psychtropným kvalitám spôsobovalo blahodárnu nespútanosť myšlienok. Nuž nečudo, že sa mi pod vplyvom juhoamerického vína nevdojak zažiadalo zaletieť do Južnej Ameriky, celkom južný koniec kontinentu do divokej Patagónie, kým mám ešte v čerstvej pamäti divočinu na opačnom konci Ameriky – vôňu ľadovca Colombia ma Aljaške, letnú snehovú víchricu na King’s Throne v yukonských horách Kluane i chuť piva a atmosféru v bizarnej zlatokopeckej krčme v aljašskej dedine Chicken ležiacej pri ceste, ktorá sa volá Top of the World Highway.

Do rána psychotropné účinky juhoamerického vína vyprchali a nápad na výlet do Patagónie som radšej vyhodil z hlavy, lebo som si triezvo uvedomil, že výlety do vzdialených končín ako sú Aljaška a Patagónia rušia rovnováhu v rozpočte mojej domácnosti, ale myšlienka na výlet do Patagónie sa neskôr dobiedzavo vrátila, keď som na stavbe v Scarborough stretol argentínskeho tesára. Pochválil ma, že mám záujem o jeho krajinu a rázne podotkol, že raz tam musím ísť.

Potom sa mi už nedarilo myšlienku z hlavy vyhnať, a tak som rozpočet domácnosti lstivo prepracoval, kúpil som si letenku do Santiaga, odtiaľ do Punta Arenas a teraz už som v Patagónii. Sedím v autobuse nočného spoja z Puetro Natales do El Calafate. Autobus zastavuje, lebo na ceste je prekážka, ukazuje sa, že je to argentínsko čílska hranica. Na čílskej strane vládne poriadok a disciplína.

Budova argentínskej colnice je o pár kilometrov ďalej. Budova je menšia, steny sú ošarpané, dvere vŕzgajú, okolo postávajú ozbrojenci ako v dobrodružnom filme. Žiadne dobrodružstvo dnes však nie je na programe, v pasoch iba pribudnú nové pečiatky a autobus v súlade s cestovným poriadkom pokračuje v ceste do Argentíny.

Štvorica izraelských študentov sa raduje, lebo sa im za pomoci šoféra podarilo prepašovať cez hranicu pár zrelých paradajok, a tak si na nich ostentatívne pochutnávajú. Na hebrejčinu v patagónskych autobusoch som si už zvykol. Je to už tretí autobus s hebrejskými študentami. Toľko Izraelcov ako v Patagónii som naposledy videl v Izraeli.

Keď mládež zaspí, hebrejčina stíchne, je už noc a autobus sa ticho šinie cez pustú argentínsku pampu. Reflektory dopravného prostriedku neúnavne vyhrýzajú tunel do hustej tmy.

Z El Calafate pokračujem ďaľším autobusom smerujúcim do horskej dediny El Chaltén, ležiacej na úpätí hôr. Dedina El Chaltén bola založená v roku 1984 počas argentínsko čílskeho územného sporu, aby sa posilnila argentínska prítomnosť v spornej oblasti. Napokon oblasť definitívne získala Argentína a po ukončení pohraničného sporu prudko vzrástol záujem o divoké hory a ľadovce v tomto odľahlom kúte zemegule.

Údajne sa každoročne počet návštevníkov zdvojnásobuje, a dedina sa sľubne rozrastá a zveľaduje, takže už to nie je ospalá dedina na konci sveta, ale vibrujúce mestečko, kde sa cez letnú sezónu stále čosi deje.
Väčšina budov z dreva, vlnitého plechu, prostého betónu je napochytro zbudovaná stavebnými majstrami, ktorí si na estetiku vonkoncom nepotrpia, čo však v týchto končinách nie je chyba, lebo architektúra nie je to kvôli čomu sa sem hrnú ľudia z celého sveta. Hneď za dedinou sú krásne hory, ľadové veže, jazerá, bystriny a vodopády poskytujúce prvotriedny estetický zážitok.

Ubytovanie v dedine je počas letnej sezóny obmedzené a väčšinou je to skromné ubytovanie hostelového typu vhodné pre nenáročných bekpakerov. Turistickí sprievodcovia odporúčajú priniesť si do El Chaltén stan, lebo ubytovacie zariadenia sú v lete často plné, v dedine sú však 4 kempingy, na území národného parku je v lesoch a na brehoch jazier niekoľko stanových táborov a keby to nestačilo, určite sa pre plátený príbytok nájde pár metrov štvorcových na niektorom dedinskom dvore.

Za mostom cez rieku Fitz Roy je autobusová stanica s bufetom, čakárňou a informačným pultom. Z okna staničného bufetu vidno drevenú tabuľu s nápisom Bienvenidos El Chaltén na začiatku 50 metrov širokej ulice Avenida Güimes, dlhej však sotva 300 metrov.

Do dreva nad nápisom su vyrezané kontúry zasneženej hory Cerro Fitz Roy a počas dobrého počasia vidno z okna bufetu aj skutočnú horu vyčnievajúcu z hrebeňa Cerro Rosado nad dedinou. Sedím pri okne a popíjam. Veľké sedemdecové pivo v staničnom bufete stojí 80 pesos – asi 4 USD, čo nie je na dedinu na konci sveta, nesmierne vzdialenú od pivovarov, zlá cena.
Podvečer sa potulujem po dedine. V januári je v El Chaltén veselo, lebo sa tu zhromažďuje dobrodružná chasa z celého sveta, a tak sa ponurá dedina hmýri svetobežníkmi v pestrofarebných vetrovkách. Reštaurácie a krčmy sú večer plné, lebo strava je tu skvelá, piva a vína je dostatok, ľud sa na večer vracia z hôr do dediny a svetobežníci na terasách krčiem si majú čo povedať. Šum rozhovorov sa nesie ulicou od terasy k terase.

Na hlavnej ulici Avenida San Martín je jedna pekná koliba, ale inak by väčšina budov potrebovala renováciu, mnohé domy sú rozostavané. Na konci ulice sa nachádza drevená brána, za ktorou sa začína Sendero al Fitz Roy – chodník vedúci na úpätie hory Fitz Roy, k jazeru Laguna de Los Tres. Je to najznámejší chodník v Argentíne. Na druhom konci dediny sa náchadza podobná brána na začiatku chodníka Torre, vedúceho k jazeru Laguna de Torre na úpätí ľadovej veže Cerro Torre. To je druhý najznámejší chodník v Argentíne.

Ráno úctivo nastupujem na 10 kilometrový chodník Fitz Roy, všetky zmysly mám pripravené na zážitok. V údoliach začínajúcich sa v dedine El Chaltén sú jedny z najkrajších horských scenérií na planéte, ale aby zážitok nebol jednoducho dostupný, má to háčik. Počasie v El Chaltén má totiž legendárne zlú povesť a treba sa dôkladne pripraviť aj na veľké sklamanie. Víchrice v Patagónii občas sfúknu ľudí z útesov, skaly bičujú prúdy vody a nádherné žulové veže obalené ľadom sú neviditeľné.

No dnes ráno živly nepracujú, sklamanie sa nekoná, čo je samozrejme veľmi milé prekvapenie. Mraky sa hneď ráno rozostupujú a v lese namiesto povestnej patagónskej víchrice ticho ševelí v korunách stromov príjemný vetrík. Vstup do národného parku je zadarmo, čo je ďalšie príjemné prekvapenie. Na druhej strane hôr, v Torres del Paine čílski rangeri účtujú za vstup do parku 21000 pesos – asi 35 USD a je mimoriadne sympatické, že ich v tomto argentíski kolegovia v Národnom parku Glaciares nenapodobňujú.

Pri bráne Sendero al Fitz Roy stojí chlapík z národného parku, nemá kasu ani potvrdenky, jeho úlohou je srdečne vítať pútnikov. Chvíľu s ním debatujem o počasí. Potom mi vysvetľuje, že 9 kilometrov vedie chodník rovinatým terénom, ale potom prudko stúpa. Rukou kreslí do vzduchu profil terénu. Ruka mu ide vodorovne popred oči a potom vyletí nad hlavu ako struna.

9 kilometrov je v príjemnom počasí ľahká dvojhodinová prechádzka lesom, cez čistinky a okolo jazera Capri, okolo dvoch stanových táborov, cez zurčiace bystriny, okrajom lesa a cez lúky, z ktorých vidno ľadovce a vrcholce štítov.
V lese na stromoch a v skalách žije puma. Puma je plaché nočné zviera a chodníkom, kde je ľudský ruch sa vyhýba, takže stretnutie s pumou je zriedkavé. Ľudia, ktorí prichádzajú do týchto končín majú dobrodružnú povahu, a mnohí by určite privítali, keby sa im pumu podarilo zhliadnuť. Puma je však mäsožravý divý predátor, ktorý sa riadi inštinktami a správa národného parku, ani žiadny iný úrad v Patagónii nevystavuje potvrdenia, ktoré by zaručovali, že puma pri stretnutí turistovi neskriví na hlave vlas.

Na konci deviateho kilometra je čistinka s dreveným útulkom a lavičkami, lebo je to miesto, kde sa ľudia zastavia, oddýchnu a pouvažujú či majú ísť po strmom chodníku ďalej. Je január, stred letnej sezóny a v krásnom počasí sa k úpätiu Fitz Roy šplhajú po strmine na poslednom kilometri davy ľudí. Málokto sa uspokojí s deviatimi kilometrami, hoci desiaty kilometer k jazeru a úpätiu Cerro Fitz Roy prekonáva výškový rozdiel 400 metrov. Šplhanie v takomto teréne vyžaduje omnoho viac tvrdošijnosti ako pochod rovinatým terénom a trvá 1 a pol hodiny, čiže takmer toľko ako 9 kilometrov z dediny k čistinke na začiatku strmého úseku.

Hore, pri jazere a na úpätí Fitz Roy je asi sto ľudí. Sedia na skalách, motkajú sa po svahoch a po brehu jazera, kochajú sa pohľadom na obrovskú horu zahalenú mrakmi. Horolezci ovešaní lanami sa tu tiež na chvíľu zastavia a potom idú ďalej do skál. Mraky sa mátoživo plazia po ľadových stenách, nuž je nádej, že sa hora odhalí v celej svojej kráse a ľud trpezlivo čaká. Veža Poincenot naľavo od Fitz Roy sa už mrakov zbavila.

Za Poincenot, kde je reťaz veží Exupery, Standhart, Egger a Torre, sa tiež mraky vyparili a jediné miesto, kde sa mraky húževnato držia je vrcholec Fitz Roy. Údolie, v ktorom leží dedina je zaliate slnkom, v ďiaľke sa na žltej pampe trblieta tyrkysové jazero Viedma. Iba najvyššia hora je neustále zamračená, ale tak to má byť, lebo hora Fitz Roy sa po starom volá Cerro Chalten, čo v jazyku domorodých indiánov znamená Dymiaca hora. Dnes hora Fitz Roy efektne dymí a neostáva nič dlžná svojmu pôvodnému názvu.

Pomaly sa chystám na zostup a v mysli plánujem najbližšiu budúcnosť. Dole, pod svahom, na deviatom kilometri si oddýchnem a napijem sa vody, potom si oddýchnem pri jazere Capri a znova sa napijem vody. A potom už pôjdem bez prestávky až do dediny, kde už vodu piť nebudem. Zapadnem do jednoho z tých pohostinstiev na Avenida San Martin na pol ceste medzi bránou Sendero Fitz Roy a koncom ulice, a budem piť pivo, jedno za druhým. Po takomto výdatnom aperitíve si objednám criolle hamburguesa con queso y jalapeňos. Bod za bodom si plán v mysli preberám, a keď vidím, že niet na ňom čo vylepšiť, preniká ma pocit spokojnosti a s chuťou plánujem aj vzdialenejšiu budúcnosť.

Zajtra ráno sa vyberiem na chodník Torre vedúci k úpätiu slávnej veže Cerro Torre a potom v stredu zájdem do El Calafate a odtiaľ autobusom k ľadovcu Perito Moreno. Potom sa vrátim autobusom do Chile a v Punta Arenas si poprezerám mesto, v ktorom žil, pracoval a písal lekár a humanista Dr. Mateo Bencur, v slovenskej domovine slávny pod literárnym menom Martin Kukučín. A napokon sa ešte trajektom preplavím z Punta Arenas do osady Porvenir na Ohňovej zemi, kde som ešte nikdy nebol.
Pred zostupom do údolia sa ešte stihnem letmou myšlienkou vrátiť do Toronta, ku kozubu v mojej domácnosti, kde som v septembri pri červenom víne pocítil patagónske nutkanie.
Tu, na úpätí Fitz Roy, sa mi zdá, že tento výlet do Patagónie nebol zlý nápad.